Ešte pred časom som počúval mnoho takých čudných názorov, čudné frázy, podivné, o tom, ako musím na sebe pracovať, aby som sa dostal na nejakú úroveň. V praxi som to samozrejme aj využil, a len vďaka nejakej drine som sa dostal na nejaké to pomyslené pódium, ktoré mi zabezpečuje moju obživu.
Šťastie nespočíva v dokonalosti. To je odkaz pre tých, ktorí chcú zakaždým vyzerať vždy perfektne, strojene, dokonalo.
Nemáme radi, keď nás niekto kritizuje, hoci si neuvedomujeme, že kritika je práve ten činiteľ, ktorý v nás vyvoláva aktivitu smerujúcu z sebazlepšeniu našej osobnosti, a duchovnému rastu. Je veľmi potrebná.
Na škole som ale napríklad nemal rád samozrejme jednotvárnu dokonalosť. Čisté jednotky, ktoré som takmer dosiahol v maturitnom ročníku, a podobne by sme mohli menovať ďalšie atribúty.
Odpoveď na moje otázky mi ako ináč opätovne ponúkne čítanie z Písma Svätého a to, že sa budem snažiť naďalej spoznávať predovšetkým zmysel posvätných textov, a budem upriamovať pozornosť na ich význam.
Pán Ježiš jasne povedal, že neprišiel som volať spravodlivých, ale hriešnikov. Tým samozrejme ale to ešte neznamená, že vďaka týmto veciam môžeme naďalej hrešiť, môžeme žiť v akomsi klamstve, akejsi ustavičnej lžy alebo polopravde.
Veľa ľudí je takých, že keď ich niekto predčí na nejaké to vyššie miesto v nejakej spoločenskej funkcii, tak samozrejme, nezapodievajú sa tým, aby ho nejako podporili, aby mu pomohli vytvoriť také prostredie, aby svojou prácou skvalitňoval život iných, aby statočne, spravodlivo spravoval nejaké tie zverené úlohy, a samozrejme ich aj riešil v prospech spoločnosti, aby bol poriadok, ale práve naopak.
Snažia sa mu podkopávať nohy, snažia sa ho všade zdiskreditovať, kde sa len dá. Rozumiete tomu? Ja celkom nie.
Žiaľ, takíto ľudia ostávajú samozrejme nepochopení, pretože bordelári nemajú radi poriadok, a ani toho, kto má záujem o poriadok.
Na druhej strane, ako spomínam v nadpise, šťastie nespočíva v dokonalosti, a toto chcem vysvetliť.
Čo je dokonalosť? Privádza ma dokonalosť ku šťastiu, alebo ku neustálemu napätiu, že niečo pokazím, a čo mi na to povedia moji kolegovia? Viete aký je najlepší škodoradostný smiech trebárs nejakého lajdáka, ktorý pozoruje nazvem to slangovo, bifľoša, ktorý samozrejme všetko sype z rukáva, opäť sa teda v mysli prenášam do diana spoza školských lavíc, ale len raz sa akokeby odvážil zabalansovať, a všetko mu vypadne.
Potom vypadá ako najväčší neschopák a akokeby mal zapadnúť zrazu do chabého priemeru, hoci to tak nie je vôbec.
Sme všetci ľudia, a naše šťastie práve má príčinu v tom, že nie sme majstri sveta, že nie sme tí, ktorí všetko vedia. Nie všetci musia byť zruční murári, a zároveň aj umelci čo vystavujú umelecké výkresy na výstavách, potom hrajú na niekoľko hudobných nástrojov, ovládajú samozrejme cudzie jazyky, tie napríklad orientálne nevynímajúc, a mohli by sme menovať ďalšie.
Moje šťastie spočíva v tom, že viem niečo, a potom v tichosti sa priúčam tomu, čo mi bude neskôr na osoh, ale sa utiahnem. Aby som nebol niekde v popredí.
Nikto nechce dokonalého človeka za partnera. V neviem ktorom blogu to píšem, že keď človek vždy príde perfektne naladený, nedá najavo možno svoju podsráždenosť, ale bude vždy v nálade, príde vyobliekaný v obleku, na nejaký moment povie, že sa predsa nič nedeje, že len nie je vo svojej koži, a pričom ho zožiera milión iných vecí....
V mojej práci som si všimol mnoho zaujímavých vecí, ktoré sú samozrejme otázkou a predmetom jednak psychologických, a jednak filozogických štúdii. Prečo sú blázni takí šťastní, a človek, čím je múdrejší, čím je obohatený o nejaké nové poznatky je v neustálom strese, keď sa vlastne bojí o svoju dokonalosť? Čím to vlastne je?
Odpoveď si dajme každý sám.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
2
Myslím, že každý sme svojím spôsobom v niečom dokonalý... lebo Boh nerobí chyby
Napíš svoj komentár
asi preto, lebo nemaju starosť o materiálne veci a žiju si svoj život v inom svete