Dneska som si uvedomil, že je vlastne významný deň. Všetci na našom malom Slovensku sa tešíme z postupu do semifinále na hokejovom šampionáte, po ktorom naši hokejisti vyhrali 4:3. Nevhodné pre fanúšikov so srdcovými poruchami, ale bol to super zápas. Držíme palce samozrejme na semifinále. To len na okraj.

Dneska by mal pápež Ján Pavol II narodeniny. Chcem vysloviť takto narýchlo zopár úvah, v čom ma oslovil, a inšpiroval tento pápež. Mnohí Jána Pavla II majú radi. Pre jeho otvorenosť, pre stetnutia s mladými, aké svet doteraz nezažil. V súvislosti s ním spomeniem len na okraj jednu zaujímavú vec. Šatan rozhodol zápas 38 sekúnd pred koncom. Čo poviete. Naozaj neveríte, že Pán Boh v nebi je sám? Pevne verím, že sám Demitra mu asistoval. Aj na neho myslím často, aký veľký hokejista odišiel, ale vrátim sa k pápežovi.

Pamätám sa, keď zomrel. Vtedy bola práve sobota večer, bol som 18 ročný študent, a v škole sme sa rozprávali o pápežovi. V ten deň keď zomrel, pamätám sa, bol čas 21:47, som bol dosť smutný. Nechápal som to. Nevedel som si vtedy nejak predstaviť inšieho pápeža. Dosť dlho mi chýbal jeho pomalý, láskavý hlas. Chýbala mi jeho tvár. Keď som pozeral na nete pieseň Pater Noster, ktorú naspieval on s textovým doprovodom, tak som si vtedy uvedomil, aký vzácny človek je v nebi. Už je blahoslavený!

V tú nedeľu ráno, po príchode do kostola na svätú omšu, mi to všetko došlo. Na tróne, alebo ako to poviem, na veľkom kresle vo svätyni bol položený na fialovom ornáte veľký obraz zosnulého pápeža. Nechápal som to, ako je to možné. Až na svätej omši, paradoxne vtedy som pochopil, že on už naozaj odišiel do domu Otca. V škole sme mali raz na etickej výchove ostrú diskusiu. Chodil som na etickú výchovu, bolo to 8 rokov dozadu, pretože na náboženstvo nebol dostatočný záujem, a hlásil som sa sám z 35 študentov. Dosť slabé, čo poviete, hovoríme stále, máme katolícke Slovensko, ale len na margo uvediem, že bývam v meste, ktorý sa môže popýšiť na svoju hanbu.

Len na okraj spomeniem, že v 70. tych rokoch 20. stor. naše slávne mesto bolo najateistickejšie mesto v celom Československu. Pozitívna informácia čo? Hanba na sto rokov. Katastrofa. Samozrejme, prejavuje sa to dodnes, keď v kostole bolo ešte kedysi cez týždeň viac miništrantov ako ľudí. To bolo ešte v časoch, keď som bol aktívny v miništrantskej službe.

Ale vrátim sa. Na etickej nás učila veľmi príjemná, mladá pani profesorka. Vždy som sa tešil na tú hodinu. Na etickú som chodil preto, lebo som sa jediný prihlásil z 35 študentov na náboženstvo. Pekné čo, nato že máme toľko kresťanov, ale neberiem to tragicky, boli sme dobrá partia. Tie hodiny, nekonečné rozhovory na prestávke na chodbách mi veľa dali, a bol som povzbudený, vnímal som to celkom fajn. Akurát pred krátkym časom som sa s ňou stretol v parku, aj s jej dcérkou. Keď som bol asi 17 ročný študent, častokrát sme videli dišputy na etickej výchove o viere. Vyžíval som sa v tom. Bral som to ako príležitosť, kedy môžem obrániť to, v čom som bol presvedčený. V tejto trme - vrme som zápasil častokrát sám proti mnohým študentom, ktorí kydali na cirkev, pápeža, a všetko samozrejme, s čím bol spätý rozhovor.

Vtedy som hneď na druhý deň požičal profesorke knihu s názvom Zabijem Pastiera. Je o atentáte na pápeža. Asi jej to dalo inší pohľad, aký mala, lebo viac sme nemali nejaké zvláštne diskusie. Ako sedemnásťročný fagan som sa nehanbil povedať jej pred celou triedou, ateistami ako inak, ktorý puberťák chce vtedy chodiť do kostola, že žiť s priateľom len tak bez sobáša je ťažký hriech. Predstavte si, vôbec sa neurazila. Mal som ju veľmi rád. Moja najobľúbenejšia profesorka. Nebolo jednej prestávky, ktorú by sme netrávili spoločnými rozhovormi na chodbe. Ďakujem vám, práve vy, paradoxne, ste podnietili začiatok môjho povolania, ktoré pretavujem v inakšej podobe dodnes. Som vďačný naozaj.

S blahoslaveným Jánom Pavlom mám osobitnú skúsenosť, s ktorou sa rád podelím, a podám takto svedectvo. Keď som mal skúšku, už teraz neviem či z hebrejčiny, alebo Starého Zákona, tak odrazu nevedel som ani zaťať. Nepríjemný pocit. Len tak som povedal, čosi bezvýznamné som zapotil, a vtedy veľmi som sa hanbil. Len som sklopil zrak, a čakal na verdikt. V tichosti som sa pomodlil spontánne na príhovor ku Jánovi Pavlovi II, o ktorom vtedy, pravda, ešte ani nechyrovali, že bude raz povýšený na oltár ako blahoslavený. V úplnej, totálnej dôvere, keď som už nevedel jak vykľučkovať, som ho poprosil v nádeji o pomoc. Hneď, behom sekundy, profesor zobral index, a dostal som D. Prešiel som.

Čo dodať na záver? Asi toľko, že týmto blogom chcem pripomenúť veľkosť osobnosti zosnulého pápeža Jána Pavla II. Preto chcem vyprosiť práve aj na príhovor už blahoslaveného Jána Pavla II mnoho milosti, a podnietiť vo vás modlitby ku nemu. Je to zvláštne. Donedávna sme sa modlili takpovediac, na diaľku spolu s ním, keď slávil sv. omšu ako pápež, dnes sa modlíme k nemu ako k pápežovi, ktorý je už istotne ozdobený korunou večnej slávy, a zároveď povýšený, nám všetkým na radosť, na oltár celej cirkvi, kde ho môžeme uctievať, a prosiť aj na jeho príhovor.
Ďakujme Pánu Bohu za jeho život.

Aj teraz chcem poprosiť blahoslaveného Jána Pavla o mocný príhovor u Pána. Verím, že už vyprosil niečo pre tento svet, a že tichá modlitba bude len na prospech našej duše. Nech vás všetkých zaplaví pokoj, radosť a šťastie.

 Blog
Komentuj
 fotka
onaj123  24. 5. 2012 03:23
Vieš že ja som pápeža Jána Pavla nepovažoval za pápeža ale ako za svojho

starého otca a nechem to nikomu rozprávať

ale uzdravil som sa a prestal som brať všetky lieky na gastritídu keď som bol na stretnutí s ním v Banskej Bystrici.Hovoria že s ním sa diali zázračné veci ale je to pravda §!!!
Napíš svoj komentár