Samota bolí, ale naučme sa byť sami. Takto som začal, ako reakciu na jeden blog, kde tento užívateľ opisuje, pravdepodobne sa jedná o svoje zážitky, ako nevie byť sám.
Problém dneška je, že nevieme byť sami. Je rozdiel samozrejme byť nejako osamotený, a byť v samote. Záleží veľmi na vyspelosti nášho ducha, nášho vnútra, nášho vnímania, srdca, ako toto prijmeme. Preto naučme sa byť sami.
Veľmi sme si v poslednej dobe viacerí znás zvykli, že si ideme posedieť s nejakými kamarátmi do kaviarne, kdesi na pivo do krčmy, tam sa samozrejme vyrozprávame, a samozrejme, ani sa nestačíme čudovať, ako ten čas neuveriteľne beží, a nám je samozrejme tak super s nimi, že si nevieme predstaviť nejeden sobotný večer s kamarátmi kdesi na posedení.
Zvykli sme si, že je to úplne automatické, že keď ideme nejakému nášmu kamarátovi telefonovať, tak on nám musí okamžite bez okolkov zdvihnúť, a samozrejme vyplniť naše želanie. Nemám pravdu? Aj ja som samozrejme taký, ale na druhej strane, skúsenosť ma k tomu naučila, že musím sa naučiť žiť aj s rizikom pravdepodobného neúspechu.
Ak sa mám priznať, neznášam samotu, ale pomaly sa učím v nej existovať, pretože aj tak je ona súčasť nášho života. Stávajú sa predsa udalosti v živote, kedy on nemá čas, ten sa zase niekde ponáhľa, a pritom ani on sám nevie kde ide, kde smeruje, ten bude kričať, aby sme sa starali o seba, v škole nám neustále pripomínali, že všetko je len a len naša samostatná práca...
Nie je to na škodu. V živote prídu, a vlastne aj v súčasnosti nepoznám človeka, ktorý nie je v niečom osamote. Verte mi, z takýchto ľudí si berte príklad. Len človek, ktorý zdieľa samotu, veľmi rozumne dokáže oceniť spoločnosť nejakého človeka.
A keďže človek je tvor spoločenský, je pre každého človeka veľmi prirodzené, aby bol neustále v kontakte s niekým. Blahodarne to samozrejme pôsobí na psychiku jeho osobnosti, cíti nejako istotu vo svojom vnútri, a vie, že sa môže kedykoľvek ozvať tým, s ktorým ho teda aj niečo spája.
To je všetko pekné, avšak sú situácie, kedy aj keď máme oprávnený pocit, že sme obklopený samými dobrými ľuďmi, s tými, ktorými to má zmysel stratiť svoj drahocenný čas, ktorý je skutočne veľmi vzácny, začneme si uvedomovať, že potrebujeme byť sami. Je to nám na škodu alebo nám na osoh.
Častokrát, možno aj keď sme sa pohádali s nejakým človekom, a najmä s človekom, ktorého máme veľmi radi, a nie je nám nejako ľahostajný ten náš vzťah, zvykol nás odbiť hrôzostrašnou vetou, ktorá mala šokovú terapiu, respektíve, nám všplechol priamo do očí, že nateraz, na istý čas chce byť proste sám, a nás nechce.
Takto keď nás začne niekto odsúvať, to neveší nič dobré, a rozhodne to nedobre pôsobí aj na ten vzťah medzi dvoma ľuďmi, môže to byť kamarátsky, hocijaký. Sú ľudia, ktorí vyzerajú byť veľmi dôveryhodnými osobami, a sme šťastní, že máme takýchto suverénnych priateľov pri sebe.
Avšak život ma naučil, že nie vždy sa musím hneď hockomu vyžalovať, a musím si veľmi dobrý pozor dávať, čo komu poviem. Nie z hľadiska toho, aby som toho druhého urazil, na to si musíme dávať pozor, ale práve naopak. Aby nezneužil naše city, a aby nás raz chladnokrvne neodkopol v tej najnevhodnejšej chvíli, ktorá just príde ako zákon schválnosti.
Pre toto je dobré byť niekedy sám. Prílišné upnutie, aj tak na nejakých kamarátov, ktorí v konečnom dôsledku sú to pre nás aj tak len cudzí ľudia, v nás môže vyvolať dojem, že sú absolútne nenahraditeľní, a tým pádom nám to bude len zväzovať ruky.
Nepoznám človeka, ktorý si nepamätá legendárnu pieseň od skupiny Elán, Neviem byť sám. Je to super pieseň, a pozrite, prežila už nejakú tú generáciu.
Principiálne nikto nevie byť sám. Avšak musíme sa to naučiť, a prídu chvíle, kedy budeme úplne sami. Čo potom. Na túto, povedal by som priam hrôzostrašnú otázku ešte nepoznám odpoveď.
Je dobré, keď má človek okolo seba množstvo kamarátov, známych, a podobne. Avšak môže sa stať, že sa všetci okolo nás akokeby roztratia, a potom čo? Čo potom, keď sa ocitneme sami na bojisku, a už sa nebudeme viac spoliehať na nejaké sily svojich priateľov? Čo sa stane potom? Budeme schopní ďalej kráčať sami?
Alebo si nájdeme opäť niekoho, s ktorým budeme zdieľať našu samotu? To je filozofická otázka doslova. Veď sa len zamyslime. Hľadáme si partnerov, partnerky, na vyplnenie našej samoty, alebo preto, lebo sme si ich slobodne, dobrovoľne vybrali?
Odpoveď si dajme teraz každý sám za seba.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár