Dnes som chcel napísať, to, čo ma trápi, aby aspoň na chvílu som zabudol na bolesť, a sústredil sa na Toho, v rukách ktorého je všetko.
Minule som na internete našiel fantastické litánie ku cti sv.Tadeášovi. Je to patrón neriešiteľných a bezvýchodiskových situáciách. Poviete si, čo je na tom. Opäť, po nejakom čase, cítim veľkú skúšku od nášho Majstra. Zas ma skúša. Z ľudského hľadiska neviem, prečo to robí. Trápi ma to, a preto som sa rozhodol vyliať si svoje pocity, emócie, moje najtajnejšie,a najskrytejšie rany. Čosi som už odovzdal Bohu pri duchovnom rozhovore s kňazom. Veľmi som trpel, najmä prvé dni, a bojím sa veľmi, že sa to bude rapídne stupňovať. Neviem sám, ako to skončí, no dúfam, že sa trápiť dlho nebudem. Prečo toto píšem?
Myslel som si, že mať dievča, mať prácu, je niečo, aspoň donedávna, čo je normálne. Zistil som že nie. V mojom predchádzajúcom, neviem presne v poradí ktorom blogu som písal, že cítim, ako postupne strácam vieru. Mrzí ma to, ale mám pocit, že životnými situáciami Pán Boh, náš dobrotivý Otec, v rukách ktorého je osud každého človeka hrá podivnú hru. Mieša karty s osudmi človeka dosť divne..
Na jednej strane nepochopiteľne žehná takým ľuďom, ktorí nemajú záujem o trvalé vzťahy. Takých, ktorí majú radi niečo nové, a sú nestáli. Takým, ktorí sú bohatí, a len tak bez rozmyslu vrážajú majland, a stále sa im zas darí, no podstata je taká, že nemajú záujem o Boha, vieru, modlitbu. Takým, ktorým je úplne jedno a je im ukradnuté, že nejaký Boh existuje. Takým, ktorým je totálne ľahostajná najmä nedeľná svätá omša, modlitby za pomoc, požehnanie, za šťastie, za pokoj a pohodu.Takým, ktorým je úplne jedno, že Ježiš na kríži zomrel aj za neho. Je mi to veľmi ľúto, a mnoho kresťanov kôli tomu doslova trpí. Ja, žiaľ, nepoznám kresťana, ktorý sa celou svojou silou zaujíma o Boha, a je šťastný úplne. Vždy mu niečo chýba.
Neviem, prečo je to tak dané. Prečo musím neustále bojovať na niečom. Ja chápem a prijímam boj, ale zmysluplný. Chcem bojovať o lásku, ale bojím sa, že môj boj je zbytočný a hlavne prázdny. Prečo Ježiša nachádzame len v trpiacich ľuďoch. Prečo ho nenájdeme aj v šťastných, bohatých, veselých, častokrát bezstarostných ľudí. Vari cesta do neba vedie skutočne len cez tŕnie, prekážky, len cez veľmi ťažko zdolateľné terény?
Nezávidím im. Ktovie, či sú šťastní. Mrzí ma, že aj ja som vrážal veľa. No nie do hmotného, ale duchovného. Bohatstvo má oproti duchovnu, tú "výhodu", že nie je trvalé, poškodí, zničí sa, a človek postupne o takúto nepeknú vec veruže aj stratí záujem, a narastáu neho jeho apatia. Veď načo sa zapodievať niečim, čo môže byť krajšie. Určite.
Na druhej strane je veľmi málo takých, ktorí hľadajú pravé šťastie. Otvorene poviem, pravé šťastie nájdeš jedine v Kristu Pánu, a v jeho milosrdných a presvätých ranách. Len takto to bude mať zmysel. Je to krutá pravda. Cesta ku šťastiu vedie v trvalom skúšaní, odriekaní, a prehier. Neviem prečo, ale život mi ukazuje len takúto tvár kresťana. Pravý človek podľa Písma, Starého Zákona, taký, ktorý si ctil Boha, mal byť požehnaný, niečo ako Abrahám. V dnešnej dobe, človek, čo si ctí Boha, je, paradoxne, veľmi ťažko skúšaný. Najmä nepochopiteľne.
Mám problém opäť so vzťahom. Keď som si myslel, že mám akože vyhraté, opäť som sa sklamal. Neviem prečo. Zas mi to nevyšlo, a bojím sa veľmi, čo bude ďalej. Najradšej by som bol, keby moje dievča, ktoré úprimne, hlboko a zo srdca milujem bolo navždy so mnou. Lenže som opäť dostal hlbokú ranu bohatú na jazvy, ktoré sú tak evidentne viditeľné, že som celý bez seba. Našťastie, ak sa to dá tak nazvať, zvykol som si, že mne nie je dopriate. Jednoducho, spomenul som si, že Boh napomína trestom tých, ktorí sa blížia k nemu. Alebo vzďaľujú? Prečo, keď som až teraz, po 4 rokoch či koľko pochopil, že Boh má so mnou iné plány, mi berie milovanú osobu, ktorú nadovšetko milujem, a pre ktorú som takpovediac tajomne poslúchol Boha? Vari všetko je nezmysel?
Furt človek musí len neustále trpieť? Furt má človek len plakať? Len sedieť v popole? Vari niet šance, že konečne sa už aj na normálneho kresťana, ktorý úprimne túži po vzťahu usmeje šťastie?
Bojím sa veľmi. Som zranený. Je to nepochopiteľné. Možno to budeš čítať aj ty, a prosím ťa, neopúšťaj ma, lebo som hrozne na dne. Pre Teba som obetoval všetko, neopusť ma prosím. Prečo mi neustále znejú v ušiach tie slová, a neviem si ich vymazať z hlavy? Prečo mám na takéto veci takú dobrú pamäť?
Síce máme teraz pauzu, no nič nemám aj tak vyhraté, a takpovediac počítam s najhorším. Bojím sa veľmi. Ja som si toto nezaslúžil. Viem, že v blogu, asi pred doma rokmi, tak nejak, som sa podobne vyjadroval, ale toto je teraz fakt diametrálne iné. Som vyzretý človek na vzťah. A zrazu cítim, ako som bezmocný. Aký som slabý. Že voláš do prázdna. Presne tak, ako som kamarátovi opisoval... Že všade vidíš síce ľudí, ale vnímaš ich ako sochy. Až kým nenájdeš tú, ktorú si hľadal, no ona nebola pripravená. Tak, že som sa to dozvedel po roku a pol. Mrzí ma to, a bolí to veľmi. Driape to do živého. Prosím Boha v týchto dňoch, aby mi pomohol a zoslal útechu zhora, a zároveň prosím o odpustenie všetkého, čím som ho urazil. Nechcem to spraviť len formálne, na svätej spovedi, ale aj verejne. Ja sa za meno Ježiš nehanbím, a som hrdý, že mi dáva šance, práve aj na príhovor sv.Júdu Tadeáša, patróna neriešiteľných situáciách, ktorého si veľmi ctím, a jeho litánie vrelo odporúčam všetkým, ktorí si nevedia dať rady, ako ďalej.
Neviem, čo mi Boh chystá. Ktovie. Plánujem ísť pracovať do zahraničia opatrovať. Dúfam, že vypadnem už skoro. Len nechcem ťa stratiť láska moja Nikinka. Dúfam, že poslednú vetu raz nevymažem stadeto. Nechcem o teba prísť, a zasväcujem ťa pod ochranu, a na mocný príhovor Sv.Júdu Tadeáša.
Ty poznáš, Bože, môj úmysel. Sv.Písmo píše, že keď sa chceš modliť, choď do svojej izby, zatvor za sebou dvere, aby nik nevidel, že sa modlíš, a On ťa odmení, lebo Boh vidí v skrytosti.
No ja to chcem robiť verejne. Ja chcem ukázať, že veriť v Teba sa oplatí, a že ohlasovať evanjelium sa dá. Svojím životom, vierou, nádejou. Nikdy som sa nehanbil za vieru, a dúfam, pevne verím, že sa ani Ježiš nehanbí za mňa. Zo sĺz, ktoré som vyronil v tieto dni, a ktoré ti obetujem ako môj dar, a ktoré som ronil neustále aj v deň mojich 25.narodenín, ti chcem venovať kúsok môjho vnútra, lebo Ty ma poznáš. Ty vieš, kde mám slabosti, a v čom tkvie moja sila. Neopusť ma prosím ťa, lebo ja som veľmi hriešny, a bojím sa, že sa na mňa hneváš, a že som nejak často zabudol na Teba. Mrzí ma to. Len mi neber to, čo milujem, prosím ťa. Z poslušnosti som sa vzdal povolania, lebo si mi ukázal zrazu inú cestu, tak ťa, Všemohúci, prosím, neber mi ju. Veľmi ju ľúbim. Nerozďeľuj nás, lebo neviem, čo potom. Som veľmi citovo založený.
Čo dodať na záver. Okrem toho, že tento blog som písal ako český žandár, všetko je písané pravdivo a úprimne. Verím v silu modlitby, a že Boh neopúšťa tých, ktorí mu dôverujú. Týmto blogom chcem, a mám úmysel, pre veriacich ľudí, rozšíriť úctu a modlitbu ku Svätému Tadeášovi, ktorý, ak som spomínal je patrónom neriešiteľných a bezvýchodiskových stiuáciách. Verte v silu modlitby a nepodceňujte ju! Lebo len pokorných On vedie k správnemu konaniu, a tichých poúča o svojich cestách, presne tak, ako čítame vo Svätom Písme. Nech je zvelebené meno Pánovo, od toho času až naveky!
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
igilik
7. 12.decembra 2011 17:05
Toto som si potreboval prečítať už dlhý čas Pekný blog, je nádherné sledovať takéto slová o Bohu a nezabudni, že aj keď je život veľakrát ťažký, nakoniec ťa čaká tá najlepšia odmena
2
dakujem velmi pekne.mám teraz dosť krízu. neboj. Boh pomôže, verím tomu. 99 percent blogov odo mna je na túto tému, ja viem čo píšem, a to nemám rad afektovane reči. všetko čo som napísal je čistá pravda. ale je to život. Všetko dobre, a Boh ťa žehnaj mnohonásobne
3
keď som si prečítala tieto slová, priam mi prehovorili do duše. Úprimne povedané ťa obdivujem, lebo hoci chápem tvoje slová a snažím sa robiť to čo je správne nie som taká silná ako ty. No veľmi by som chcela byť. Poviem ti niečo čím som si stopercentne istá a to že nič v živote nie je zadarmo, preto aj keď sa snažíš konať správne, častokrát na to doplácaš. No ide o to že musíš veľmi chcieť, snažiť a pretrpieť všetky prekážky, všetku bolesť, ktorú ti život prináša a aj keď by si sa najradšej vzdal, neprestávaj a bojuj a uvidíš, že sa dočkáš, budeš šťastný veď máš život ešte len pred sebou . Ešte veľa ťa v živote čaká.
5
Len toľko k tomu boh nerozdeľuje vzťahy, to robia ľudia sami, odchádzahú a prichadzajú a s tím nič nespravíme ...
Napíš svoj komentár