V dnešnom blogu by som sa trošku chcel zamerať opäť na nejaké pálčivé náboženské témy, ktoré má zaujímajú, ďalej otázke večnosti, neba, pekelného ohňa. Ďalej to, ako človek v súčasnosti pomaly ale isto pri plnení isto svojich dôležitých povinností, a samozrejme popri svojich každodenných starostiach a radostiach, má málo času, ostáva mu nepatrný zlomok v pozorovaní seba samého. Ďalej v uvažovaní nad sebou samým, nejakej krátkej sebareflexie, kde v krátkosti zhodnotí všetky svoje klady, zápory, akými cestami, úskaliami si prešiel doteraz.
Veriaci človek v podobnej sebareflexii, keď sa napríklad zamýšľa nad Písmom Svätým, nad jeho posvätnými staťami, textami, tak celkom iste sa zaujíma v nejakom kontexte nad večnosťou.
Napíšm možno tvrdo, ale pravdivo, pretože sa jedná o viac než reálnu pravdivosť znaku. Teda.
Pravda je skutočne to, že kto neverí v peklo, je úbožiak, a navyše bludár. Je pravda že takmer všetky, aj pohanské náboženstvá, ktoré ale na druhej strane nikdy by som nechcel si nejak hlbšie preštudovať, aby som náhodou neskončil v náručí nejakej sieti schizmy, nejakého bludu, si kladú podobné otázky, a tiež majú svoje predstavy o večnosti.
Pre mňa je dôležité, čo mi o týchto zváštnych stavoch, ktoré ma chtiac nechtiac presahujú. hovorí sám Ježiš v Písme Svätom. To je pre mňa najdôležitejšie.
Kto neverí v peklo, nech si preštuduje v dejinách sveta, v akom paranoickom a schizofrenickom myslení boli ovplyvnení nemci v čase druhej svetovej vojne a v povojnovom čase najmä. Už sme zabudli? Čo všetko stratili, čo všetko zanechali, a aké tragické následky to malo? Strata svojej vlastnej identiny, rozvrat a rozpad ich rodín, tragédie v rodinách, nejaké veľké nešťastia. Myslíte si že toto všetko je len výsledok nejakej náhody, ktorá sa tam votrela?
Je pre mňa napríklad zaujímavé, ako napríklad takí ázijčania, kde má kresťanstvo len veľmi malé zastúpenie, skutočne sa jedná o nepatrné percetná, ako je možné, že sú to krajiny, ktoré ovládajú trh, ktorých výrobky sa dostávajú na európske predajné miesta.
Napríklad raz som sa doslova pohoršil. Keď už som pri tejto téme, spomeniem, že často a celkom rád, nemôžem povedať, navštevujem trebárs čínske obchody. Výhoda ich je napríklad tá, že tam skutočne nájdem tovar, ako sa hovorí, od výmyslu sveta, a viem si všeličo vybrať. Otázka kvality tu teraz nezohráva vôbec nijakú rolu, pretože často sa stávajú veci, že lacné vydržia extrémne dlho, a práve naopak, z iných obchodov, drahých vecí sa postupne stávajú veľmi opotrebené veci, ktoré po krátkom čase celkom iste veľmi strácajú jednak na svojej cene, bezak už prehnanej, a jednak aj na kvalite.
Vrátim sa ale, prečo som sa pohoršil. Vidím, ako napríklad v čínskom obchode bola socha akéhosi budhu. Nie je jedno, čo to je. Pre mňa kresťana budha je diabol, satan, pretože on neverí v Pána Boha, neverí, nepotrebuje Boha, teda nikdy ho ani nepotreboval, a podobne.
Netvrdím, že pred nejakými obchodnými domami, zato že sme v európskej kresťanskej civilizácii, musia stáť nejaké nadozmerné sochy Pána Ježiša vyobrazujúce, alebo nejaké pekné umelecké kríže. To netvrdím. Ale niektoré veci ma predsa len pohoršujú.
Si vezmime, ani v Ázii, ani nikde, kde je relatívna nejaká očividná náboženská nesloboda, čo sa týka kresťanstva, spomeňme Pakistan, a podobne, nesmú mať vystavené kdesi nad dverami akési symboly kresťanstva. Tak potom nech mi nenútia sochu nejakého satana, aby som sa na ňu pozeral, keď si idem kupovať trebárs nejaké nohavice, aby to tam bolo.
Je veľmi mylná predstava, že kresťania musia byť tolerantní a ústupčiví za každých okolností. To nie je pravda. Písmo mi predsa jasne zdôrazňuje, že keď my budeme mlčať, kamene budú kričať. A ako kresťan nechcem sa zahrávať s touto myšlienkou.
V dnešnej kultúre európskej je to horšie. Vidíme, ako napríklad aj náboženstvo mi jasne ponúka, že takto sa dá žiť lepšie. Napríklad nedeľný odpočinok. Každý kresťan o tom vie, ale predsa robí opak. Som si vedomý, že Boh vie čo robí, keď človek verí v silu vedy a techniky, a zabudne na svoje vnútro. Mnohí v návale technického pokroku zabúdame, že síce môžeme veľa tvoriť, vývojovo v technike ideme dopredu, avšak stávame sa nežiaduco individualisti, pretože tí, ktorí nevládzu kráčať v tandeme za nami, už nie sú viacej pri nás.
Aký to má efekt? Čo potom môžeme v našom živote v budúcnosti pozorovať? Napríklad skutočne sú to diania katastrofického scenáru, ako napríklad, že. Strácame seba samých, strácame sa sami v našich utopistických a nereálnych, fantasmagorických predstáv, že všetko závisí len a len odo mňa, a keď tam nebudem ja, prestane fungovať gravitácia, a aj zem sa zastaví....
Dneska poobede idem trochu zrelaxovať. Budúci týždeň... ešte ani sám poriadne neviem, čo ma čaká, ale touto cestou Pána Boha prosím, tak ako som to robil pri dnešnej nedeľnej svätej omši, prosím, aby mi pomohol, aby sa zmiloval nado mnou, pretože tento týždeň mám veľmi dôležitý, a neviem, ako to bude. Veľmi si vyprosujem pokoj, dobrú prácu, stabilitu akúsi vo svojom živote. V živote každího človeka je zdravie, rodina, práca, pokoj, ale v neposlednom rade láska k blížnym, a podobne, a u veriaceho viera v Boha tými najdôležitejšími piliermi, na základe ktorých pevne stojí ich vystavaný duchovný chrám... a v neposlednom rade tieto vlastnosti by mali ozdobovať aj ich príbytky.
Na záver teda len toľkoto. Prosme teda neustále o zmilovanie pre nás, pretože len vtedy budeme úspešní a len vtedy budeme rásť, keď ustúpime, keď sa nebudeme len tak pre nič za nič vyzdvihovať, akosi okázalo sa len pretŕčať, a podobne. Pochválený buď Ježiš Kristus!
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár
birdz nás skúša
filip