Vreskot000: Neviem, čo si mám o tom myslieť, alebo ako cítim na sebe, že postupne strácam vieru

Konečne píšem blog. Opäť ma čosi naštvalo, ale našťastie, nie je to veľmi tragické.
Nedávno som sa pridal na chat doméne do jednej skupiny, ktorej hlavným posolstvom je akási pseudoochrana, zastávanie sa cirkvi, jej najvyššej hierarchie, propagujúce samozrejme slobodu slova, písma, tlače a pod. Žiaľ, bol som nejak maximálne zhrozený, zatrpknutý, a cítil som sa veľmi zle. Na portáli som uverejnil vlastný koment. Nie som ničím a nikým ovplyvnený. Píšem svoje úvahy, komenty všade tam, kde sa cítim vo svojej koži, a robí mi to znančú radosť. Tak prečo to nerobiť? Čítal som mnoho článkov na tejto stránke. Podivné fórá, ktorej ústredným problémom je to, ako cirkev, zvlášť katolícka, je tŕňom v oku rôznych vrstiev ľudí. Neviem stále, prečo je to tak. Predovšetkým chcem povedať, že každý máme svoj názor. To, že sa mi páči krvavo červená farba, neznamená, že som oduševnený vyznávač krvi a násilia a podobne. Hoci túto skupinu to od nepamäti reprezentuje.

Vždy som bol nadšencom diskusii na tému Boh, cirkev, náboženstvo, kňazi. Teraz to nemám rád. Síce bez platne vysvätených kňazov cirkev vlastne neexistuje. Mám k tomu neprirodzený strach. Takú nechuť. Pramení to z mojich nedokončených štúdii na teológii. No som rád, že som sa na to vykašľal, hoci som na to prišiel veľmi neskoro. Nevadí, človek sa učí na vlastných chybách.
Je to taká podivne zvláštna budova na SK, kde panujú praktiky smerujúce k výchove vzorných budúcich kňazov. O tom, ako som raz v internetovej miestnosti videl na vlastne očí, ako predchádzajúci užívateľ pozeral porno na kompe sa zmieňovať pre istotu radšej nebudem.. Nemá to vlastne celkovo nijaký význam a je to strata času.
O ponorkových chorobách, asi všetci máme šajnu, o čom točíme. A tak po treťom, avšak nie márnom snažení som to vzdal. Hrdinsky. Zachoval som sa ešte celkom férovo. Napísal som riadne list do školy, kde som vysvetlil moje dôvody a síce, že nie som si istý s celibátom, a zrazu som oslobodený, a šťastný. Zaľúbil som sa. Milujem veľmi svoje dievča, a viem, že teraz ja sám, slobodne som si zatvoril dvere duchovenstva. Pochopil som sám, že to nie je moja cesta. Našťastie. Boh ma osvietil.
Musím skonštatovať, že po 4, skutočne verných 4 rokov som zanechal modlitbu cirkvi. Liturgiu hodín. Len v skratke pripomeniem, že sa ju modlia Bohu zasvätené osoby. Viem, že je to krásna modlitba, ale nedokážem osobne takto chváliť Boha a prosiť ho. Nechápem ale napríklad, prečo človek, ktorý neverí celé roky v Boha, sa zrazu akože obráti. Prezlečie kabát. Som presvedčený katolík, ktorý diskutuje a prezentuje svoje názory. Na internete nájdete také diskusie, že sa mi rozum zastáva nad tým. Nemusel by sa za svoje reči takto hanbiť ani najväčší krčmový ostrieľaný diskutér, ktorého položí pohárik malého pálena.. Pripadalo mi to ako boj s veternými mlynmi.
Poznám príbeh, ako jeden duchovný šiel zaopatriť sviatosťami človeka, ktorý celý život žil bez Boha. Načo potom žiadal od cirkvi zaopatrenie? Ťahať Pána Boha za nohy sa vám páči? Ja mu tú korunu večnej slávy prajem, lebo aj ja chcem prebývať v nebi, ale neuznávam, keď niekto celý život neverí v Boha, a zrazu z nejakého strachu prezlečie kabát. Ako to, že sa nebál ničoho celý život a teraz sa dostal znenazdajky do úzkych. Čo ho v poslednej chvíli vyviedlo z tej istoty, že bez Boha to tiež ide? Neviem si na túto podivnú otázku, tento príbeh dať odpoveď.

Vo svojej každodennej modlitbe ruženca obetujem a prosím za odstránenie hospodárskej krízy, za odstránenie násilia, prosím pokoj v rodinách, a odstránenie zla, ktoré sa prejavuje v každej forme života. Oprávnene sa pýtam, kde vlastne prebýva pravda? Som proti ničeniu duševného zdravia človeka, ľudského nenarodeného života a práva starých ľudí na dôstojnú starobu. Dosť často sa pýtam, kde je pravda vlastne. V konečnej miere to spomínam preto, aby v občianskych i cirkevných spoločenstvách vymizlo konečne znevažovanie, robenie si nároku na nezdravé protekcie, tľapkanie si po pleci, klameme samých seba a snažíme sa presvedčiť, že robením zla, pýchy a zlomyseľnosti sa vlastne nič nedeje, a že všetko je v najlepšom poriadku. Myslím si, že týmto priamo raníme samotné tajomné Ježišovo Telo.

Veľmi ma ďalej trápi, prečo sv.otec pobozkal korán, keď nepoznám moslima, ktorý by sa opovážil pobozkať našu bibliu. Dôvod je, myslím si veľmi jednoznačný. Prišiel by o hlavu, keby zrazu konvertoval a vyjadroval navonok svoje sympatie s kresťanstvom. Veď moslimovia vznikli len v 7.storočí. Som zvedavý, ak náhodou postavia mešitu, koľkým bude vadiť a dávať najavo svoj nesúhlas s pomäteným meuzínom, ktorý zvoláva na modlitby, hoci sú to Abrahámovi potomkovia, to im neberiem. Isto aj v Koráne sú pekné pasáže, len čo z toho je pozitívne, keď si vezmete, že 90 percent atentátnikov pochádza z radu extrémistických fundamentalistov vyznávajúc islam. Nechápem fakt. Nezažil som ešte kresťanského fanatika, ktorý s bibliou v ruke a v mene Boha vraždil ľudí. Čo sa týka temného stredoveku, bolo to veľmi ťažké. Násilie kategoricky odmietam a nepodporujem násilne pridruženie ku viere, aj keby išlo o katolícku vieru. Áno, v biblii je pravda, ale viera v Boha je dar a milosť od Boha a človek nezíska vieru tak, že mu niekto bude vnucovať svoje názory a presvedčenie, hoci on sám o tom nie je ani zďaleka tak dokonale presvedčený. Práve pre toto spomínam, že nemám rád, keď klameme samých seba aj vo veciach náboženstva. Boh je len jeden, a verím, že On to vidí. Domnievam sa preto úplne oprávnene, že predsa je to skutočnosť, že jedine v Bohu a kresťanstve je pravda. S tým sa treba zmieriť.
Veľmi rád navštevujem biblické hodiny. Čas strávený nad meditáciou biblie, ponáranie sa do tajov starodávnych posvätných textov, nikdy nie je stratený, a to zrovna vôbec nemusím byť nejaký zaangažovaný tuhý veriaci. Veľmi ma ale trápi, že som nenašiel porozumenie a pomoc u duchovných osobách, hoci česť výnimkám. Ja sám si osobne myslím, že nejaké nezmyselné skrývanie sa za čierny habit nestačí. Nemyslím si, že to Boh takto práve chce. Verím však v tú skutočnosť, že toto všetko Boh použil nato, aby mi ukázal prakticky, že cesta kňazstva, a vo všeobecnosti ku celibátu nie je skutočne moja cesta. Ja som to pokorne prijal. A že mi pripravil skutočne iný podiel, o ktorom som sa v minulom blogu zmienil, že neviem o inej ceste, som si zrazu istým.

Som veľmi šťastný v súčasnosti. Boh zvykne meniť osudy ľudí. Nevrav hop kým nepreskočíš. Hovorí staré známe pravidlo života. Som skutočne veľmi šťastný, lebo mám po svojom boku krásnu, hlboko veriacu devu, ktorú mi sám, azda Najvyšší dal do cesty v tom najsprávnejšom okamihu. Čo je najdôležitejšie, cítim odozvu z jej strany a verím, že toto chcel Boh. Ja sám ani neviem vysvetliť, aké grády, aký neuveriteľný impulz mi vošiel do srdca, za čo som Bohu nesmierne šťastný. On sám ma vysloboil zo všetkej bolesti, tak ako to sa píše v Biblii. Neľutujem vôbec, že som moju Niku oslovil. Neviem to teda nijako vysvetliť, ale ja som zrazu skutočne tým, čím som. Išiel som úplne na istotu. Mám veľmi pekné obdobie, plné lásky s mojou Nikoletkou. Na krásny výlet do Bojníc, kde sme sa kochali pohľadom jeden na druhého, na krásnu prírodu, čo nás obklopovala, a akoby balzamom natierala naše duše. V tandeme držiac sa za ruku sme prežili krásny deň. Foťák je toho dôkazom. Často zabúdam na súčasnosť, keď si prezerám fotky a ponáram sa v tichosti srdca do nedávnej minulosti, aby som opäť zažil pocit radosti. Vyvoláva to vo mne neskutočné šťastie, že mám vedľa seba toľkú nádheru plnú lásky. Ani si to nezaslúžim. Jej nádherný zjav, príťažlivá charizma, jemný pôvab mladej ženy, vo mne vyvoláva šťastie a vďaku Bohu za dar lásky. Je to veľký dar, som si uvedomil. Teraz cítim, že pochopil som podobenstvo o talentoch, hoci nepriamo to súvisí. Lenivý zakopal talent, no je to škoda. Ja som využil príležitosť, a som už skoro pol roka šťastný. Čo urobil ten, ktorému dal jeden talent? Zakopal ho. Egoisticky. Lebo sa bál, že mu ho ukradnú. Jeho egoistický charakter.. Prázdny, vyprahnutý, čudný, neistý, no predovšetkým nedôverujúci v Nekonečnú dobrotu Boha, a bojazlivý charakter z neho urobil človeka, ktorý sa bojí o svoj poklad, ale nerobí nič, nič neobetuje preto, aby si ho pri sebe udržal. O poklad sa treba starať, rozvíjať svoj vzťah.

Odpoveďou mi je láska, a milujúca náruč svojej drahej Nikoletky, ktorú nesmierne ľúbim. Je to veľmi správne, že sme spolu. Tak pokojný a šťastný...ani nepamätám, kedy som bol naposledy. Všeličo som sa naučil. Nehy, pokory, obety, lásky, pozornosti. Boli sme na jednom gregoriánskom koncerte. Zistil som, ako krásne sa dá zjednotiť a spraviť syntézu duchovna a harmónie, šťastia pri druhej osobe, konkrétne milovanej Nikoletky . To je to šťastie, za ktoré dennodene teraz vzdávam vďaky Bohu. V jej prítomnosti som šťastný.

Nejeden zadaný mi dá za pravdu, že keď sa cítiš milovaný, keď si jasne rozpoznal, že tvoja láska cíti odozvu, tak aj to, čo si dakedy robil s nechuťou, s poloprázdnym pocitom, alebo len tak zo všednosti, fádnosti, so značným nedostatkom svojho vnútorného nasadenia...tak zrazu cítiš, že všetko je zrazu inak, a ty sa len divíš, ako všetko to pekne do seba zapadá a ide to to od ruky. Neovládateľné sa mení razom na ovládateľné, a ty postupne badáš výsledky vnútornej driny na sebe.
Pochopíš razom význam ťažkého vnútorného zápasu, a som rád, že som sa nevzdal ani po prehre. Nevadí, keď prehráš bitku, hlavné, že si obstál a vyhral vo vojne. Odmenou nebude len dobrý pocit, lebo to nestačí. Ty potrebuješ reálne, a najmä pravdivo pomenovať to, čo má pre teba v prvom rade prioritu, a ktoré posunieš a povýšiš na piedestál svojich vnútorných hodnôt a istôt, lebo nik nemá rád neistotu.

Len by som chcel zdôrazniť, že skutočne, nik z nás nemá rád neistotu. Zvlášť v tejto ťažkej dobe, a nejeden z nás sa v nej práve skutočne nachádza. A preto každý človek aspoň podvedome snorí, báda, a opätovne sa vydáva na cestu pravdy, teda predovšetkým pravdy, čistej pravdy, ktorá ťa oslobodí od sebaklamu a bludného kruhu, z ktorého niet ani cesty späť. Myslím si osobne, že práve ten, kto prahne po opravdivej láske, spravodlivosti, rovnosti, vyznávaním svojich skutočných priorít, ten je paradoxne vnútorne najviac skúšaný, no čo je ešte smutnejšie, postupne sa stáva akýmsi osamelým. Nevadí. Ale aspoň neklame samého seba. Je to zaujímavé, ale je to tak.

Takto je to vo svete nastavené, svete, v živote plnom nečakaných zvratov, občasných prehier, víťazstiev, sklamaní, kde ti nič a nik nedá zadarmo. Prajem všetkým len jedno. Nastaviť si svoje vlastné zkradlo, z ktorého bude hľadieť čistá pravda.

Blog

2 0 0 0 0

Komentuj

Neviem, čo si mám o tom myslieť, alebo ako cítim na sebe, že postupne strácam vieru

Komenty k blogu

Horúce!