Myslel som si, že päť kapitol na túto tému stačí, ale napadlo ma spústu myšlienok, a tak opäť som si to musel rozdeliť.
Keď sa obzriem akosi dozadu, čo som prežil, zisťujem, že milosť Božia je tu prítomná. Nie je dôvod pochybovať. Keď si prečítam pasáž z evanjelia... "o čokoľvek budete prosiť v mojom mene od Nebeského Otca, môj Otec vám to dá...", zisťujem, že nesmiem hľadieť na niečo, čo sa stalo, nehľadieť jednoducho späť. Nikdy sa nebudeš vedieť potom dopredu odraziť. Najlepšie je vyraziť medzi ľudí, kde sa rozptýliš, a sám prídeš na lepšie myšlienky.
Na druhej strane podľa mňa, v živote stačia úplné maličkosti a banality, a razom zhodíte zo seba všetky negatívne pocity. Napríklad po dlhej dobe zažijete niečo príjemné, ktoré vám vrátia radosť a pokoj. Nemusí to byť niečo veľké. Mnohí ľudia, mám pocit, sa uplatňujú v niektorých profesiách, alebo sa angažujú, obľubujú také druhy relaxu, kde treba totálne vypnúť, zničiť sa fyzicky, vtedy, keď sa treba výkonnostne vyžmýkať. Potom zistíš, čo za hlúposti ti behali po rozume, nad ktorými už len mávneš rukou, a pomyslíš si, že lepšia cesta ako vypnúť, nájsť si novú zábavku, aby si zabudol na niečo staré, ani nie je. Potom pochopíš, že ťa to zas posunulo ďalej, a nájdeš nanovo zmysel života. Takto by to malo byť.
Keď sa vrátim ku začiatku odseku...Všetko máme my vo svojich rukách. Objavuj aj v druhých seba samého, a uvidíš, ako ti Pán Ježiš pošle do cesty človeka, ktorý ti bude v niečom určite nápomocný. Raz by to malo prísť. Verím tomu. Verím v silu a moc jeho slovám, skutkom, a celkovo v tú myšlienku, že človek, ktorý sa rozhoduje neustále pre dobré veci, každodenne pre Jeho samého, taký nikdy nebude vymanený z Jeho ruky.
Len charakterný a dobrý človek, ktorý nikdy nechce nikomu zle, a síce, aj keď možno nepomôže, ale neublíži, má svoju cenu. Aj podľa mňa, je niekedy potrebné byť neutrálny. Keď nemusíš, nerieš nikoho veci. Prílišná iniciatíva občas škodí. Niekedy je veľmi užiočné pribrzdiť v našom živote, a aj okoštovať niečo, čo sa nám nepáči. Isto poznáme to porekadlo, a síce, mlčať je zlato. To, čo sme si sami nevyvolili dobrovoľne, ale sú situácie, kedy to musíme prijať, hoci aj nasilu. Napokon sa ti to ešte aj zíde. Vtedy aj osoby, s ktorým si nebol veľmi zadobre zistia, že si vlastne charakter, a začne im to vŕtať v hlave. Aj mne sa tak stalo v blogu, ktorý som opisoval v jednu nedeľu.
Je tu však aj oveľa inšie. Poznáme predsa všetci výrok, že proroka si uctia všade na svete, len nie vo svojej vlasti. Na druhej strane... Čo pre mňa znamená byť prorokom? Musíš byť vytrvalý. Aj vtedy, keď ti budú pľuť do tváre.
Dneska ráno som bol v kostole. V sobotu som nebol prítomný celý deň, a v nedeľu som bol dosť unavený, ale napriek tomu som bol na ceste do Žiliny, kam som sa ale celkom tešil. Príjemná prechádzka po korze. Ako odveci, sme tam stretli známych od nás. Taká náhoda. Poobdivoval som krásny Aupark. Videl som aj pastoračné centrum. Hm. Zamyslel som sa. Taká nákladná, drahá, presklenná budova. No ale, verím tomu, že je to vystavaná s cieľom spasiť si nesmrteľnú dušu, a nie zabezpečiť si bažant pohodu tu na svete. Aj ja mám rád luxus, ako taký, ale nikdy nezabudnem, ako som zháňal každú korunu. Proste vo veľkomeste sa žije ináč ako v malom meste.
Nevzdávať sa, a stále veriť. Keď príde čas, keď ťa tvoji doterajší odporcovia budú sami vyhľadávať, a v tichosti sa tešiť z tvojej prítomnosti. Ešte raz sa im na niečo zídeš. Podobne aj opačne. Nikdy nevieš, kedy ti Pán Boh pošle do cesty človeka, ktorý má úlohu v niečom ťa posunúť, a tak vyplniť boží zámer. Takého, ktorý sa zjaví možno na krátky okamih, a potom sa stratí z tvojho života. Aj nevedomky. To ma teraz len tak napadlo.
Len jeden deň som bol od domu preč, a už som počul, že zopár ľudí má zasa niečo proti mne. Ľudská závisť, a hlúposť niektorých je maximálne prízemná. Závidia ti tvoj pokoj. Priznám sa, že už neverím, že po predchádzajúcich mojich hodnotných skúsenostiach sa budem v budúcnosti nad niečím nezmyselným pozastavovať. Z duše neznášam, keď niekto niekoho posudzuje. Viete, ono nejde o nejakú normálnu kritiku, ale vtedy, keď kydá, a nemusí. Keď ti nachsvál spraví niečo zle. Keď sa ťa nemá kto zastať. Bojím sa, aby sa neplnili slová z Biblie, keď Ježiš hovorí..."veru veru hovorím vám, už dostali svoju odmenu.."
Nie, nehrám sa na sudcu ani na nikoho. Ale neznášam pokrytcov. Boh nechce prebývať v dokonalých ľuďoch, ale denne musíme prosiť o silu do ďalších bojov. Ako sa pozerám, zase bojujem, a už sa mi asi naozaj nechce. Pomaly strácam chuť akokeby. Už mám sto chutí to len tak vzdať a hotovo. Vytýkali mi, že nie som zrelý. Ešte donedávna. Môže to byť pravda, nehádam sa. Ale som aspoň normálny. Keď vidím, že mám niečo zlé na jazyku, nepoviem to pred 30 ľudmi dookola, aby to každý počul. Inteligencia proste nadovšetko. Nechám si to pre seba. Veľa nepríjemností som musel prehltnúť, a nepozerať sa nazad. Bojím sa, len aby sa to dotyčným nejako nevrátilo. Totiž všetko je bumerang. Ako sa človek má správať?
Oprávnene sa pýtam, ako má človek reagovať, keď ti hádžu polená pod nohy a znemožňujú ťa všade, kde len môžu? Len pre chorú, imaginárnu závisť? Vo svete je mnoho zla, a to že škodoradosť je najlepšia radosť, nemusím nikoho presviedčať. Prajem všetkým len pokoj, aby sme vypustili z hlavy všetko, čo nás trápi.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár