Dajme si otázku, že prečo len vtedy. a to, že stále prečo. Prečo sa pýtame otázku, že prečo.
Ešte by som k úvodu povedal, že je veľmi smutné, kedy niečo také človek zistí až vtedy, kedy mu horí za pätami, ľudovo povedané, kedy je na pokraji nejakého nebezpečenstva, či už duchovného, alebo reálneho skutočného, či mi teda niečo hrozí a podobne. Je to možné azda preto, lebo človek častokrát je naučený žiť len pre prítomnosť.
Je to chyba alebo nie? Je potrebné žiť len pre prítomnosť, je teda potrebné to, že chcem žiť len pre prítomnosť a neriešiť minulosť.
Niekedy nám sa kadekto snaží nahovoriť, že predsa nerieš minulosť, ale tú riešiť je veľmi potrebné.
Akurát počúvam skupinu desmod, a proste veľmi mám rád tie ich piesne, pretože vyjadrujú jednak veľké životné pravdy, povznášajú celkovo človeka a jeho náladu, je to hneď lepšie, človek dokáže porozumieť odrazu niektorým veciam, ktoré napríklad mu nedávali, alebo ešte lepšie povedané, odoberali zmysel do niečoho.
A teda celkom isto mi dáte niektorí za pravdu, že pri počúvaní niektorých piesní, počúvania tých čarovných textov a podobne, sa nájde v nich nejeden z nás, pretože daná pieseň nie je v danom kontexte len pieseň ako taká, ale vyjadruje aj všetky tie potrebné životné emócie, ktoré sprevádzajú nie jedného z nás, a práve preto sa nie jeden z nás v týchto pekných textoch nájde. Niekedy som sa zamýšľal v mnoho blogoch po sebe, že predsa emócie sú potrebné k životu.
Hoc tá pieseň už nejaký ten rok za sebou, a celkovo som ho počúval ešte počas štúdia na strednej škole, a častokrát tie texty piesni mi pomohli v nejakom tom kontexte ako tak prežit niektoré stresové emočné situácie, ktorým sa akosi nedá v tomto období vyhnúť.
Je to veľmi komplikovaný výrok, čo hlboko uznávam, preto nie je jednoduché ho vysvetliť. Obyčajne veľmi zložité situácie v živote podliehajú nutnosti vysvetlenia práve preto, aby sme vedeli ďalej žiť. Aby sme vedeli rozlišovať, či niečo robím nielen dobré, alebo zlé, ako protiklad, ale to či to je nutné, alebo postačujúce, správne, alebo nesprávne, alebo človek pri niekom napríklad zotrvá, a pritom ho to hlboko vnútorne obohatí, alebo práve naopak, človek pri niekom len zbytočne stráca čas, robí zo seba v podstate hlúpeho, pričom hlúpy je ten človek, pri ktorom takto strácame čas. Pojem hlúpy teraz neberme doslova, pretože nadávať niekomu len tak bez príčiny celkom isto sa nepatrí, ale to všeobecne beriem ako niečo, čo charakterizuje daného človeka, ktorý isto neoplýva rozumnosťou.
Je mnoho ľudí, ktorí v čase akejsi hojnosti, nemyslí na zadné dvierka, na to, čo má prísť, čo možno príde, nemyslí na to, že treba si spraviť aj akúsi energetickú citovú zásobu, pretože ani stav šťastia minimálne v kontexte pozemského života predsa nebude trvať večne.
Isto nebudeme večne mladí, isto človek akosi celkom prirodzene zostarne do krásy. Do krásy duše, kedy sa z neho postupne celkom isto stáva harmonicky vyrovnaná a vysporiadaná osobnosť. Kedy si môže povedať, že teraz som predsa zrelý, niečo som prežil, a možno v tomto neskoršom čase som našiel predsa to, čo je dôležité, a možno to, čo je najdôležitejšie, a to je aj ten vnútorný pokoj, o ktorom som sa raz zmienil, možno v niektorých častiach po sebe.
V závere tohoto blogu ešte by som veľmi rád vyslovil jednu moju myšlienku, ktorá ma teraz spontánne napadla. A síce. Človek ktorý žije na pokraji nebezpečenstva ľahko dokáže nájsť, čo je pre neho dôležité, pretože v tom danom kritickom okamihu, kedy si sumarizuje potrebné a nepotrebné už vie, čo konkrétne v prvom rade môže od seba očakávať.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár