Čo sa má druhý človek čo starať do druhého keď nevie, ako som sa cítil. Keď som sa márne pokúšal dostať na VŠ, keď som ju musel opustiť v tej, ťažkej rozhodujúcej chvíli som ostal akýsi osamotený. Nič, pamätám sa ako dnes, nič som necítil v spoločenstve duchovných, v týchto podivných štruktúrach, ktoré ma stále rania, a nevedel som sa donedávna z toho zlého pocitu vymaniť. Ale vymanil som sa. Nemôžem povedať, že som to spravil s veľkolepou radosťou, ale zrejme raz som to musel spraviť. Mal som taký pocit, že už dlhšiu dobu niekoho trápi, že som to zanechal. Pociťujem to zreteľne na sebe. Čo je na tom, že som to zanechal? Môžem azda za to, že mi sám Boh pootvoril dvere na inú cestu? Je na to niečo zlé? Okrem toho sa priznám, že istú dobu ma prenasledovali kadejaké podivné sny, a ktoré mi po slovensky povedané lezu už poriadne na nervy. Právom si teraz kladiem otázku, ktorá sa mi vynára niekedy, keď len tak dumám, a tupým pohľadom pozerám kdesi do prázdna. Do ďaleka. Priznám sa úprimne k jednej veci. Neviem, či sa so mnou stotožníte viacerí,ale máte pocit, že niekedy robíte všeličo možné, len to čo by sme mali robiť nerobíme?
Mne sa to stáva pravidelne. Ale nedávam tomu nejaký zmysel. Zas nie je dobré si vo svojom vnútri budovať trápenia, ktoré keď sa v človeku usadia, ani za svet ich neviem dať preč. Zrazu, keď konečne nastane pokoj, ticho kľud, začneš v svojej mysli myslieť na niečo, čo si predtým odkladal, alebo nemal čas sa tomu venovať.Dá sa ale na to zvyknúť, predstavte si. Že akým spôsobom... Jednoducho tak, že síec sa vám to vtláča do podvedomia, ale človek si to naplno uvedomuje, ale na druhej strane sa pri rozmýšlaní na to jednoducho vykašleš. Prestaneš s tým a hotovo.
Pamätám sa, ako keď nám na náboženstve hovorili o tom, že keď sa ideš vyspovedať, jednoucho si na papier napíšeš hriechy, a po spovedi to jednoducho roztrháš, zničíš. Rozmýšlal som nad tým, že nie je odveci spraviť nielen vtedy, keď sa idem spovedať. Spravím to teda, napíšem to, čo ma trápilo, potom to jednoducho zničím a hotovo. A bude raz dva po probléme. Dakedy, ovplyvnený aj vlastnou predstavou o duchovnom živote, ale aj pozorovaním diania vo svete, som si pripadal ako nejaký stihoman. Pocit, že ťa niekto sleduje. Totiž necítil som nejak slobodnú vôľu, a častokrát somsa modlil aby som si ju uvedomoval. Prišlo to. Nemôžem na druhej strane povedať, že mi bolo veľmi zle, to isto nie. Viem naisto, že Boh milujem tak isto, možno dokonca viac, a nikde to nie je ideálne. Ale takých prípadov prežilo a prežije ešte veľa mužov. Iste to v tebe nejak ostane, ale nič v zlom, ale ja nemôžem za to, že neviem zostarnúť s myšlienkou na to. Ja o nebo nechcem prísť, ale je ejdno akou cestou sa tam dostaneš. Na tom nie je nič zlé, veď osobne to beriem ako moje morálne víťazstvo.
Veď čo by som robil o pár rokov, sám osamotený, opustený, nariekal kdesi v kúte fary, a nik by mi morálne nepomohol. Ja sa trápiť nechcem, lebo som presvedčený, žeby som možno spravil nejaké morálne škody, a tie nie sú na osoh nikomu. Chcem byť úprimný, otvorený predovšetkým k môjmu vnútru. Nechcem klamať samého seba. Keď som v minulosti cítil, že v spoločnosti nie som vítaný, veľmi ma to mrzelo, a chcel som opak. Ale naplnilo sa príslovie, že po bitke je každý generál. Stále mi to ale vŕta v hlave. Predovšetkým kľud a vnútorná pohoda, rovnováha, pokoj v každodenných radostiach a starostiach, všímavosť udalostí a podobne. Ale na druhej strane nechcem sa pozerať neustále dopredu, veď aj biblia sa o tom zmieňuje, že „..kto položil ruky na pluh, naspäť nech as už neobzerá. Hoci nie som si istý, či to Ježiš myslel aj opačne. Od Boha som sa neodvrátil, ale zvolil som si iný podiel, v tandeme s Bohom. Netušil som, že sa to stane, ale stane sa, Každé ráno teraz pokojne vykračujem do roboty, a stade domov. Som oddaný prítomnosti a mám z toho radosť.
Som skutočne vďačný Bohu za dary, že svojimi schopnosťami a znalosťami a svojou existenciou chváli človek Boha a jeho všemohúcnosť.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár