Píšem to niečo ako to, čo ma obohatilo, potešilo, a dodalo sily, pretože pravda je taká, že predchádzajúci týžden sa mi nijako nepozdával. Nepáčil sa mi. Dosť veľa stresov. Ale už po dneskajšom peknom dni je konečne predsa len kus lepšie. Odreagoval som sa dokonale na stavbe, a teraz už len relaxujem a četujem si s kamošmi na nete, kde ešte rozoberáme dozvuky spred niekoľkých hodín dozadu .
Dneska ráno som bol pomôcť, no kus sme pomohli v redute pri oprave jedného počítača, ešte aj kamoša som zavolal, lebo som si nevedel nejako s tým dať rady. Celkom sme ale obaja obišli dobre, za odmenu sme vyfasovali drink s citrónom, ktorý som s dokonalým pôžitkom, a s krátkym rozhovorom medzitým stihol vypiť. Ďakujem, skutočne to bolo super.
Okrem toho, že vstávam takmer každé ráno o pol šiestej, predsa len včera okolo polnoci som sa narýchlo pustil do písania blogu. Ako ináč, mojej veľmi obľúbenej činnosti, a tak to vyzerá, že aj najčastejšej. Včera bol super deň. Boli sme v Kauflande. Kúpiť si rožky. Boli síce veľmi tvrdé, však večer hej , a pozbierali sme sa kto mal koľko centov. Pravda je taká, že chvíľu potom sme sa štyria nalievali v jednom podniku. Domov som dorazil v pohode pred polnocou ešte. A to som ešte mal chuť písať tento blog. Popili sme skutočne kadečo, a na notebooku sme pozerali ešte Mr.Beana. Skutočná filmová klasika, kde sa človek schuti zasmeje.
Po krátkej prehliadke mestom, sme zakotvili na skutočne nezvyčajných miestach. Na námestí pri fontáne, ale stade sme sa po chvíľke pre istotu zdekovali, lebo tam sídlia mestskí poliši. Spomínali sme spoločne na časy na strednej, nakoľko traja máme spoločnú strednú. Tie časy si až moc dobre pamätám, akoby aj nie pravda, a je veľmi pravdepodobné, že sa mi navždy vryjú do pamäti, ako skutočne tie najkrajšie roky v živote.
Osobitne vzdávam hold hodine literatúry. Raz som tie hodiny miloval, raz som im nevedel nejako prísť na chuť, a mal som dosť zmiešané pocity. Asi ako každý normálny študent. Na druhej strane, boli to prekrásne časy plné bezstarostných chvíľ, kde mojou jedinou starosťou bolo, čo sa mám naučiť na druhý deň.
Ako stredoškolský študent som miloval obdobie svetového realizmu, a dodnes si pamätám dátum, kedy sme ho preberali, 1.10.2004. No dobre. A tie diela. Dickens, Balzac. Bola to nakoniec aj moja maturitná otázka, ktorú som si skutočne vychutnal. Tie pocity vyvolané parížskym, anglickým prostredím pri čítaní diel, ma veľmi fascinovali. Ani neviem prečo som to tak nejak nostalgicky prežíval, neviem či máte s tým nejaké skúsenosti. Snažil som si akoby osvojiť mentalitu tej doby. Predstavoval som si v duchu tie postavy, situácie, ktoré vyplynuli z práve čítaného úryvku, a snažil som sa celkovo do deja nejako vžiť.
Spomienky ožili teraz viac ako kedysi, pri alkoholickom posedení. Nato, ako sme sa navzájom polopripití vyprevádzali. Myslíte si, že s týmto sa nedá moc chváliť? A na čo mám spomínať, ako nie na príležitostné huncústva, ktoré skrášľujú mladosť každého normálneho mladého človeka? Uprostred uponáhľaných stresov je veľmi vzácna chvíľka s priateľmi, s ktorými má zmysel stratiť čas.
Opájaný príjemnými pocitmi, letné kvapky dažďa len umocňovali nádhernú večernú nostalgickú spomienku. Vybadal som napríklad, že niektoré životné neúspechy si až príliš berieme k srdcu a zabúdame, že sme prežili aj svetlejšie okamihy. Položme si otázku, skutočne sú negatívne minulé skúsenosti negatívne? Čo by sa stalo, už som nad tým párkrát rozmýšľaľ, keby nám všetko vychádzalo podľa našich predstáv? Neboli by sme akýmsi malomyseľnými? Neskresľovali by sme si obraz sami o sebe a neidealizovali by sme si spoločnosť a udalosti v náš prospech a náš obraz? Neexistuje nič negatívne, na čo by som nejako zanevrel, a tým pádom aj najradšej zabudol.
Všetko malo svoje čaro, a zvláštny význam. Je síce zvláštne, že veľa nepríjemných udalostí, mám pocit, ako keby nám všetko zatieňovalo vo výhľade, a niekedy nás samotných totálne znemožnovalo. Ako keby vtedy naše vnútro sa nám snažilo všetko zlé nahovoriť, napríklad, že my, ja sám, som ten najneschopnejší na svete, od ktorého väčšieho dilina už azda ani niet. Nie pravda.
Máte niekedy ten pocit? Až príliš často ma do nejakého času obkľučovali tieto podivné a deprimujúce myšlienky. Spomienky na príjemné stredoškolské časy, tie charakteristické priestory v škole, telocvičňa, ustráchané pohľady pred písomkou, usilujúce sa o záchranné ťaháky, vtedy, keď si potreboval poradiť si zabudol na všetky konflikty, len aby ti niekto hodil záchrannú vestu.... To všetko malo svoje čaro, a spomínam ako na moje milované obdobie. Jednoducho paráda.
Nech Boh žehná všetkých, ktorí si na mňa akokoľvek spomenuli. Prajem všetkým veľa slnka, veľa dôvodov na širokánske úsmevy, a mnoho pozitívneho myslenia do nasledujúcich letných dní. Čo dodať na záver? Bodaj by bolo oveľa viac takýchto pekných okamihov, kde človek konečne vypne, načerpá nové sily, a začne aj pozitívnejšie myslieť. Svet predsa nie je čierny, a teda nejako musíme hľadať to, čo je pekné, a s tým žiť.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár