Na začiatku teda pýtam sa preto hneď niekoľko otázok. Vari sa neuskutočnia, nenaplnia tie závažné, tajomné, nepochopiteľné pravdy od Pána? Ako to predsa mnohí úprimne veríme? Jedna otázka. Čo ma čaká v okamihu smrti? V mysli sa mi teraz odohráva naživo scéna z golgoty, z ukrižovania Pána. Pevne verím tomu, že lotor v okamihu, keď vyzval k spomienke na neho hneď potom ako Pán Ježiš víťazne, triumfálne prekročí prah svojho kráľovstva, a keď Pán Ježiš na záver dokonal svoje dielo, a lotor naposledy vydýchol, a poručil svoje životy Bohu, sa ocitol lotor pred tvárou Boha.
Podľa môjho skromného názoru, tento kajúci lotor musel uvidieť pokoj a nádheru neba! Som o tom viac než presvedčený! Hoci jedna vec je tá, čo si myslím ja, ty a podobne, aký je názor na nejakú problematiku ako takú, a druhá vec, že čo je skutočne pravda. tú pozná len Najvyšší. Tento blog na papier som písal ešte niekedy na sklonku pôstneho obdobia. Pohľad na pomaly rozkvitajúcu prírodu, a sviežejší dych života ma teraz zvláštne upokojuje. Už odišla zima, ktorá sa veru poriadne dlho držala.
Tie deprimujúce chladné, tmavé, ponuré skoré rána, večery, tá melancholická atmosféra, ktorá za tebou chtiac nechtiac dobiedzala, a bola súčasťou zimy, je našťastie aspoň načas prečo. Už minule som opisoval, že sa nachádzam v takom zvláštnom vnútornom stave, akomsi ešte silnom doznievajúcom emocionálnom rozpoložení. Na druhej strane, tiež keď to nepovieš, a nevydáš zo seba, a to je cenná rada, nezbavíš sa toho len tak ľahko. A to ešte samozrejme, minule som spomínal, že jednoducho, v živote sa vyskytnú okolnosti, ktoré ťa jednoducho prinútia kľaknúť na kolená, a prosiť, modliť sa, veľa sa modliť. Veľa som sa ale na druhej strane naučil. Pochopil som, presne tak, ako mi poslal sms ku jeden kňaz, ktorou ma veľmi príjemne povzbudil, pretože som to vtedy skutočne potreboval, a síce, že ..." čím väčšia je bolesť, tým bližšie je Boh". Pekná myšlienka.
Na druhej strane, ten pocit, že napríklad teraz idem na net, a nik ma tam nečaká, nie je nejako príjemný, ale už som si zvykol v nádeji, že predsa len bude nejako lepšie. Myšlienka je síce na jednej strane pekná, isto autor má omnoho bohatšie skúsenosti s vierou, dôverou, s prijatím seba samého, ale na druhej strane sa mi logicky vystanoví otázka, no ta slovenčina je ale bohatý jazyk , že či sa náhodou neuvoľnilo miesto pre niekoho druhého. Zatiaľ ale nemám ten pocit. Nie som samozrejme jediný, koho postretla taká skúsenosť.
Nechcem myslieť na to, ale to sa týka rozličných okolností, čo nemám, ale to čo mám. Potom ti pekné chvíle unikajú ako piesok medzi prstami. Akurát som si minule pozeral fotky z jednej farskej akcie. Chodil som medzi mládežnícku spoločnosť, ale už tam nechodím. Nie z vekového dôvodu, ale to je iné, nebavia ma nejaké nevyzreté reči. Priznám sa, že vždy som sa cítil nejaký iný. Odlišný, už som to opisoval. Hoci tá živosť, hravosť, tvorivosť, jednoduchosť, akčnosť ma akosi vždy priťahovala.
Úprimne tom preto pevne verím, že dúfať treba stále, lebo nádej zomiera posledná. Nikdy nestrať presvedčenie na niečo lepšie, pretože vždy sa nájde niečo, v čom budeš vidieť zmysel pokračovania tvojej obety, nejakého zaprenia, a ktorá raz bude nejako dobre odmenená, a tiež, že to všetko nebolo len zbytočné vynaloženie nejakej energie. A že nič nie je len tak premrhané.
Na záver tohto blogu, tejto biblickej úvahy, meditácie nad úryvkom zo sv. Lukášovho evanjelia, by som chcel vyjadriť nádej v budovaní niečoho lepšieho. Všetci teraz chtiac nechtiac žijeme tak, ako keby sme niečo očakávali. Nezdá sa vám? Pohľad na prebúdzajúcu peknú jarnú prírodu ma pobáda k dôvere, a ešte väčšej vernosti k Bohu, veď žalmista tak pekne opisuje: " veď aj vrabec si nájde hniezdo, kde vkladá svoje mláďatá, tvoje oltáre, Pane zástupov, môj kráľ a môj Boh"... Chcel by som povzbudiť všetkých, ktorí neveria a nedúfajú, aby verili, a dúfali.
Akurát som v jednu sobotu pozeral film Umučenie Krista. Ja viem, mnohí to poznáte, a máte o tom svoj názor. No pravda je len jedna, a tou je Ježiš. On ti nastavé pravé, dokonalé zrkadlo tvojej osobnosti, a pochváli ťa za tvoju vytrvalosť, obetavosť, čestnosť, a určite ti poďakuje za tvoju vernosť pravým hodnotám. Pokora, čestnosť, silná viera, vytrvalosť v dobrom až do konca... toto sú tie hlavné vztyčné body, faktory, o ktoré sa máš práve teraz čo najsilnejšie oprieť. Vedzte, že pokorou, jednoduchosťou, skromnosťou dosiahnete oveľa viac než si myslíte, pretože.... opäť použijem slová Sv. Písma..."Boh sa pyšným protiví, ale pokorným dáva svoju milosť"... 1 Pt 5,5 Ďalší pekný citát som našiel kdesi na internete, ktorý ma dosť zaujal svojím obsahom, a dodal mi celkom reálnu nádej na niečo oveľa krajšie a lepšie, a ktorý ma ženie práve teraz stále v pred na mojej ceste. Nie je celkom dvakrát nejako príjemný, ale je úprimný, a vychádza z hĺbky bolesti srdca, ktorú človek častokrát pociťuje. Znie takto: " Zdvihni hlavu, a poďakuj Mu za púšť, ktorou prechádzaš. Lebo za ňou je zasľúbená zem.."
Nech sila viery, ženie nás jedine k poznaniu jedinej Pravdy, ktorou je sám Ježiš. Tešme sa z toho, že vonku je príjemne, a že Pán požehnal takýto čas. Aj keď sa budeš v niečom cítiť napätý, zneistený, rozpačitý, a neviem ešte aký, neboj sa kľaknúť na kolená, a dôverne v modlitbe zopakuj práve tieto slová, ktoré vyslovil kajúci lotor na kríži s hlbokou vierou, láskou, pokorou a dôverou v Boha. "Pane, spomeň si na mňa vo svojom kráľovstve!"
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár