Niečo ma len tak napadlo. Človeče, zastav sa, a na chvíľu nerozmýšľaj, aspoň na krátky okamih. Pár minút nad ničím. Úplne vypni, a sústreď sa na seba, koncentruj sa na pokoj, ktorý si môžeš teraz jednoducho privlastniť, a ktorý ti bude len na úžitok. Vypni motor svojej mysle. Nie je to ale vždy jednoduché. Na druhej strane spomenul som to preto, lebo nikdy nevieš, kedy ti Pán Boh zrazu vnukne nejakú inšpiráciu. Na margo by som uviedol prípad jedného človeka, ktorý strávil 50 dní na ostrove Tenerife, a išiel tam z božej prozreteľnosti, jednoducho sa nepozeral, koľko má peňazí. Viete si predstaviť? 50 dní? V takej destinácii? Tomu sa povie dôvera. Je to tak hlboko veriaci starček, má dlhú bielu bradu, sranda s ním veľká. Šani. Proste zážitok včera sme mali veľký, keď sme ho počúvali v našom spoločenstve.
Jednoducho Pán si občas, ako som potom sa zamyslel, vyvolí takých ľudí, ktorí proste majú silnú vieru, a naplno dôverujú Bohu. Ktorí sú jednoduchí, a predsa v niečom výnimočný, v takých veciach, o ktorých vie len Pán. Ako sa sám stravoval, kde prespával, čo všetko videl a zažil, je proste osobitná kapitola, čo nám včera rozprával, proste s tým človekom sa dá dobre pokecať, je jednoducho zážitok. Zrejme naplnil slová Písma, kde sa hovorí, že keď ideš na cesty, ani kapsu na cestu si neberte, ani dvoje šiat ani obuv ani palicu.... Jemu to jednoducho vyšlo. Paráda. Starký je proste frajer, čo k tomu dodať. Nedalo mi to nespomenúť.
Včera, neviem prečo sa mi stávajú takého hlúposti, ale rezko som stúpil na dosku, foršnu, kde bol pribitý klinec, a samozrejme rovno do nohy. No nejak som to prejajkal, ale bolí to kvalitne. Na bolesť som s radosťou zabudol v momente, keď prišiel kamarát pre mňa na biblickú diskusiu, presne ako každý piatok večer. Keď sa vrátim ku koncu odstavca... áno, treba vedieť, kedy dosť, a ty sám si musíš zadeliť, koľko znesieš, aj duchovného. Základ je, byť pokojný. Verím, že Boh nechce nič od nás niečo otrocky a nasilu. Však nie sme predsa nejaké automaty. Musíme vedieť, kedy dosť. Pokús sa v tej tichej krátkej chvíli koncentrovať len na ticho.
Tam predsa nájdeš Boha, a On ti pomôže, keď ti nebude dobre. Len treba veriť a vytrvať! Skúška mojej a tvojej viery sa zakladá predovšetkým na vytrvalosti. Preto každý nie je ako tak veriaci v Boha. Preto viacerí ľudia utekajú z bojiska a vopred prehrajú boj, v ktorom sa dá celkom slušne obstáť.
Nemôžeš mať všetko na tácke, keď si myslíš, že sa len pomodlíš. Veď to by každý sa chcel stať kresťanom. Pán Boh nedal modlitbu, a Písmo na to, aby si sa hral na, veď poznáte to slovné spojenie...“stolček prestri sa“. Lusknem prstami, rozmyslím si všetko, o čo chcem poprosiť Boha o to, čo sa mi práve zažiada., čo síce je správne, ale jedna otázka..
Napríklad sa jedná o nasledujúcu situáciu. Predstavte si. Často prosíme, a nakoniec nedostaneme to, čo sme chceli, všimli ste si? Zamysleli ste sa niekedy nad dôvodom, prečo je tomu tak? Nikdy som nevedel si nad touto otázkou dať odpoveď, ktorá by upokojila moje vnútro. V živote som sa niekoľko krát modlil veľmi úpenlivo, a viete čo je paradox? Darmo som hlboko veriaci, darmo ja neviem čo... nikdy som nedostal to, o čo som prosil. Pravdepodobne nie je ti to dané, a Boh to nechcel. Proste sa to nepodarilo, hoci paradoxné je, že Pán Ježiš v Evanjeliu spomína práve tieto slová. Citujem: " o čokoľvek, bude prosiť nebeského Otca v mojom mene, môj Otec vám to dá"...
Prečo je to tak. Buď je to naozaj Jeho vôľa, alebo zas musíme pripustiť, že sme v niečom zlyhali. To nevadí, nik nie je majster sveta. Principiálne nás môže napadnúť, prečo som potom nedostal práve to, o čo som prosil. Na túto otázku neviem odpovedať, a keď aj, poviem, že Boh si asi nemyslí, že je mi to na osoh, čo ho žiadam. Stále sa odvolávať ale na druhej strane, že všetko je božia vôľa mi pripadá mierne alibistické, aby som si vedel moje akože zlyhanie nejako sám pred sebou ospravedlniť a vyžehliť, keď ma niečo trápi? Aby som obstál sám pred sebou?
Otázka ale je, čo mi pripravil, a dokedy treba čakať. Aké stanovisko, aktívne či pasívne mám zaujať. Modliť sa neustále za niečo, alebo sa porúčať do božej prozreteľnosti, alebo čo robiť. Minule som čítal v jednej brožúrke, z ktorej modlitby sa práve v tieto dni modlím, a síce, áno, je to pravda, ale Pán Boh dopredu predvída, že nám to môže uškodiť, a preto ani na príhovor nejakého svätého nám to nemôže zoslať. Logické že? Samozrejme, ako pre koho. Ježišove cesty nie su našimi cestami, veď sám Pán to povedal, ak som to správne pochopil.
Dlho som si na to nevedel dať odpoveď, a dlho som to nejako nechápal, lebo som sa to bál chápať. Rozumom si častokrát takého spirituálne, hlboké témy nevieme logicky zdôvodniť, z čoho niekedy pramení chaos v našom srdci, lebo nevieme, čomu máme dôverovať, a najmä sami ani nevieme, o čo máme prosiť.
Často, mám pocit, že sme na rozhraní niečoho, o čom sme presvedčení, že je správne, ale nejaké okolnosti nás brzdia. Ako keby sme stále mali ešte na niečo čakať, a na druhej strane nevieme to začať. Stále to ako keby odkladáme. Hatia nás. Nedajme sa znechutiť, a vytrvajme v tom, čo sme si predsavzali, verím, že Pán Boh, ak máme skutočne dobrý úmysel, obsiahneme nejaké požehnanie, len treba vytrvať. Písmo ma ďalej upozorňuje, že skúška mojej viery prináša vytrvalosť, zrejme kôli tomu, či som hodný na nejaké moje budúce poslanie. Spomínal som to už v blogu, nadpis ktorého pochádza z Listu sv.apoštola Jakuba, 3,11 ... "hľa, blahoslavíme tých, ktorí vytrvali.
Toľko myšlienok, ktoré som teraz chcel povedať, nabudúce pokračujem ďalšou kapitolou. Moju úvahu by som zakončil z knihy Zjavenie sv. Apoštola Jána adresovanej efezskej cirkvi. Znie takto: "Tomu, kto zvíťazí, tomu dám jesť zo stromu života."
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár