Priznám sa, že najradšej by som to asi nikdy nezažil. V týchto dňoch, no teda písal som to už dávnejšie, zavesil som to len teraz, cítim veľkú skúšku od Boha. Zistil som, že nie je všetko mať len neviem aké silné reči, pekné, zabalené do dajakého celofánu transcendetných myšlienok a pseudoúvah, ktoré som si asi len myslel. Prax vždy prevýši teóriu. Neviem, či som spravil dobre alebo nie, či to budem ľutovať, viem jedno, že to, čo bude o pár dní, ovplyvní celý môj život. Minule to úplne na mňa prišlo.
Zaváhal som tesne pred cieľom. Neviem, či je to bláznovstvo, neviem vlastne vôbec, že čo chce Boh odo mňa. V najširšom slova zmysle určite len to, aby sme boli všetci šťastní. Boh musí byť Boh pokoja a dobra, lebo potom žiadna viera by neexistovala, a každý by sa len zbytočne trápil. Nemal by nijakú radosť zo života. Jednak z prozaického dôvodu, že keď sa pozrieš okolo seba, brat okradne brata, a majetok, peniaze sú nielen hnacou silou ekonomiky, ale, žiaľ aj nenávisti, zidealizovanej nereálnej utópie, a nástroj ľudského nešťastia z nich prameniaceho. Hoci bohatstvo, peniaze a podobne, je top záujmov dneška, mňa to vôbec netrápi, a nekladiem to na piedestál mojich hodnôt. Netrpím nijakým hmotným nedostatkom, hoci v budúcnosti to tak asi bude. Žeby som sa zdekoval zo Slovenska, nad tým som neuvažoval, ale ak to bude potrebné, aj to bude.
Pritrafila sa mi prekrásna, povzbudzujúca, a isto od Boha pochádzajúca skúsenosť. Pán Boh zošle len dobro. Kniha Jób, ktorá opisuje tragédiu Jóba, jeho posmievačnej a panovačnej ženy, je typickým ukážkovým príkladom, ako vytrvať a obstáť v najhoršom, ktoré sa časom isto zmení. Keďže milujem hudbu, dejiny, biblické vedy, naskytla sa mi skvelá príležitosť odovzdať vedomosti z hudby niekomu. Boh mi asi zmenil plány jedným jediným okamihom, a práve v tomto tkvie tajomstvo viery. Neviem prečo sa to muselo stať teraz, a nie keď som mal ešte čas. Čas je môj najväčší nepriateľ. Zaujímavý fenomén dneška. Dovoľte mi položiť jednu otázku. Čo chce Boh týmto všetkým nám povedať? Ako je možné, že človek celý život niečo chce, modlí sa, prosí, vnútorne veľa za to obetuje aj nemalé zrieknutia, vedome pretŕha vábivé vlákna, ktoré kdesi tajomne ťahajú srdce. Do hĺbky, prebádať vnútro. No zrazu mám rozpor. Z mojej strany sa stala nečakaná vec. Aspoň som pravdivo odhalil, čo mi chcel týmto Ježiš povedať. Že v živote musím robiť v takej oblasti, v akej sa cítim šťastný a naplnený, presne tak, ako mi to tlmočil kamarát prostredníctvom chatu na FB. Človek, ktorého som spoznal veľkou náhodou. Jeden z viacerých, a z tých, ktorí kráčajú za Ježišom. Svoje šťastie našiel v Bohu, a pravdivom poznaní svojich možností. Hoci som ho nevidel už viac ako rok, skutočne obohatil ma mnohými radami. Ako byť šťastný v živote.
Pamätám sa, ako mi v skratke povedal príbeh o jednom kňazovi, ktorý zomrel na svojej kňazskej vysviacke. Neodslúžil sám ani jednu sv.omšu, a predsa Boh z neho spravil svojim služobníkom, a už je kňazom naveky. Viete čo je tajomstvo života? Čo je na ľudských príbehoch najzaujímavejšie? To, že vždy som chcel jedno, a teraz mi Boh ponúkol druhé. A ja som odrazu nejak zmetený. Nie nešťastný, ale v zvláštnom pomykove. Čo je tvoja cesta, uvažoval si nad tým? Ani som neveril, že z obyčajného vyučovania klavírnej hudobnej teórie, vzplanie láska ako z romantického filmu. Ešte viem, ako som jej vysvetľoval teóriu, a pod. tajomstvá nádhernej hudby, ktorou oslavujeme ľudský život, no a v tom srdce mi bilo ako zvon, no nepripúšťal som si tú skutočnosť, že by som sa skutočne do mojej Nikoletky zaľúbil. Ale stalo sa. Viem, že som ju chcel pobozkať. Problém bol v tom, že síce tento krásny zážitok, a láska z toho vychádzajúca, ma prekvapujúco zneistela.
To sú tie dve cesty, ktoré som opisoval v minulom trilógu, čo som chcel prerozprávať. No čo je vcelku ale zaujímavé, už dlhší čas v podstate popri mojom citovom zmätku cítim zrazu dačo čudné. Také, ktoré mi dodalo aj odvahu a vnútornú pohodu po dlhšom čase. Maximálny pokoj. Harmóniu a kľud. Zrazu mi je všetko jasné. Kvalitne to obohatilo moje vnútro, a som rád. Mám teraz aspoň viac životných skúseností. Zrazu všetko zlé z teba opadne. Mám pocit, že som emocionálne dospel, a zistil som, že už zrejme teraz nepotrebujem nezmyselne bojovať, pretože je koniec vojny, ktorá mi trhala srdce na kusy, a robila ma v podstate zarmúteným a nešťastným.
Biblia hovorí, že veriaci, ktorý sa zrazu spustí Boha, chce byť akýsi nezávislý, vtedy práve, sa žiaľ, zmotá do záhad bezradnosti, a obkľúčia ho desivé predstavy, lebo hľadá pravý dôvod neúspechu, že prečo sa mu zrazu nedarí. Aj keď sa mu darí, aj keď je zdanlivo v poriadku všetko, aj tak nemá vnútorný kľud, pokoj. Vlastní len krásnu, farebnú pestrú nádobu, ktorú ale nevie nijako zaplniť, a prázdna nikdy nebude spĺňať účel, na ktorý bola vyrobená. Nikdy neuskutočniteľná radosť. Chcem byť štastný v živote.
Minule som bol na jednom víkende. Od piatku do nedele. Taký zmetený som sa v živote necítil predtým. Myslel som si, že mňa sa to netýka. No teraz aspoň viem, že človek, ktorý chce kráčať za Ježišom, je tvrdo a ťažko skúšaný, lebo za normálnych okolností, nik z nás nie je bezpohlavný. Každý normálny muž cíti v sebe mužskú silu, a u žien, dievčat, je to podobne to isté. Tu som vybadal, že silné reči sú ako krieda, či skôr hornina. Už v prírodopise som sa učil, že niektoré prírodné útvary sú síce pevné, ale zároveň krehké, teda náchylné ľahko sa poškodiť. To znamená, že v pevnosti je žiaľ, ukrytá slabosť, ktorá paradoxne tvorí základný pilier mohutnosti predmetu. Len Boh vie, prečo je to tak. Aj sneh. Na pohľad ľahké padajúce páperie, sa zrazu zmení na mohutnosť, na ťažký sneh, masu ktorou sa nedá pohnúť. Je jemný a tvarovateľný, no zároveň ťažký a lepiaci. Minule som tiež zažil nečakanú skúsenosť. Nikdy predtým sa mi to nestalo, a som rád za túto záhadnú skúsenosť.
Asi pred rokom v júni som opisoval sen. V ňom som počul vetu, adresovanú od náhodne idúceho tajomného muža. Skonštatoval: ..." táto stavba bude postavená bez jediného klinca."
V blogu som prezentoval názor, že nejaké plnšie, bližšie vysvetlenie si neviem presne určiť, nejaký oporný bod, ktorý mi podá pádne vysvetlenie. Takmer rok som nad tým teda striedavo uvažoval. Neviem presne, či je to pravda, nie som snár, ani jasnovidec, ani ma to vlastne netrápi, no viem, že občas niekedy v tom vidím posolstvo do budúcnosti. Keď mám čas na meditáciu, rozjímanie, tak spontánne ma napádajú také myšlienky, ako keby som fakt vedel, čo sa stane. No nechcem prikladať im nejaký význam. Aj od toho pocitu sa musí človek oslobodiť. Teraz som sa ale pravde asi pozrel do očí. Zrejme cez celý môj život som staval stavbu. Nie vzdušné zámky, o tie totiž nemám záujem, ktorá bola vysoká a dosť zvláštna. Bola prekrásna, a vyzerala zvonku i zvnútra reálne, celkom fajn. Vznešene a nádherne. Hlavné je však to, že som skutočne toto všetko myslel naozaj úprimne, a že skutočne nebola tam ani stopa po karierizmu, sláve, bezuzdnej pýchy, túžba po nezmyselnom uznaní, lebo muž v tejto službe je často zosmiešnovaný, ponižovaný, urážaný, lebo žije ináč ako je normálne. No zvláštne je, že sú to vnútorne pokojní ľudia, v ktorých sa niekedy ani ja sám nevyznám.
Povolanie sa rodí tajomne. Veľmi dlho dozrieva. No poviem, že tak ako sa napreduje v ňom, môže sa stratiť behom jedného jediného okamihu. Zrazu príde dačo inšie, a ja som zaváhal, či toto skutočne je moja cesta, na ktorej som iba na začiatku, a v podstate sa môžem stále ešte rozhodnúť, či už pre jednu alebo druhú cestu, no zrazu cítim vnútornú silu, pokoj, a že som zrejme ďalej, ako to bývalo kedysi. Verím že nebude na mňa hnevať, veď koniec koncov všetko pochádza od Boha a On vedel už predsa dopredu, čo sa stane. Zrejme to tak býva. Plánuješ niečo, a zrazu máš zmenu plánu. Prídeš na možno inšiu, no rovnocennú stále cestu. Je jedno, že akou cestou sa v živote vydáš. Treba hľadať vždy ten správny smer. Pravda je taká, že u veriaceho sa toto stáva. Životopisy svätýc´h ma o tom presvedčili. Zásah zhora je vždy na mieste, keď človek nevie kam sa pohnúť. Ďakujem Bohu za všetko.
Bol som na sústredení, bolo superácky. Vedel som, že som vlastne na správnom mieste. Pri vstupe do areálu som bol šťastný, no neistý, lebo som zaváhal, či skutočne toto chcem. No problém je, že ja chcem aj jedno aj druhé, a to sa nedá. Cítil som kľud, a bol som normálne vo svojej koži, čo v minulosti by som nepovedal nikdy. Zvláštne. Ale asi som si to vtedy začal skutočne uvedomovať to všetko. Konečne som sa neklamal. Nemal som svoje predstavy, ale prijal som inakosť prostredia.
Boh veľmi mení plány, a takéto radikálne zmeny pozorujem nielen u seba, ale aj iných. Neviem presne, na čo je toto všetko dobré. Počas tých troch dní, čo som tam prežil, som sa mal skutočne prvotriedne. Vnútorne som bol mierne nie celkom vo svojej koži, ale nesťažoval som sa na nič. Také niečo som nezažil nikdy.
Som rád, že som sa prinútil opäť do písania, lebo zanedlho idem preeeeč Azda len toľko, že život je skutočne jedno zvláštne divadlo, ktoré sa raz už nejak musí skončiť, a my budeme hodnotení, aký výkon kto podal. Preto chcem byť najlepší, aby to bolo mne, všetkým, a prvom rade Bohu na radosť. Veď Boh vlastne nepotrebuje nás, ale my potrebujeme Boha. V každom životnom stave by mala u veriaceho kresťana platiť jedna zásada. "Bez Boha ani na krok."
Bože, ako veľmi v Teba verím, dúfam, a ďakujem za všetko, čo si mi dal, a tiež prosím, aby si bol so mnou pri mojich skúškach.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár