Dočítal som sa, že túžime po veciach, ktoré nemáme. Len by som dodal, že typická vlastnosť Slovákov je nielen túžiť po nedosiahnuteľnom, ktoré je viac než nereálne, ale aj závisť, a škodoradosť. Ďalej píše, že zrazu sa jej predostrie toľko možností, že si nevie odrazu vybrať, a sama nevie, na čom je.
Je to podľa mňa celkom psychologická záležitosť. Sú ľudia, ktorí veľmi radi filozofujú, a snívajú o veciach, ktoré nemajú, a nevážia si to, čo aktuálne majú. Priznávam sa, že takmer som do tejto skupiny zapadol aj ja, ale Pán Boh ma vystríhal. Ako? V minulosti, opisoval som to v mojich úplne prvých blogoch, som si prešiel viacerými krízami. Z mojej strany by bolo možno veľmi odvážne a trúfalé povedať vetu, ktorá je veľmi často skloňovaná v dnešnej dobre. Znie: "Mňa už máločo dokáže v dnešnej dobe prekvapiť".
Z toho mi logicky vyplýva, že keď v minulosti nič som nemal pripravené na tácke, a príliš veľa vecí som si musel doslova neprimeraným stupňom sily, prácne od nuly vydobiť, vystanoví mi z toho, že neustále musím byť pripravený aj na dobu, keď príde horšie. Nechcem byť zlý prorok.
Som veľmi opatrný. S tým súvisí ďalšia notorická vlastnosť nás ľudí. Predstavujeme si, čo spravíme, keby sme vyhrali lotériu. Pravdu povediac, neviem sám, čo by som robil. Už aj o tomto som písal. Avšak v prvoma rade treba zostať tým, čím sme, a nemeniť sa kôli niekomu.
Ďalej sa dozvedám, že mnoho ľudí sa zaoberá minulosťou. Či v dobrom, alebo horšom zmysle. Je to vôbec správne? Nakopáva ma to na cestu za lepšími možnosťami a prípadnom úspechu? Akú cestu volím? Minulosť pre mňa znamená more ponaučení, ako sa mám pred niečím vystríhať, čo nemá zmysel. Ponúka mi komplexné zhodnotenie mojich možností, a snaží sa mi nejakým spôsbom ukázať, ako niečo funfuje aj inakším spôsobom. Ponúka mi reálnejší pohľad na moje možnosti, na moje schopnosti, ak som si trúfal aj na niečo odvážnejšie, do čoho som sa pustil. Je dosť možné, že takýmto analytickým myslením, keď si uvedomujeme vážnosť niečoho, čo sme spravili, v nás môže vyvolať razom stupeň akejsi o niečo dokonalejšej osobnosti, stupeň vyzretejšej a uváženejšej povahy, ktorá už začala dvakrát merať, a raz strihať.
Sväté Písmo mi zdôrazňuje, a dosť dlho som nechápal vetu, ktorá hovorí. "kto položil ruky na pluh, naspäť nech sa už neobzerá".
Dajme si otázku. Kedy sa pozerám dozadu. Spomínam nostalgicky na niečo, čo bolo, a smútim za tým, čo akurát sa pominulo? Čo to vo mne vyvoláva? Je veľmi ťažké v súčasnosti ponoriť sa do úplne neznámych vôd, a pokúšať sa zaloviť, kde nás čakajú nové možnosti. Sme veľmi opatrní. Dva, či viac ráz meráme, a skutočne, len veľmi opatrne raz režeme.
Ďalšia skutočnosť, čo som sa dozvedel je, keď sa stávame otrokom druhého. Ešte horšie je, keď sami nepoznáme našu osobnosť. Keď sami si nevieme rozkázať, a manipulujú s nami takí ľudia, prepáčte za výraz, s ktorými by som si ani topánky neobtrel. Využívajú nás na vlastný prospech, a snažia sa z nás vyťažiť pri minimálnych nákladoch čo najväčší zisk. Poslúžime im ako opora v ich nebezpečenstve, a sme to my, ktorí ako keby riešime ich nedostatky, ktoré takto myslene na nás presúvajú.
To je to byť sám sebe otrokom. Že nevieš si rozkázať. Že nemáš svoj vlastný názor. V dnešnej dobe, a to chcem apelovať aj na kresťanstvo, sa dosť často a rád zamieňa slovo pokora s vlastnou neschopnosťou mať reálne túžby, ktoré neustále v sebe potláčame. Ustavične si niečo odopierať, čo sa nám páči, ale samozrejme pri zdravom a logickom rozmýšľaní môže celkom iste spôsobiť, že si skutočne budeme pripadať ako tí najnehodnejší z tých najnehodnejších. Keď to beriem očami viery... môžem sa tešiť, že konečné víťazstvo mám v nebi zaistené.
Keď to beriem očami ľudí, a prirovnám to na túto hnusnú dobu, vybadám zrazu, že sa mi posmievajú ľudia, ktorí ti intelektuálne, citovo, emočne, v otázke ľudského charakteru a vyzretosti skutočne nesiahajú ani po členky. Kde sme sa to dostali?
Takto sa skutočne stávame sami sebe otrokom, ba čo viac, našu ochotu využijú okamžite mnohí okolo nás na svoje vlastné porteby, pričom nehľadia na potreby naše. Nemám rád ľudí, ktorí niekoho využívajú zadarmo. Je normálne, že niekto musí viesť pracovný kolektív, a niekto musí rozkazovať, čo je normálne, ale hrať sa na niekoho, kým skutočne nie sme, to nie je správne.
Proste túžime po veciach, ktoré nemáme. Nemáme moc nad sebou, nemáme moc nad druhými. Nikdy by som nechcel byť politikom, aj keby som na to mal. Aj keby som vedel rečniť ako ostrieľaný nejaký kazateľ, ohnivo, zanietene, bál by som sa tej zodpovednosti, že všetko leží na mojich pleciach. Žiaľ, ako sa pozerám na scénu, na príbehy dnešných zemepánov, mocipánov, tak som skutočne zhrozený. Uvedomujú si títo páni, že oni držia častokrát vo svojich... nechcem pomenovať akosť politických rukách celú našu spoločnosť?
Záverom pár myšlienok by som chcel ešte napísať. Máme veľmi radi pocit, keď môžeme niekomu rozkazovať. Je to veľmi príjemné. Ale uvedomme si, že sa zahrávame takto s ohňom, a oheň je dobrý sluha, ale zlý pán! Jemu nerozkážeme. Čo môže predstavovať oheň? Je pre nás oheň predobraz spaľujúcej vášni túžbe riadiť osudy druhých, a zahrávať sa s citmi cudzích ľudí?
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár