Raz na fatimskú sobotu keď som bol v kostole, naše spoločenstvo navštívil kňaz z iného mesta. Pri adorácii sme sa všetci modlili za seba. Skutočne to bolo prekrásne. Naraz tento kňaz vyslovil niečo, čo som chcel do modlitby vložiť i ja, no bál som sa, či skôr nedokázal. Vyslovil prosbu, aby sme sa nezaťažovali nejakými snami, a podobnými nočnými príhodami. Isto majú podľa mňa nejaký význam, ale isto nie smerodajný. Len si predstavte, že sa vám niečo sníva, povedzme, že na lúke je zakopaný poklad. Utópia ako vyšitá z detskeho kresleného seriálu. Teraz dumať akože budem celú večnosť, že skade vezmem rovno traktor a podobne, aby som čo najefektívnejšie rozryl pôdu a nazrel dovnútra. Najväčšia sranda by aj tak bola, keby ste tam našli červíky, a všakovaký pôdny humus. Sme sa prerátali všetci. Myslím si osobne, že viacerí hľadáme poklady zakopané kdesi v zemi. No zrejme sú zakopané len v našej mysli, bujnom, fantáziou preplneným podvedomím. Nad týmto som uvažoval.
Skutočne som zistil, že takéto vzdušné, pieskové, papierové, jedným slovom ideálne a snové virtuálne úvahy o poklade na tom najstriebornejšom jazere nemajú reálny podklad, a teda tým pádom teda strácajú akékoľvek opodstatnenie a pádny význam. Keď človek nie je vnútorne šťastný, nevie využiť naplno duchovnú energiu, a pod. ten život je potom smutný, taký inaký. Nemusí byť síce prázdny, ale asi nie je naplnený k šťastiu a k dokonalej spokojnosti. Prednedávnom som sa odhodlane, neskrývane, rozhodol o mojich zvláštnych pocitoch porozprávať s duchovným otcom. Jemu za veľa ďakujem, on zohráva nejakú podstatnú rolu tajomne v mojm živote. Vie veľmi dobre a odborne poradiť, a to sa mi na niektorých ľuďoch páči a imponuje, že sa vyzná nielen v jednej konkrétnej veci, lež pokojne, nenútene vie vysvetliť, poradiť, v mnohých oblastiach života.
Moja osobná spoveď u kňaza sa zmenila v skutočne radostné očakávanie, kedy opäť uvidím znamenie jeho ruky, keď v mene Boha sa ma chystá požehnať a rozhrešiť, a dodať skutočnej kresťanskej radosti a optimizmu. Vnímam to celkom reálne ako poučenie od otca, brata, kňaza, no predovšetkým ako skutočne človeka, ktorému sa idem zdôveriť. Je veľmi dobré, keď človek sa cíti pokojný, teda zdôrazňujem pokojný, vyrovnaný, že nepotrebuje zrazu preukazovať svoje rozpoloženie a momentálny vnútorný status. Ako keby mám pocit, že v súčasnosti skutočne som vyrovnaným človekom, a nezaoberám sa nejakými okolnosťami, čo ma trápilo. Je to veľmi dôležité v súčasnom svete. Človek, čo viac počúva a hovorí, ten je skutočne pokojný. A pritom to môže byť zarytý extrovert, ktorý občas si potrebuje aj pred niekým niečo dokázať. Mám skutočne zvláštny pocit, no zrazu v mojom vnútri cítim nejakú oporu, prazvláštny pokoj, ktorý skutočne nikdy predtým som nezažil, a dostane preto v mojom blogu znovu v autentickej výpovedi väčší priestor. Azda toto všetko bolo potrebné, a presne ako správny, zdravo uvažujúci kresťan prijíma opäť všetko jednak ako dar od Boha, a ako milosť. Bože, chválim ťa za všetko, čím som prešiel doteraz, a ďakujem za prorocké slová, ktoré som prijal. Šlo to ale brutálne tažko.. Riadne neviem ani písať, tak čudne a zvláštne a príjemne mi je, pretože blog píšem za počúvanie peknej hudby a príbehu v Lumene. Som veľmi vďačný Bohu, za ten pokoj, ktorý mi daroval. Mám pocit, že niekedy my, kresťania, nevieme správne, konkrétne a pádne povedať, čo všetko mi dáva vzťah k Bohu, ku svetu, a vo vzťahoch k ľudom, s ktorými kooperujeme práve preto, že takto to zariadil Boh. Chcel by som rozobrať ďalej túto myšlienku. Skutočnosť ma nahlodávala moc dlho. Práve takto. Neustále pýtanie sa Ježiša, čo odo mňa chce, ma vlastne nie že prestalo baviť, ale práve naopak, prijal som to zrejme ako môj životný štýl. Zrejme to niečo znamená. Mám moc tajomne posplietané životné osudy. Zrejme za to môže môj bohatý vnútorný svet, ktorý ale dokonale kooperuje s tým vonkajším. Seba by som charakterizoval... ani neviem ako. Zvláštne. Asi som sa teraz ocitol na križovatke, kde sa ale musím sám rozhodnúť, a to je najťažšie. Preto, že som spoznal osobu, s ktoru si rozumiem a konečne som sám sebou.
Neviem či ste to zažili, ale teraz nemám veľmi čas bojovať so zaťažujúcimi podnetmi, lebo vďaka osobe, ktorú mi zoslal azda sám Boh, som teraz úplne v pohode. Tak konečne kľudnejší a vyrovnaný. Nerozumiem len jednej veci. Keď si povieme, že človek, ktorý síce chce byť v duchovnom spoločenstve, okolnosti tomu všetko nasvedčujú, zrazu azda sám Boh zmení plány. A pritom ale tieto okolnosti vôbec nemajú dramatický priebeh a spád. Zrazu všetko je také spontánne, srdečné a najmä pokojné. Pochopil som Ježišovu výzvu, ktorú adresovať chce prostredníctvom Sv.Písma, nám, ktorým nie je ľahostajný život s Bohom. A že keď je správne pochopený, je potom obohatením pre každého z nás. Znie takto:
"pokoj vám zanechávam, svoj pokoj vám dávam." Ten pravý, ktorý trvá, nie ako svet nám ho dáva, ale čosi, čo presahuje našu ľudskú dimenziu a to, čo je božské. Boh presahuje absolútne človeka. To, že Boh existuje, je fakt. Smelo môžem vyhlásiť. Viditeľne ho nevieme dokázať, ale aj to raz bude. A o tom som pevne presvedčený. Viem to na základe môjho života, nepotrpím si na statkoch. Teraz som sa zbadal, čo je to mať a nemať silné reči, v ktorých sa často bojíme pravde pozreť do očí, a čo je to hovoriť pravdu o sebe. Pravda je aj tak, že vlastne nedokážeš povedať, čo bude o 20, 50 rokov, ba čo bude zajtra, a či budeš opravdivo šťastný. Skutočne je rozdiel, keď niekto síce má trápenie, ale si je istý svojím životným cieľom, no nie je to ľahké. No jedna mi tu chýba. Ten deficit ale viacerí nedokážu pomenovať, skutočne ten správny vnútorný stav, ktorý každý z nás prežíva rozdielne, no čo je dôležitejšie, jedinečne. Neopakovateľne. Vo Svätom Písme sa začítame do jednej zaujímavej state. Vety, ktorá častokrát nahlodá podvedomie tých, ktorí túžia po opravdivom skutočnom, autentickom kresťanskom živote, kde budem citovať Sv.Písmo.."Už nežijem ja, ale žije vo mne Kristus". To, že Ježiš sa nám stáva hosťom v spoločnej modlitbe skutočne niečo znamená. Tá veta, ktorú som chcel spomenúť je tiež toto. "Kto položil ruky na pluh, naspäť nech sa už neobzerá". To sú také pecky, že neviem, prečo to musí tak byť. Neverím na náhody, ktoé podľa mňa asi neexistujú, lebo nemajú racionálny podklad.
Zrejme si to len myslíme. Niektoré takéto myšlienky mi naháňajú strach. Pamätám sa, ako som bol v tescu v Bystrici. Na nákupnom košíku bol takýto nápis. Pravé bohatstvo ocení len ten, kto ho rozpozná. Možno by som doplnil, často aj mne sa to stáva, keď si niečo neuvedomím, a zmeškám veľkú šancu. Neviem, čo je to dáky fenomén dneška, ale často sa stáva, že nie každý je schopný niečo dotiahnuť do konca. Mne sa to priveľmi často stáva, že sa zľaknem veľkej šance. Ako keby som si to všetko začal uvedomovať. Asi som sa pravde len teraz pozrel do očí. Aj keď nechcem niečo dramatizovať, som mierne neistý. Tu som vybadal, že Boh pamätá na každého z nás, a že nám, ako jeho stvorenie, skutočne nik neunikne jeho pohľadu a rúk. Zrazu sa mi otvorila iná cesta. To je zvláštne veľmi, lebo tieto dve cesty zlúčiť neviem.
Ja sa najviac obávam tej samoty, ako som to naznačil už v minulých myšlienkach. Je mi úplne jasné, že samotu človek prežíva, aj keď žije v manželstve. To určite. Samozrejme sú chvíle, keď aj každý sám od seba si povie, že chce vypnúť a spakovať sa niekde. Na nejaké pusté miesto, kde v pokoji premedituje svoj stav. Pravda je, že niektoré otázky treba riešiť vo svojom vnútri. Aj keď nemám rád samotu. Častokrát, priznám sa, že zažívam také momenty v živote, ktoré sa javia ako maximálny kontrast. Napríklad som vybadal, že keď mi je dobre, dobré obdobie, tak je toho skutočne moc. Neviem, či sa plní vo svete aj tento výrok z biblie, ale som o tom viac menej presvedčený. Kto má viac, tomu sa pridá, kto má málo, odoberie sa mu aj z toho čo má, a pridá tomu kto má viac. Inými slovami, buď žijem s Bohom alebo bez Neho. Minule v piatok som mal zaujímavý deň. Išiel som do školy, po ktorej som prahol celý život, a v ničom inšom som sa donedávna nevedel predstaviť. Mám také zvláštne, celkom príjemne zmiešané obdobie. Veľmi čudné. Ale uvedomujem si jeden fakt.
Nech sa deje čokoľvek, budem sa snažiť prijať všetko. Je mi ináč celkom príjemne. Evidentne sa ničím nezaoberám, tým čudným, nepodstatným, a na zlé som už fakt zabudol. Sú ľudia, ktorí v mojom živote boli začlenení do akéhosi tajomného plánu, tých okamihov, ktoré zažíva každý normálne a racionálne uvažujúci človek, ktorý si naplno uvedomuje svoje rozhodnutie v živote. Predstavme si taký počítač. Prístroj, ktorý koná na náš príkaz. Bez akýchkoľvek okolkov vykoná naše zadanie. Mám pocit, že viacerí berieme niečo ako samozrejmosť, aj ja. To je chyba. Nič nie je samozrejmosť! Samozrejmosť nie je ani to, že ráno vstanem, otvorím oči a najem sa, a že si mám čo obliecť. Čo keď o pár rokov nemusí to byť pravda. Nech je už akokoľvek chce, nesmieme sa spúšťať v pevnú doveru v Boha. Veľmi dobre mi padlo, keď prednedávnom som si vložil balík peňazí do banky. V kríze si si ničím nie istý. Po dlhom suchu konečne zapršalo aj finančne, nielen tam vonku. Ale naozaj riadny dážď padal, že koniec.. stuck_out_tongue:amätám sa, čo ja viem, pred týždnom tak dáko som bol u kamošky. Bol som ju odprevadiť domov. Mám ju strašne rád. Cítim, e je to tá pravá. heh. Rozumieme si vo veľa veciach. Máj mal také čudné stavy. Je to oneskorený apríl. Prečo to spomínam? Len tak, z prozaického dôvodu. Boli sme spolu, a bolo nám a je aj veľmi dobre. Vždy, keď sa pozriem do jej krásnych očí, som hotový. Môžem sa jej zdôveriť so všetkým, a podobne je to aj z mojej strany. U nej som maximálne otvorený, a emaptický, citlivo založený jedinec, ktorému božie stvorenia nie sú ľahostajné, a jediné, čo neznášam, je egoizmus prvého stupňa, bezbrehý konzumizmus, ktorý ohrozuje spoločenstvo ľudí a snaží sa ho uzatvárať, teda má tendenciu človeku zatvoriť na sto zámkov jeho srdce a vnútro pred druhými. A to je chyba. Vždy, keď pobozkám jej vysoké múdre čelo som rád, že mi ju Boh daroval.
Bože, vďaka, že si zasiahol včas a chválim ťa, že si mi pomohol!
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár