Rád by som spomenul knihu Machabejcov, starozákonnú knihu. Opisuje sa tam mučeníctvo siedmych bratov a ich matky. Biblickým čitateľom by nemala byť táto stať neznáma. Tento pravdivý, poučný príbeh, plný nádeje tu jasne poukazuje, že pre živé božie slovo, ideály, to, že človek myslí aj na budúcnosť, to čo je duchovné, to čo je pred zmyslami skryté a utajené, treba zabojovať. Tak je to aj dnes. Pre silnú vieru v dávnych aj nedávnych dobách položilo Pánu Bohu za obeť už nejeden ľudský život. Na druhej strane dneska maličkosť stačí, aby som sa priblížil k Bohu. Častokrát, uvedomujem si, treba dať druhému pocítiť nie silu a váhu svojich slov, ale ukázať mu ten pokoj, čo nosíš v sebe. Ukázať mu svoju silnú vieru, z ktorej si upodozrievaný, v dobrom slova zmysle.
Napríklad veriaci ľudia vedia dať aj utrpeniu svoj dôvod. Ja osobne si pripadám ako niekto, kto má veľkú nádej na lepšie.
Pamätám si, tak ma napadlo, keď som chodil na základnú školu, neviem v ktorom ročníku na literatúre pri čitateľskom výbere z jedného diela od nejakého česko-slovenského autora si pamätám pasáž z diela, ako matka čakala syna na vlakovej stanici. Bolo to zrejme vo vojnových časoch. Pamätám sa detailne, že vtedy som sa úplne vžil do toho príbehu. Bola veľká zima. Každú chvíľu čakala vlak, ale syna sa nedočkala. Zamrzla na staničke. Mala ako keby videnia, že vidí prichádzať svojho syna, ako jej máva z vlaku. Všetko bolo iba akási predstava. Nazvem to, že je to niečo ako pozitívna utópia. Niekedy máš pocit, že sa ti začne všetko odrazu vzďaľovať, a ty nevieš čo máš robiť. Alebo v jednej chvíli sa ti miešajú príjemné pocity, s tými menej príjemnými. Prepadá ťa akási depresia, a stavy úzkosti. V tejto niekedy chaotickej situácie, v ktorej cítim niekedy zmätok, som prišiel na pár osvedčených, dobrých metód, ako k tomu sa dá bojovať. Ber do rúk svätý ruženec hneď, vtedy diabol od teba uteká.
Čítal som raz v jednej meditácii, nejakom duchovnom čítaní, že modlitba sv. ruženca je nejaké pokračovanie biblického starozákonného príbehu, keď Dávid bojoval s obrom Goliášom. Presne ho trafil a oslobodil sa spodručia. Toto je pre nás výzva! Triafajme čoraz častejšie, vytrvalejšie na všetko, s čím zápasíme, lebo to je náš údel. Popasujme sa a nebuďme oddaní pozeraniu do prázdna. Počul som, že práve vtedy, keď sa cítime opustene, a nevládzeme, vtedy sme najbližšie Bohu. Neprestaňme bojovať a prosme sv. Michala Archanjela, aby nám pomáhal. Každý má v sebe silu, ktorú Pán Boh vložil. Cieľ svojho života stratíš vtedy, akonáhle sám od seba si začneš stavať mosty. Nepriechodné hradby.
Keď si vystaváš okolo seba múr, poza ktorého nevpustíš nikoho. Nechápem osobne introvertov. Ja som síce mega extrovert, ale neviem prísť na príčinu, na to, že prečo, keď niekto sa trápi nevie povedať, čo mu je. Potom, ten, kto mu chce pomôcť vyzerá ako blázon. Zatvorí si srdce, a jediné čo ukáže je kamenná tvár. Navonok, môžeme súhasiť, vyžaruje akýsi pokoj. No v skutočnosti je to vnútro plné chaosu. Smútku, rozdvojenosti, žiaľu, ako keby sa na niečo pripravoval, ale nechce začať. Priznám sa, bojím sa veľmi takých ľudí, a je ich plno. Častokrát sa jedná o zranenia z minulosti, ktoré nie sú dostatočne vyriešené. Vyliečené. Čo sú len potlačené, a dotyčný sa naučil s nimi žiť. Veľmi nesprávne. Poznám takých ľudí. Silou mocou maskujú svoju neschopnosť, za ktorú paradoxne, nikto ich nehaní.
Som veľmi prekvapený, keď vidím, ako ľudia odstrčujú svojich najbližších aj priateľov, a neskôr to veľmi ľutujú. Ponúkajú im svoje bezpečie, a oni odmietajú. Myslia si, že je lepšie zotrvať v stave, akom sú. Ale mýlia sa. Najhoršie bude, keď vytriezvejú. Nebudú mať šťastie v živote. Prídu situácie, keď, a to mi verte, v budúcnosti, pár rokov dopredu si budú búchať hlavu o múr, a vyčítať si, prečo sa vzdali istoty. Prečo sa to všetko muselo stať. Príde doba, keď budeš volať, a nik ťa nebude počuť, lebo budeš mať hluk okolo seba. Ten hluk... to bude trest za to, že si mohol počuť a nepočul si, že si mohol pomôcť a nepomohol si, že si mohol mať istotu, a teraz nevieš kde skočiť do šancu...
Tiež ma napadla myšlienka opísať jednu udalosť zo Svätého Písma. Citujem teraz z posvätných textov Machabejskej knihy. " Ty zlostník, odstraňuješ nás síce z časného života, ale Pán všehomíra, pre ktorého zákony umierame, vzkriesi nás pre večý život". Keď mučili ďalšieho, riekol. "Máš síce moc nad ľuďmi, a robíš si čo chceš, hoci si smrteľný, ale nenazdávaj sa, že Boh opustil svoj národ. Len pozhovej a uvidíš jeho veľkú moc, a ako potrápi teba i tvoje potomstvo". Toľko vraví Písmo.
Áno, aj táto žena, so svojimi 7 synmi počúvala vo svojom srdci Slovo Pánovo. Chcel by som tu ale opísať niekoľko pocitov. Počul som jednu trefnú myšlienku. Nie je dôležité veľa hovoriť, ale viacej povedať. Presvedčil som sa o tom sám, keď len tak na birdzi, tu, som písal komentár k jednému blogu. Minule ma zalial akýsi zvláštny pokoj. Mal som pocit, že zrazu každému chcem byť nápomocný, a že nič ma netrápi. Zistil som, že všetko sa dá prekonať. Nie však hravo. Na niektoré veci treba dozrieť časom. Treba sa poradiť s Božím slovom a spýtať sa na niektoré veci jednak svojho svedomia, a to, čo mi povie Boh. Ten ti vnukne potrebné.
Napríklad minule som počul z rádia skladbu, ktorá mi pripomenula moju minulosť. Už sa mi to stalo dvakrát. Nie je to nič príjemné, ale som pochopil vtedy, ako ďaleko zo psychickej stránky som pokročil. Zrazu, aj keď rozmýšľam nad vecami, ktoré som celkom dynamicky prežil v minulosti, mám celkom príjemné pocity, lebo ma uviedli vpred. Napríklad tesne pred kvetnou nedeľou, vtedy v piatok ráno som si predsavzal, že si vykonám sv. spoveď. Chýbalo mi to veľmi. Vyzývam všetkých veriacich. Verte v opravdivú a mocnú silu sviatosti, ktorá ťa poženie správnym smerom dopredu. Nepodceňujte ju, a neodkladajte v žiadnom prípade na pozdejšie. Bude sa ti dariť. Jednoducho cítim, ako mi Pán Ježiš opätovne začal pomáhať.
Na záver chcem povedať pár viet. Veď, keď si len tak uvedomím, častokrát sa jedná z našej strany o to najjednoduchšie, no zároveň dosť zložité, čo môžem Ježišovi dať. Nie je nič lepšieho, ako niečo nové, veľké, niečo dôležité začať s modlitbou, akýmsi ponorením do seba samého. Na to, aby som zistil, či to je potrebné. Tam budeš len ty a Boh a nik iný. Zistil som, že keď na niečo intenzívne myslíme, a po čase pokladáme za niečo automatické, čo musí byť, často sa to zvrtne opačným smerom, než si želáme. Z ľudského hľadiska je to pre mňa ťažká skúška. Lebo to nečakáš. Nie si na to pripravený. Vždy, keď som pripravený, nepríde nič, a keď niesom, zaskočí ma všetko. Som síce už zvyknutý na takéto špásovanie osudu, ale niečo sa predsa človeku natrvalo vryje do duši.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár