Máme veľa spoločných myšlienok, a pamätám sa na jeden prázdninový deň, už to bolo skutočne dávnejšie, kedy sme sa vzájomne dohodli, že pôjdeme spoločne navštíviť františkánsky kláštor, ktorý bol v blízkostí našich obydlí. Vrelo sa na to pamätám, tak, ako keby to bolo včera, pričom to bolo približne pred piatimi rokmi. Pravda je taká, že vtedy som veľmi intenzívne rozmýšľal ešte nad duchovným životom, a začala sa mi čoraz viac pozdávať myšlienka zasvätiť svoj život ako rehoľník.
Pravda je taká, spomeniem na okraj, že tento týždeň som bol pozrieť moju spolužiačku zo strednej. Áno. Neuveriteľných šesť rokov som ju nevidel. Bol som rád. Úprimne sa priznám, že sa mi páčila, ale pravdepodobne to všetko boli len moje myšlienky, a po predchádzajúcich skúsenostiach viem, že čosi také musí byť jednoducho aj spontánne opätované, a keď nie je, pravdepodobne sa jedná len o jednostranný záujem. Nie.
Ostane to len v rámci kamarátstva. Tak to bude najlepšie. Nejdem sa plašiť zbytočne, mám už svoje skúsenosti. Áno, veľmi cenné. O tom, že nie som sám, som sa presvedčil, keď som si písal so spolužiačkou ešte zo základnej školy, ktorú muž nechal. Veľmi nepríjemné, a niečo v takomto rozmere si to ešte skutočne nedokážem predstaviť. Mrzí ma to veľmi za ňu. Po tomto rozhovore som sa začal vážne zaoberať myšlienkou, ktorú som zo seba vymanil pred vyše dvoma rokmi, a na moje prekvapenie, veľmi ľahko som sa toho vzdal. Cítil som, ako sa ku mne vracia niečo rýchlosťou blesku, a neviem to opísať. Dotyk Boha je skutočne nadprirodzená záležitosť. Začal som sa naozaj obávať, a tiež to, že sa mi to raz vráti v nejakej nepríjemnej, deprimujúcej životnej udalosti, čo sa vlastne aj stalo.
Krajší deň predtým som snáď ešte nemal, a mal som skutočne duchovný zážitok. Bol to pre mňa skutočný silný zážitok, o kvalite ktorého, žiaľ, viacerí nemajú nanešťastie ani poňatia, čo to pre mňa a moju dušu znamená. Opäť cítim, že mi je kus ľahšie. Boje samozrejme ostávajú, pretože tie sú veľmi vážnou a ťažkou preklenovacou fázou v živote každého človeka, ktorý zápasí s týmto svetom, a predovšetkým sám so sebou. Raz si tu, a raz si tam, jednoducho taký je život. Nie je to ľahké.
V minulom blogu som sa zmienil o kadečom, a mám veľmi zvláštny pocit, ako keby som nepatril do tohto sveta. Naplno som si to uvedomoval, keď som v záhrade zberal marhuľe zo stromu. Nie, nejedná sa o akúsi nostalgiu, ktorú viacerí prežívajú. Ba naopak. Už sa skleslo nezamýšľam. Nechcem vidieť všetko v čiernom. Priznávam skutočne, že ako keby ma prepadli veľmi príjemné pocity, a taká podivná radosť zo života. Takej intenzity, akej som už dávno nemal, a opäť sa nečakane radujem. Áno, chválim ťa, Ježiš. Zrazu ma naozaj netrápi, že ako si zarobím čo "najviac" peňazí. V súčasnom svete, žiaľ, ide častokrát o objem, aby si niečo znamenal, ale zabúda sa na kvalitu. Pochopil som až teraz, resp. nanovo, že život je o skutočne o inom, a že sám Boh chce veľmi zachrániť tvoju nesmrteľnú dušu. Akurát som si zdieľal na facebooku film o svätom charbelovi, svätý rehoľník od pochádzajúci asi Libanonu, vrelo odporúčam.
Veď kto si prečítal, a tým pádom aj pochopil životopis takého svätého Bruno, zakladateľa najprísnejšej, kartuziánskej rehole, len ten vie, čo znamenajú slová, ktoré snáď v budúcnosti ešte určite tu spomeniem, a síce... "Len ten, kto svoj život stratí pre Ježiša, si ho v skutočnosti zachráni".
Odrazu ma netrápi vonkajšok. Bol som minule na kúpalisku sa kúpať, a bolo mi veľmi fajn. Chcel som sa aj tam v myšlienkach, hoci je to ťažko uveriteľné, ale snažil som sa myslieť a sústrediť na to, čo v skutočnosti chce od nás Boh. Uvedomil som si, že síce mám 25 rokov už, ale aj tak sa cítim veľmi mlado. Na druhej strane reálne si uvedomujem, že sa musím už vážne rozhodnúť. Ja mávam veľmi podivné sny, a mám obavy, a tým pádom chcem povzbudiť mnoho čitateľov tu na birdzi, mládež, že keď skutočne sa neobrátime, nebudeme sa kajať, a nezanecháme svoje hriešne maniere, vážne stojíme na prahu pekelného ohňa.
Veľmi ma mrzí, že v kostole na kázni už nepočujem príhovor kňaza na túto tému. Hádam raz som to postrehol. Myslím si, že aj oni sa obávajú o tomto hovoriť, a predsa je to tak potrebné. Mrzí ma, že sa vytráca akoby taký rešpekt a autorita pred Božím majestátom. Ja nie som v tomto žiadna výnimka.
Priveľmi som sa v niektorých okamihoch skutočne vzdialil od Boha, a nie som si istý, či som na správnej ceste. Práve preto ma pochytila silná túžba kajať sa neustále, lebo peklo je skutočne strašná skutočnosť, ktorá reálne existuje, a len ľudia, ktorí nenávidia kresťanov, si vymysleli čertíka bertíka s vidlami a rožkami, aby zosmiešnili, a vykreslili si svoj vlastný pohľad na tento hrozný stav, kde sa rútia všetci tí, ktorým je ľahostajný hlas Ježiša, a už sa majú moc dobre, pričom zabúdajú, od koho to všetko majú.
Odriekajme preto čoraz častejšie... "zachráň nás od pekelného ohňa, priveď do neba všetky duše, najmä tie, ktoré najviac potrebujú tvoje milosrdenstvo." Chcime byť skutočne lepšími, a ak máme pocit, že sa necítime dobre pri niekom, odíďme od neho. Je lepšie cítiť sa istý čas sám, kým si niečím prejdeme, ako naveky byť opustený, trýznený a nešťastný. Prosme dennodenne Pannu Máriu, svojich patrónov, sv.Tadeáša, aby na ich príhovor sme dosiahli nebo, lebo nikdy nevieš, či sa ti zajtra niečo nestane.
Kajajme sa a verme Evanjeliu! Nelipnime na peniazoch. Aj ja som zistil, že sa už mám veľmi dobre, a preto mám vážne obavy, či je toto skutočne to, čo hľadám, a či ma to privedie do neba.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár
filip