Neviem ako vy, ale ja nechcem nijakú dokonalú lásku. Už som o tom písal. Viem ju opísať z mnohých uhlov pohľadu, a pravda je taká, ako som spomínal, je veľká otázka, čo je to láska v dnešnej dobe. Pravda je taká, že som už dosť otrávený, a chcem sa vymaniť z kolotoča citov, pocitov, a kadejakých krátkodobých nánosov, ktoré som akokeby povinný nosiť na sebe.
Už som to písal, a spomeniem predsa zase, ale už sa k tomu nechcem vracať. Myslíme vo svojom vnútri najčastejšie na toho, kto nám najviac ublížil, ale nezaujímame sa o toho, kto už dávno zahojil naše rany. Nezaujímame sa a prehliadame osoby, s ktorými to má fakt význam. Chcem pripomenúť, že z takýchto stavov som sa už dostal. Pochopil som mnoho vecí.
Pochopil som napríklad to, že ten, kto trpí, pravdepodobne trpí pre niečo, čo mu bolo ublížené, a on si nejakými svojimi reakciami chce vydobiť akýsi rešpekt pred druhými. K tomuto vyjadreniu som dospel po akomsi dlhšom študovaní týchto blogov, ktoré tu často a rád čítavam. Odosobnite sa od mnohých nepodarených ľudí, tak to nazvem, a uvidíte, ako sa vám bude ľahšie žiť.
Aj na základe tohto môjho sčasti tvrdenia je pre nás užitočné, aby sme boli opatrní v súdoch a posudzovaní druhého. Stáva sa to často aj mne, poviem na seba kriticky. Pravda je taká, ale to je v človeku každom, a tým nemám úmysel obhajovať seba, ani niečo nejako šikovne akokeby zamaskovať, ale pravda je taká, že niekedy mi stačil pohľad na niekoho, a už som v duchu vyriekol akokeby ortieľ nad ním. Na druhej strane... Prečo.. Neviem ani ja sám. Je to možno aj preto, že človek má v sebe akýsi obranný mechanizmus, ktorý sa spúšťa takmer okamžite po nejakom nečakanom útoku na našu osobu. X krát som sa seba samého pýtal, či to má význam.
Jedna staršia žena mi veľmi múdro povedala, a tým by som chcel dať radu aj ja mnohým čitateľom. Neznepokojuj sa, keď ťa niekto verejne pred druhými vysmeje, hoci ti to nepadne dobre. Božie mlyny melú pomaly, ale isto, a dôjde rad na každého z nás, a dôjde na všetkých. Keď sa na toto pozriem z nadhľadu zistím, že častokrát som sa hneval celkom zbytočne, pretože človek si len hriechy sebe robí, a sebe škodí.
Je načase zastaviť kolotoč našich myšlienok. Kolotoč sa neustále pohybuje, a za tie tri minúty, ktoré v ňom na jarmoku strávite sa podobá nášmu životu. Neustále sa nostalgicky ku niečomu vraciame a neuvedomujeme si, resp. nikam to nevedie, a nevieme sa z toho dostať. Potom ani nebadáme, aké perly sa nachádzajú pri nás, a my nevšímavo prebehneme okolo nich bez kúska záujmu, aj toho azda, zdanlivého okolo nich.
Sv. Augustín, po svojom obrátení vyslovil jednu veľmi peknú myšlienku. Nechcem ju rozobrať z jeho pohľadu, z pohľadu filozofie, ale pokúsim sa to nejako aplikovať na seba a všetko to, čo vidím okolo seba. "Neskoro som ťa začal milovať". Nie, nevyznávam sa ku nejakému dievčaťu, ale táto myšlienka môže byť chápaná ako to, že sme často prehliadali poklady okolo nás, a venovali pozornosť prázdnym nenaplneným nádobám. Zdanlivo sme si namýšľali, že sa máme fajn, len preto, že si to myslíme o tom druhom. Zdanlivo, len tak naoko nám bolo dobre, keď sme videli akési klamné šťastie v očiach toho druhého, žiaľ, neuvedomujúc si to, že my sme nešťastní, a takýto stav si nevieme predstaviť do budúcna. Hoci sme sa to báli vysloviť.
Dokonalá láska, či chcete čo nechcete, je jedine Pán Boh. Bez Neho nemohlo bť nič, čo je teraz, a bez Neho nemôže byť nič, čo bude. Žiaľ mnohým je to ľahostajné, a trápi ma, že mnoho ľudí sa hanbí dať svoje city najavo. Mnoho ľudí prehliada to božie požehnanie, ktoré je vlastne nezaslúžené, keď sa človeku darí, a takto si človek naivne myslí, že všetko je zásluhou len jeho pracovitých rúk. Istotne. Musíme sami sebou pohnúť, ale ak to nechce Boh, nedotiahneme nič dokonca.
Chce skutočne Boh to, o čo sa márne snažíme, a vidíme, ako nám to akosi uniká spomedzi rúk? Ak mám povedať za seba, bojím a otvoriť komnatu mojej budúcnosti, lebo sám neviem, na čom som, a čo sa predo mnou ukrýva. Teší ma, že som bol minule na svätej spovedi, a takto ma sám Pán očistil od mojich hriechov.
Ak mám povedať nejako od srdca, tak pravdu poviem, v poslednom čase som bol v akomsi tuhšom očakávaní. Ja viem čoho, ale pre istotu, samozrejme, nepoviem. Som momentálne v neutrálnej pozícii, a ocitol som sa našťastie v takom stave, že už nepotrebujem bojovať s akýmisi nezmyselnými obludami, ktorých som sa našťastie, postupne zbavil. Ja to len zverujem na príhovor Sv. Tadeáša, Panny Márie, ale nebudem sa vzpierať vôli Pána, ktorú, ako som spozoroval v istej oblasti mi bola vždy priaznivo naklonená. No aby sme pochopili, čo je to priaznivo naklonená strana je potrebné modliť sa v tichosti. Nie taká, ktorú chcem ja, ale v modlitbe zisťovať, čo je pre mňa najvhodnejšie.
Vypni. Choď do samoty a vystúp na vrch, utiahni sa do seba a modli sa, tak ako to Pán tiež spravil, keď sa šiel do samoty modliť. Vtedy, keď budeš v modlitbe len ty a Boh, Pán ti uľaví, keď budeš veriť v lepšie časy, neupadneš do akejsi depresie, ale budeš mať vztýčenú hlavu uvidíš, že ti síl bude pribúdať, a budeš v živote ďakovať a svedčiť, ako Pán prehovoril.
Na záver jedna krátka myšlienka. Za každé slovo pri modlitbe ruženca k mojim Svätým Ranám nechám po kvapke mojej Krvi padnúť na tú-ktorú hriešnu dušu. Zanedbaním utiekania sa k prameňu milosti skrytému v mojich Svätých Ranách beriete na seba ťažkú dlžobu.
Zavrhnem tie duše, ktoré si nectia moje Sväté Rany, alebo ich vystavujú výsmechu. Hriešnici nechcú nič vedieť o mojom kríži. Trpezlivo ich znášam, ale príde deň, keď ich moja božská spravodlivosť bude súdiť. Obetuj často moje Rany, aby si mi získaval duše. Smädím po nich.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár