Mnohí majú dosť ilúzii, ktorí si myslia že nejakou pomocou spravia druhému pomocnú ruku, dobrú službu, a podobne, ale častokrát sa to ukáže ako opak, ten daný človek proste pokiaľ vás o niečo napríklad nepožiada sám od seba a osobne, netreba sa nikdy do nikoho starať.
Doba je taká, že človek je rád, kedy v podstate ostane v anonymite, a prakticky mne ako takému mu to vyhovuje. Aj keď som v podstate veľmi spoločenský, sangvinický živý typ, ostatné roky proste zažívam dá sa povedať presný opak, ale nemôžem povedať, že mi to nevyhovuje. Možno radšej trochu osamelosti, ako v sprostej spoločnosti.
Človek totižto dokáže sa silou mocou kdesi začleniť. Je to preto, lebo možno cíti proste takú osamelosť, čo by som samozrejme celkom pochopil, totiž nie je mi to cudzie, aj keď je pravda, že prakticky na všetko sa dá zvyknúť, a niekedy osamote, alebo pri sv. omši často o tomto rozmýšľam, proste čo všetko je za čo všetko je proti, aké to má výhody, aké to má negatíva, ak sa samozrejme dokážeme debatovať v tom kontexte a rozmere, že či to vôbec má nejaké výhody, alebo samota naozaj, ako píšem v nadpise môjho článku, časom človek si na niečo buď zvykne, alebo keď si nezvykne, proste vytvorí si isté ilúzie, ktoré prirodzene neexistujú. Buď si teda všetko, alebo aspoň čiastočne z daného celku dokáže zidealizovať.
Proste podrobiť nejakej idey, nejakej myšlienke, ktorej človek v dobrej viere je náchylný uveriť, ale viac menej je to možno z poverčivosti, alebo lepšie, presnejšie povedané, z naivity, ktorá neobišla azda nikoho z nás, čo i len v počiatočnej fáze, pokiaľ prišlo nejaké vytriezvenie.
Ale všetko má svoje dane, niečo, čo si proste vyžiada aj nazad, a v opačnom garde, prípadné obete a obety, kedy človek musí možno niečo v sebe zaprieť, v niečom sa zastaviť, trochu spomaliť a popremýšľať, že čo by so mohol spraviť ešte lepšie, niečo vylepšiť, alebo práve naopak, čo by som nechcel zmeniť, zanechať, proste to, o čom sa pomerne často zmieňujem v mojich článkoch, a čo kladiem na piedestál hodnôt, a dôvod je v podstate jednoduchý.
Vieme pomerne dobre, čo by sme chceli zmeniť. Nepáči sa nám niečo, chceme niečo inšie, ale čo konkrétne nechceme zmeniť, to by sme museli poriadne popremýšľať.
Súvisí to trochu aj s tým, že človek málokedy bez skúseností si dokáže vážiť aj to málo čo má, aby to mal človek bez hundrania a podobne. Pretože je dosť možné, že to málo čo človek má, možno raz ani mať nebude, len si to možno ešte v konkrétnej súčasnosti ako čase neviem ešte možno dobre predstaviť, aj keď pri dnešnej veľmi ťažkej dobe to pomaly dostáva aj reálne kontúry v mnohých podôb, čo nie je celkom príjemné.
Čo celkom isto môže nie jeden raz destabilizovať jeho vnútornú slobodu, trochu to ničí možno jeho slobodnú vôľu, a presne ako píšem v nadpise, dokáže to v ňom vyvolať istú dávku ilúzii, kedy je človek dá sa povedať, vytrhnutý z kontextu danej reality, v ktorej sa nachádza, alebo nachádzal, zrazu pocíti miernu zmenu, či už príjemnú, alebo menej príjemnú, a keď proste toto všetko naruší možno nejaký stereotyp, dokáže ho to neraz vykoľajiť z miery, a niekedy je ťažšie sa zaradiť nazad do pôvodných chodníkov.
Skutočná chudoba (úzka cesta, kenosis) spočíva v ich odhodení.. Ale dá sa to naozaj tak jednoduchu a ľahko vykonať, ako sa to len píše? Spočíva naozaj v ich odhodení.
Áno, celkom isto avšak tak, ako spomína skupina elán, tak spomienky nezotrieš tak ako rúž, a tiež tú našu v niečom indisponovanosť je proste niečo, čo nie je jednoduché len tak odhodiť od seba, nejde to proste.
Záverom môjho článku by som povedal toľko, že radšej si pomôžme navzájom, kým teda ešte máme čas, tak ako to spomína pavlov list galaťanom.... "kým teda máme čas, robme dobre všetkým..." Nech sa vám darí.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár