Už viackrát som tu písal, a je to dôležité podľa mňa sa k tomu vracať. Nie pre seba, lež pre iných, pretože každý vníma svoje údely po svojom, a to, čo sa páči mne, nemusí sa páčiť a samozrejme aj súhlasiť, stotožniť človek vedľa mňa.
Dobre si spomínam na tie situácie, ktoré opisuješ. Vždy, keď niekoho máme radi, bojíme sa veľmi o neho. Tak sa to stalo mne, tak sa to stáva každému, kto veľmi úprimne miluje, kto veľmi túži aj toho druhého trošku po svojom obdarovať šťastím.
Samozrejme, nikdy nevieme, čo sa odohráva v hlave toho, na kom nám záleží. A čím viac nám na ňom záleží, tým viac mám pocit, že sa nám vzďaľuje. Nemám pravdu? Kto mi to potvrdí? Stáva sa to aj vám?
Dozvedel som sa z blogu, že slovo nie, príšerne bolí. A nielen to, to ťa ubezpečujem, Existujú iné tiež ostré slová, ktoré veľmi hlboko sa vryjú do pamäti, do srdca, a je len na nás, ako to prijmeme, a ako sa s tým vyrovnáme.
Mnoho ľudí sa nevie priamo vyrovnať s neúspechom, pretože si myslia, že majú celý svet v hrsti, ale opak je pravdou. Svet má v hrsti teba, nás všetkých, a robí si z nás dobrý deň. Svet si robí posmech z citového života, svet si robí posmech z lásky, pretože ten, kto ju nepozná, nevie ju samozrejme ani odovzdať.
To je najväčšia tragédia všetkých vzťahov. Je veľmi dôležité sa na kus utiahnuť.
Slovo nie veľmi bolí. Poznám to aj ja. Ale kde by sme sa dostali, keby sme len na to mysleli. Je predsa nemysliteľné, aby nás jeden malý neúspech odohnal od našej nejakej túžby. Kde sme sa to dostali. Kde sú naše modlitby, kde sú naše obety. Teraz treba zabrať. Častokrát máme pocit, že keď sa nám niečo vzďaľuje, tak to nikdy nedosiahneme, ale opak je pravdou. Myslím si, že keby človek vždy veril v úspech, keby nehádzal flint do žita, ale radšej keby sa pred Bohom hádzal na kolená, dosiahne logicky viac.
Z Písma Svätého sa predsa tiež dočítam, dobre, nie všetci sme tu veriaci, a nie každý sa rád debatuje o Božom slove, o Bohu, o náboženských otázkach, o zmysle života, prečo veriť, prečo sa modliť, a podobne, no teda, dočítame sa, že aj Pán Ježiš, pred verejným účinkovaním sa utiahol do samoty.
Je dôležité byť aj sám občas. Nechajme druhých odísť, a prídu ďalší. Buďme aj sami, a uvidíme potom v spoločnosti nových ľudí a nových možností, kam nás to posunulo.
Častokrát sa stáva, že sme vystavení kadejakým skúškam. Tí školopovinní školským, tí, ktorí pracujú, v tejto kríze sú vystavený tlakom, že nie každý deň sa dá pracovať, a podobne.
Len ten človek, ktorý si kľakne pod krížom, ale tiež, ktorý sa nehanbí prežehnať na verejnosti, len ten bude šťastný, a môže okolo neho byť aj neviem aká búrka, on obstojí.
Pamätám sa na jednu reklamu v televízí, a hneď to dám do súvislosti. V chorobe radi propagujú kadejaké medicíny, kadejaké zázračné čaje, od ktorých ťa prejde v zime choroba doslova po vypiti jedného čajníka, keď sa budeš poriadne čo i len celý deň liečiť.
A Boh mi dáva podobné lieky, ale na druhej strane... sú neviditeľné. Modlitba, pokľaknutie pred krížom, hĺbkové zamyslenie, spytovanie svedomia, pri ktorom uznám svoju nehodnosť, ale tiež viditeľné, ako...sviatosť oltárna, svätá spoveď, a podobne.
Mnohým keď sa nedarí, vyhľadávajú ľahšiu alternatívu, lebo si myslia, že im bude lepšie. Nemáme radi cirkev, nemáme radi katolíkov, lebo si ostatní myslia, že sú ako z iného sveta.
Ja som Rímskokatolík, a svoju vieru verejne vyznám. Milujem moju cirkev. Ale do ovčinca sa vchádza tesnou bránou. Taký je údel nás ľudí, a veľa vecí sa dozvieme... príde na to čas, ale ako vidíme, teraz to nebude. Musíme byť vo všetkom trpezliví, hoci ani ja nie som moc trpezlivý, a mne sa tiež často nechce čakať, ale ináč sa jednoducho nedá.
Pochválený buď Ježiš Kristus!
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár