Pokračujem teraz v rozbore ďalších tém, ktoré mám pripravené.
Pamätám sa, a to poviem konkrétny príklad, nenechám si to pre seba, hoci samozrejme v srdci som to už odpustil v tej chvíli, kedy sa aj ten konflikt skončil, ale tu ide nie o nejaké pokrytecké odpustenie, a divadelné predstavenie.
Komu sa spravila krivda, ten sa cíti hlboko dotknutý, a nejaké náboženské frázy o tom, ako ja mam odpustiť a zabudnúť považujem za maximálne diletantstvo, a amaterizmus prvého stupňa, povedal by som, že je to priam nehoráznosť. Pamätajte si, že tomu, komu sa robí najväčšia nespravodlivosť, ten najviac trpí, a ten, kto nie je ničím dotknutý, akoby zázrakom, a ani neviem ako je to možné, vždy sa nad tým pozastavujem, všetko mu vychádza samozrejme podľa plánov, ten má totiž plné reči o akomsi, podotýkam samozrejme falošnom humanizme, lebo pravda je taká, že niektorí veľmi pudovo už vedia vystihnúť, čo ten druhý chce počuť.
A to je veľmi pokrytecké, to je značne rúhavé. Stretol som sa to aj virtuálne s týmto problémom, teda tu na internete, ked je aj tak veľka anonymita, a aj tak nikto nikoho nespozná, a ani nepozná, čo je podľa mňa veľmi dobré, ale spoznal som sa s tým v bežnom reálnom živote.
Už som opisoval, že múdrosť sa nemeria istotne podľa veku, kto má koľko rokov. Mrzí ma to, lebo veľa ľudí si o sebe myslí, že zjedli všetku múdrosť sveta, a ako hlboko sa mýlia.
Práve takéto nazvem to nejaké zastrašovanie ostatných, takáto falošná akokeby výchova, falošná hierarchická spoločnosť, je samozrejme veľmi neprijateľná.
Veľa staršíxh ľudí si o sebe myslí, že sú múdri, a dávajú dobré rady druhým. Ako mladší s tým nesúhlasím. Predsa tam, kde sa pácha očividne niečo zlé, tam mi morálne svedomie káže predsa zasiahnuť a zastať sa. Istotne aj za cenu takú, že možno stratím priazeň niekoho. Apropo. Potrebujeme nejakú falošnú priazeň falošného človeka? Ja určite nie.
Samozrejme, musíme si svoje argumetny presvedčivo obhájiť a dokázať. Bez toho to nejde. Ja by som sa nejakých planých zastrašovaní nebál vôbec, takých tu bolo už mnoho, a s mnoho mám už aj skúsenosti.
Vždy, keď sa stiahneš, a neodpovieš rovnakou kartou, akú vyložil na teba nejaký tvoj protivník, nadobudne on celkom iste presvedčenie, že pravda je na jeho strane. Potom sa ťažko veľmi objektívne niečo posudzuje, keď sa ten druhý bojí k niečomu vyjadriť.
Na to slúži samozrejme spravodlivosť, ale v mnohom sa v tomto banánovom štáte, ako to tiež zvyknem volať obvykle nedovoláme.
Minule som sa zase zapojil, no tentoraz do jednej politickej diskusie, kde som veľmi ostro odsúdil atentát na jedného teraz už nebohého človeka, ktorý myslím si tragicky zahynul práve rukou nájomného vraha.
Mám takú povahu, že mi je úplne jedno, komu to adresujem, pretože sa nebojím nikoho, a to je hlavné.
Dokedy sa necháme zastrašovať. Vidíme, že zanedlho sa aj tu začnú robiť nezdravé kontroly, a podobné nezmyselné hlásenia, a nebudeme mať nič pod kontrolou. Teraz len uvidíte, aké neskutočné daňové úniky sa postupom času začnú robiť, pretože táto situácia na Slovensku nie je celkom normálna.
Svoj úmysel, no nemôžem ho ppovedať celý tu, to sa nedá, aspoň takto v mierne oklieštenej zostave som ho vypovedal na jednom internetovom fóre, a celkovo som hrdý na to, že mám svoj názor.
Ľudia, prečo sa bojíte povedať svoj názor. Som si istý, že tu tiež vládne akési napätie v nejakej spoločnosti, pretože všetci spoza stola nadávame na politiku, ale nik s tým nejde nič robiť.
Som maximálne prekvapený, ako sa len tak pasívne, bez nejakej emócie všetko len zdražuje, veď sa pozrite na iné štáty, to všetok odvážny ľud predsa ide do ulíc jasne dať najavo, čo je správne a čo nie.
Toto je najväčší problém, že slovač je zvyknutá nastaviť len druhé líce, a veľmi pasívne prijať hoci aj ortieľ smrti, a to je práve veľmi neprijateľné.
Na záver teda by som to nejak zhrnul. Kto mlčí, ten svedčí, a teda nesmieme dovoliť, aby nám niekto tlačil nejaké kaleráby do hlavy, musíme sa postaviť veľmi zodpovedne a veľmi jasne musíme povedať, na čej strane predsa stojíme. Bez toho to predsa nejde.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár