Je zaujímavé, ako túto, dá sa povedať, bezvýznamnú udalosť použil pán kaplán ako koment, a slová priania peknej nedeľe na konci sv.omše. Nakrátko som sa zamyslel.
Pozriem sa aj ja do zrkadla, a položím si zopár zaujímavých otázok, ako je to v mojich blogoch už akýmsi nepísaným pravidlom a zvykom. Tak teda. Som to naozaj ja? Je toto môj charakter, a je toto všetko pravda skutočne o mne? Je moje konanie, myslenie, správanie rozvážne, alebo sú to len moje nepremyslené ťahy?
Môžeme si položiť jednu otázku. Si to naozaj ty? Nehráš pred sebou a druhými nejaké divadlo? Na druhej strane, vieš si zahryznúť do jazyka, práve vtedy, keď si naštvaný, rozvášnený, zbrklý, rozbúrený, a ešte neviem aký? Neprekáža ti, keď niečo nemáš také, a v takej kvalite v akej má to ten druhý? Nevyvoláva to vo mne nejakú zbytočnú dávku napätia, a akejsi osobnej závisti? Najlepšie by bolo, keby som sa vedel nad mnohými vecami povzniesť. Vlastne to už aj robím. Nestarám sa do druhých, iní ľudia sú mi ukradnutí. Nie preto, že by som nemal o druhých záujem, alebo by som bol ľahostajní, ale preto, lebo sa držím pravidla, ktoré som povedal ako poslednú vetu v jednom blogu. "Neriešim ja vás, neriešte vy mňa"
Mnohokrát som sa dostal, ako to pozorujem na sebe do viacerých nepredvídateľných situácii, v ktorých som buď sám vykľučkoval, alebo sa časom všetko ustálo. Je prekvapivé, že v mnohých prípadoch vlastne o nič nejaké zvláštne nešlo, a len sa zámerne robilo z komára somár. Neviem, či to robí dobre na srdci robiť zle druhému, ale nech si poslúži, všetko sa raz vráti. Len treba čakať, samozrejme. A tiež, známe pravidlo, že pomôž druhému, a uvidíš jeho charakter, že ťa ešte aj ohovorí, miesto slov nejakej vďačnosti. Našťastie, som si na toto už zvykol rýchlosťou blesku.
Najradšej by som bol, priznám na seba, keby som sa nezaoberal zbytočnosťami, len ešte to trochu nejde. Priznám sa, že v mnohom mi pomohla pieseň od Rytmusa "Nehľadám", ktorú mi do mobilu stiahol kamarát. Priznal sa mi sám, ako mu tá pieseň veľmi pomohla práve vtedy, keď som necítil nejako radosť zo života, a všetko sa mu zdalo čierne.
Proste sú okamihy, ktoré niekto považuje za zbytočnosť, a sú okamihy, ktorý potrebuje nejaký jednotlivec občas rozriešiť v tichu, samote, a takto sám vyrieknuť nejaký ten definitívny verdikt nad všetkým tým, čo ho kedysi tak veľmi zaťažovalo. Cez vzťahy, kamarátstvo, prácu, cez všetko. Nemôžem za to, že sa sem tam vraciam dozadu, a hoci to vyzerá, že hľadím skôr vzad ako vpred, nie je to pravda. Ako som aj minule naznačil, každý má nejaký ten svoj jedinečný životný príbeh, a len sám Boh vie, prečo je všetko tak, ako je.
Podotknem len zaujímavosť zo psychológie, keby to bolo tak, že človek má všetko hodiť len tak za hlavu, prečo potom v psychológii Abraham Maslow zostrojil 4 typy osobností, a to sangvinik, melancholik, flegmatik, cholerik. Ak niet "údajného" rozdielu v správaní týchto ľudí, ako je možné, že každý človek rieši situáciu po svojom? Niekomu trvá "dlho, kým mu to hlavou všetko prejde" a niekomu stačí okamih, aby na všetko zabudol.
Tým som asi povedal mnoho. Na druhej strane, dokážem nejaký nepríjemný moment, čo sa udial v mojom živote, a možno zabolel, a hlboko vtlačil nejaký pocit bezradnosti premeniť tak, že, ako som to spomínal už minule, ma to posunie opäť významným tým správnym smerom, krokom dopredu? Tou správnou cestou?
Alebo dokážem mlčať vtedy, keď chcem povedať to, čo chce počuť, avšak len z vlastných úst? Na záver vtipný príbeh.
Pred činžákom som videl ísť na bicykli jednu staršiu ženu. Senza pohľad, ktorý stál za všetky drobné. Ešte teraz sa smejem. Zákrutu vybrala ako pravý Capirossi, klopila ako Valentino Rosii. Nechcel som zámerne ďalej pokračovať, a spomenúť nebohého Simoncelliho, ale pravda je taká, že sa vytrepala v zákrute na mol opitá kvalitne. Nezdržal som sa hlasného smiechu. Na mol opitá, pravda. Veď smiať sa môžem. Bolo to večer. No, mal som asi dobrý dôvod na môj povestný, hlasný smiech. Ten pohľad na tú pani, čo klopila svojou "hondou CBR 900" bol proste neopísateľne tragikomický, ale o zábavu aj o diváky bolo postarané aspoň.
Buďme sami sebou. Nedávajme na rady druhých, o ktorých pochybujeme, že majú nie celkom čisté úmysly. Životná skúsenosť ma naučila mnoho vecí. Napríklad to, že nebudem sa pýtať na rady takých, u ktorých už aj podvedome vybadám, že ti neprajú dobre. Nepripodobňujme sa na druhých, zvlášť ľudí, ktorých nedôverujeme, a o ktorých poznáme len z počutia, akí sú úspešní.
V skutočnosti môže ísť o poľnú slamu, o lacnú napodobneninu, a predsa my sme originál, a bolo by veľmi zle, keby sme pri ľudoch, s ktorými máme nejaké spory, sa dostali do situácie, v ktorom sa ukáže, že my sme tí zlí. Nikomu netreba dať dôvod na podozrenie, a aby niekto sa nad niekým vyvyšoval, však všetci sme si rovní. Práve preto nemám rád nejaké hierarchické rozdelenie, kde je jeden mocnejší, ako dvaja pred ním sa trasú, čo je nezmysel.
Odíďme od ľudí, s ktorými tvoriť spoločnosť nemá zmysel, a nikdy mať ani pravdepodobne nebude. Vzoprime sa obrom, ktorí nás prenasledujú, a vtedy pochopíme, čo je to ozajstná sloboda. Tá nezávislosť na determinácii. Lebo keď sa nevieš odosobniť od pár ľudí, staneš sa nakoniec ich otrokom.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
onaj123
12. 7.júla 2012 15:26
Článok si pekne napísal ale ja som ti už svoje povedal aj som ti všetko pekné zagratuloval !
Napíš svoj komentár