Začnem trochu okrajovo, potom sa slovne pripojím k téme. Akurát hrám na internete hru tetris, ktorú hrám so všetkou vážnosťou približne dvanásť rokov v kuse. Ako to s tým súvisí? Hneď sa o to slovne pokúsim o akési prirovnanie, nakoľko táto hra mi je veľmi blízka, pretože pri nej dokážem skutočne relaxovať, a prísť na pozitívnejšie myšlienky a originálne nápady.
V tejto hre vidíme, ako krásne kocky, a všetky tie útvary do seba zapadajú. Musíme byť ale obratní. Rýchli. Musíme mať veľmi dobré analytické myslenie, aby sme všetko poskladali tak, aby to bolo správne.
Tetris je hra, v ktorej je výhrou skutočnosť, keď si stále na dne. Keď ti všetko po dobrých ťahoch neustále len padá, a ty máš omnoho väčší priestor a čas, aby si mohol útvary správne poskladať. Všetko záleží na tvojej šikovnosti.
Podobne si to môžem tento scenár aplikovať aj na vzťahy. Niekomu práveže pomáha, keď sa cíti na dne, hoci to znie neuveriteľne, priam paradoxne. O tomto by som chcel niečo napísať. Je dosť možné, že aj vy máte podobnú skúsenosť.
Ale Pán Boh ma aj od toho oslobodil v nádeji, že On sám ma niesol na rukách, ked som ho nevidel popri sebe ísť.
Pripadá mi nanájvyš absurdné, a zároveň zvláštne, že najväčšiu psychickú výkonnosť som zažil po pár frustrujúcich okamihov v minulosti. Prečo tomu tak muselo byť už viem. Viem, že to všetko ma Boh skúšal, či mu dokážem byť verný aj v súžení, a či dokážem si kľaknúť pred Bohom na kolená, aj vtedy, keď sa mi nedarí. V minulom roku som prišiel o mnoho vecí, medzi iným aj o prácu, ale našťastie už mám prácu, a to omnoho lepšiu. Skomentoval by som to tak, že jednoducho pravda je tá, že Pán Boh nemá záujem opustiť tých, čo sa k Nemu modlia. Nie je mi ľahostajná modlitba s nádejou, i keď viem, že isto mi bude zoslané omnoho lepšie, než som očakával.
Každý v sebe pestujeme v podvedomí akúsi energiu, ktorú dokážeme zužitkovať pri nejakom psychickom vypätí. Je všeobecne známe, že najlepší relax po nejakej duševnej práci je tá telesná.
Sám neviem, ak sa mám priznať, na čom som. Je pravda, že som človek, ktorý si v súčasnosti vie celkom reálne odhadnúť svoje možnosti, a prakticky skúsenejšie sa dokáže pozerať na tento svet. Som už veľmi opatrný, a opatrnosti nikdy nie je dosť. Pre mňa je potešujúce, že už som prestal byť frustrovaný, a aj spätné myšlienky ma akosi príjemne opájajú. Neviem prečo. Je to snáď v hlboko zakorenenej nádeji, že predsa bude len lepšie.
Čítal som v jednom blogu, že dobré by bolo, keby sa sny začali plniť. No keď sa mám sám na seba pozrieť, už by som mohol mať v garáži odstavené lamborghini, jedno z najkrajších áut na svete. No dobre, je to virtualita. Celkom ale ma to zaujalo. Položme si preto niekoľko otázok, ktoré sa snáď ani sami sebe pri akomsi spytovaní svedomia neodvažujeme povedať.
Aký mám sen, a čo chcem od života dosiahnuť? Bol by som už skutočne spokojný, keby sa mi razom jednej minúty naplnili všetky moje celoživotné sny? Je veľmi zaujímavé, prečo niektorí ľudia majú skutočne také obrovské sebavedomie, že keď si pôjdu za svojím, tak opravdivo ich už nič nezastaví. A druhí bojujú neustále, a len sotva dosiahnu to najmenšie, to najskromnejšie, po čom túžia, a predsa môžu o tom len snívať. Ponúka sa tu preto aj morálny problém, že kde je chyba? Alebo v kom je chyba?
Vo svete je plno paradoxov. Zo starovekých dejín napríklad vieme, že taký Miltiades chcel o víťazstve čo najrýchlejšie upovedomiť Aténčanov, a tak poslal jedného svojho vojaka Filipida, aby odniesol radostnú nóvinu do Atén. Filipides bežal 42 km a 145 m do Atén. Keď dobehol, zakričal :,,Vyhrali sme !" a zomrel.
Prečo musel takouto smrťou zomrieť? Je skutočne len čistý osud, ak za niečím ideme, a sami to nedosiahneme, alebo v tom zohráva úlohu to, že my sami vlastnou neochotou sme sa neocitli tam, kde sme chceli? Na druhej strane je otázka, či skutočne platí, že kto chce, môže všetko. Nemyslím si to. Nemyslím si to už len preto, lebo sám na sebe vidím, s koľkými nezmyselnými prekážkami som sa osobne musel popasovať, a čo všetko nemuselo byť, a od čoho všetkého som mohol byť ušetrený.
S koľkými ľudmi, ktorých osobná rozumová inteligencia mi nesiaha ani po členky, a to ich vôbec neurážam, ani seba nejak nemám záujem vyzdvihovať, som už musel znášať také tvrdé osobnostné boje, pri ktorých azda len sám Najvyšší mi dal akúsi zvláštnu silu, aby som dokázal odolávať všetkému tomu odpadu, čo bolo na mňa nakydané, a bez príčiny.
Áno, takých ľudí mám akože najradšej. Taký, ktorý všetko dostane na tácke, taký, ktorý nie je schopný poďakovať za niečo, a už sa vôbec nezmieňujem o to, že by si niečo mal vážiť, taký žije vo svojom svete. A ako sa im len darí. Opisujem úplne konkrétne, ale nechcem menovať ľudí, aby som im neublížil morálne, hoci o tejto webovej stránke nemajú ani šajnu. Taký, ktorý vedome odstrkuje toho, ktorý mu môže vo všetkom pomôcť je skutočne otázka, prečo to robí. Prečo si niekto neváži človeka, ktorý je ochotný zdieľať, a zobrať sám na svoje plecia aj jeho osobné problémy, a takto mu pomôcť ich niesť?
Je pravda, že všetko človek pochopí až vtedy, keď stratí tú poslenú záchrannú vestu, keď príde o posledný oporný bod, a už sa nemôže na nikoho spoliehať. Len vtedy zistí, kto všetko za ním stál. Každý vykrikuje, ako chce byť sám! Každý vykrikuje, aby ho nechal odísť konečne. Každý sa chce ponoriť do svojej samoty. No keď to naozaj nastane, túži, aby sa znova ten druhý vrátil. Prečo máme silné reči len vtedy, keď niekým chceme manipulovať, a niekoho, kto bol nám na osoh, chceme takto nemilosrdne odhodiť? Je naozaj pravdivý výrok, že takýto človek len plní tajomne božiu vôľu v tom zmysle, že on len pripravuje cestu pre toho pravého človeka, ktorým on zatiaľ ešte nie je? Neviem.
Modlime sa za pokoj duše, a s nádejou očakávajme v lepšie časy. Veľakrát som mal aj horšie, a dostal som sa s božou pomocou skutočne z viacerých kaší. Je dosť možné, že sa niečo v budúcnosti pripravuje na niečo megalománske, a potom bude vďačný, za všetky tie skúsenosti, ktoré obdržal v rokoch sucha, bez dažďa, bez kvapky nádeje, a že sám putoval po pražiacom slnku, poviem to poeticky, nakoniec skutočne nájdem studňu plnú vody, kde sa smiem občerstviť. Keď putoval po ceste, na ktorej nenachádzal ratolesť nádeje, nenašiel zeleň, aby sa občerstvil, ale bol odkázaný len na seba, a to, čo mu sily stačia.
Vytrvalo prosme, aby každý bol pokojný, a verím, že príde rad postupne aj na tých, ktorí s veľkou vytrvalosťou roky prosia na nejaký úmysel.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár