Mám pripravené tri blogy na túto tému, toto je prvý z nich, ale dneska obsahovo to bude o trošku inšie, ako som pôvodne plánoval, nakoľko včera som musel prekonať doslova samého seba, a vlastne takto sa ukázala nejakým spôsobom, hoci sa nechcem chváliť, moja osobnosť, a to, či dokážem vyjsť v ústrety človeku, ktorý mi... no nie že ublížil, ale jednoducho z ľudských ohľadov, poviem to tak, dlhšiu dobu panovalo medzi nami akési napätie. Ale po včerajšku skutočne mám radosť. Včera som pozbieral odvahu, doslova som vydal všetko emocionálne zo seba. Po vzájomnej porade s jednou múdrou ženou, mi našťastie, dobrotivý Pán Boh dal tú silu a milosť, aby som opäť našiel stratenú cestu, zblížil sa s človekom, medzi ktorým a mnou panovalo poriadne dlhé obdobie napätie.
Po vzájomnej dohode som šiel za ním. Pešo, vykonal som si poriadne dlhú púť, z jedného konca mesta na druhý, cca 3,5 km. Cestou som uvažoval skutočne nad všeličím. Nad minulosťou, v hlave sa mi premietli všetky retro zážitky, útržkovite, ktorým postupne nachádzam až teraz akýsi plnší význam, a zmysel pre aktuálne udalosti, ktoré len nedávno som prežil.
Došiel som ku nemu. Pravdu povediac, jedno mi všetko nebolo, mal som strach. Asi 4 a pol mesiaca som ho nevidel, možno aj viac, neviem, a preto som nevedel, čo môžem očakávať, ale dopadlo to dobre. V duchu kresťanskej lásky som spravil krok k zmiereniu s človekom, ktorý ako prvý mi ublížil, ale ako to teraz vidím, stotožňujem sa s tým, čo píše sv.Pavol v liste Filipanom FIL 4,13..."Všetko vládzem v tom, ktorý ma posilňuje v Kristovi"... Zazvonil som na zvonec, a trošku som sa odstúpil.
Bál som sa reakcie, ale beriem, a teda chápem plne jeho autoritu, hoci medzi nami je len minimálny vekový rozdiel. Zasiahla a ovplyvnila ma žena, ktorá mi veľmi pekne povedala.. "Poníž sa, a uvidíš, ako ťa bude dvíhať sám Boh".. Veľmi dobre som si to zapämatal, a nebola náhoda, že práve tento týždeň som sa s ňou rozprával. Príjemná mi dvakrát nebola, ale aj liek je horký na začiatku, no potom ti prináša postupné, až úplné uzdravenie, zotavenie. Otvoril mi dvere, a musel som nabrať silu, aby som vstúpil dnu. Pozdravil som sa. Prišiel som doslova tajne, hoci som ho o tom vopred informoval. Sadli sme si za stôl v jeho izbe. Rozprával som pomaly, ale premyslene. Asi prvýkrát čo som bol absolútne pokojný, a vôbec nie rýchly a zbrklý. Odhodil som moje zaužívané spôsoby, moju živú povahu, moje ospravedlňovanie seba samého, a teraz chcel som viacej počúvať, ako hovoriť.
Prišiel som preto, začal som, aby som nejak ukončil tie nezhody, ktoré medzi nami dlhší čas panovali, a urovnať náš spor.. Ak mám brať kresťanstvo a Sv.Písmo naozaj vážne, tak musím zobrať vážne aj slová Pána Ježiša, ktorý pripomína... "keď chceš priniesť svoj dar pred oltár, choď sa najprv zmieriť so svojim bratom"
Takto som začal prvý náš rozhovor, a ani neviem skade som nabral takú odvahu. Prijal ma do jeho kancelárie, a začali sme sa rozprávať. O všetkom, o vzájomnej minulosti, spomienok na školu, prešli sme k riešeniu nášho problému. Rozprával som pomaly, ale rozhodne. Bol som si viac než istý, že to, čo robím je správne. Bol som presvedčený, že samotný Duch Svätý mi vnukol toto samotné riešenie. Čo som ja, že sa chcem vyvyšovať, čím som ja, že som urazený. Kde je tá pokora, ktorú sa máme vzájomne učiť a osvojovať si ju, a čo má byť absolútnou samozrejmosťou? Keď nie my, len ťažko môžeme čakať od druhého niečo podobné s kvalitným efektom. Skutočne sa mi uľavilo. Nakoniec sme si bratsky podali ruky, a dohodli sme sa na istých vzájomných pravidlách.
Padol mi kameň zo srdca, ktorý ma deformoval a veľmi ťažil. V duchu som ďakoval za silu, ktorú mi doprial Pán, pretože to skutočne chcelo veľkú odvahu. Pomaly som odkráčal do kostola na sv.omšu. Pokojný. Len niekoľko otázok. Mal by Pán skutočne radosť z mojej obety, ak by som sám od seba, hoci som to zrejme nespôsobil, ale nechcel sa zmieriť, či skôr nájsť odhodlanie, a urovnať spor s blížnym? Bolo by to pravé naplnenie jeho slov... milovať budeš Boha a blížneho viac...ako seba samého, alebo len naučené frázy, ktoré strácajú v našich srdciach opravdivú silu a oheň Ducha Svätého?
Nebol by som len pokrytec, ktorý je urazený a zanovitý? Ako by som mohol prosiť o požehnanie a milosť, ak neviem prekonať samého seba. Tu ide o tvoj zápas o nesmrteľnú dušu, a keď máš v sebe hnev, niekedy síce aj oprávnený, človek má právo sa hnevať... ale keď to prerastá do apatie, do ľahostajnosti, keď sa ti hádka stane samozrejmosťou a konflikt životným štýlom, keď nejaké spory, zvady budeš brať ako prirodzenú súčasť života, tak vtedy Ježiš plače pri oltári, a miesto radosti nad jeho víťaznou veľkonočnou obetou len obnovuješ jeho veľkopiatočné bolesti.
Zmierte sa s tými, s ktorými niečo máte a uvidíte, aké požehnanie Božie na vás zostúpi. Možno nie hneď, ale vtedy, keď to budeš najmenej čakať. Uverte slovám zo Sv.Písma, a vážte si dar zmierenia. Prajem všetkým peknú nedeľu.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
cecilia50
22. 4.apríla 2012 15:04
jéééj konečne som si dneska prečítala vynikajúci článok tak to asi znamená, že by som sa mala zmieriť s mojim bývalým šéfom ja sa síce naňho hnevám len za to, že ma nechce odhlásiť zo sociálnej poisťovne a to som robila na dohodu. No ale čo tu budem písať somariny tento článok sa mi veľmi zapáčil.
Napíš svoj komentár