Vreskot000: Všetci sa klameme

Áno. Všetci sa klameme. Píšem opäť jeden blog ako reakciu na to všeličo, čo som v uplynulej dobe videl, prežil, zažil, a samozrejme komenty opäť o vzťahoch. Čo už, vyžívam sa v tom.

Je to krutá pravda, ale realita zároveň. Všetci sa klameme. Čím väčšia miera úprimností z nás srší, tým viacej pretvárky sa nám dostane. Žiaľ. Čím viac sa snažíme byť pokojný, tým viacej zmätku vidíme okolo seba. Ja sa snažím byť len viacej úprimný.

Ako príklad by som uviedol statusy na facebooku od priateľoch, a práve preto sa mi o tom chce písať. Chcem teraz razom poukázať na všetku tú hnusnú faloš, ktorú cítim okolo seba. A nie je to len pocit, to vás ubezpečujem. Priznám sa, že proste nemám rád ľudí, ktorí klamú. Len im to neviem povedať patrične, a podobne.

Len v krátkosti chcem opísať status jedného užívateľa. Ale nie je na tomto portáli. Poznám ju osobne, a práve nad tým charakterom by som sa chcel zamyslieť. Ale nič ohromujúce.
Staré múdre pravidlo nás učí, že netreba ľudí súdiť. Určite. Nikdy by som si to nedovolil. Na druhej strane vyskytne sa tu mnoho otáznikov. Prečo napríklad ľudia, ktorí na fórach píšu o tom, akí sú sklamaní, osamotení, ubolení, s tým patrične nič nerobia? Rozmýšľali ste už nad tým? To, že na lásku treba dvoch, je jasné určite každému. Nenamotávajte sa na nesprávnych ľudí len preto, lebo si myslíte, že pre vás je to ono. Nechápem, prečo ľudia, ktorým je ponúknutá pomocná ruka, ruka priateľstva, nezištnosti, a plná miera úprimnosti, sa správajú ku nej ako k nechcenému?

Zistil som to v poslednej dobe sám na sebe, a je mi ľahšie, že už konečne nastalo obdobie, kedy som sa ustálil. Prišiel proste deň, kedy mi prestali víriť v hlave ťažké otázky, na ktoré som nedostal odpoveď, a tak veľmi som chcel. Ale už to nepotrebujem. Prišiel čas, kedy som pochopil, že nie každý, ktorý je zranený, a nachádza sa v nejakom citovom nebezpečenstve potrebuje pomoc.

Som to naozaj ja, ktorý chce zachrániť, pomyslene, celý svet? Naozaj všetko záleží len odo mňa? Prečo sa trápime nad ľudmi, ktorí sa netrápia kôli nám? Viem, že sme rôzni. Ja osobne som taký, že potrebujem okolo seba stále niekoho, s kým by som zabil čas. Som spoločenský, veľmi temperamentný, a živý. Rešpektujem, keď niekto chce byť sám. Na druhej strane to nepovažujem za zdraviu prospešné. Takým ľuďom chceme pomôcť, ale oni to nechcú. Nevadí. Nájdeme si partiu, ktorá o to bude stáť.

Je veľmi zarážajúce, ako je jednotlivcom ľahostajný okolitý svet. Je zaujímavé, a ťažko pochopiteľné, ako niekto dokáže venčiť psa pol dňa na lúke, ale s človekom, ktorý ho päť rokov nevidel, nevie prehovoriť pár zmysluplných viet. Nehovorím, že som čakal nejaké standig ovation, ale nebol som príliš nadšený, to fakt nemôžem povedať. Ale na druhej strane mám o jednu skúsenosť navyše. Tichí a zadumaní ľudia to nie je vhodné pre zhovorčivého, ako som to minule písal. Potrebujeme človeka, ktorý rozumie aj našej povahe, vie nás pochopiť, a on sám začne vyhľadávať našu prítomnosť v takej miere, ako to ponúkame my jemu a podobne.

Pravdu poviem, bol som vo veľkom očakávaní, ale to, čo sa mi ponúklo pred očami, som nečakal ani v tom najtragikomickom filme, a najpesimistickejších predstavách. Dosť dlho som si myslel, že to len ja mám pesimistické názory, a že len ja mám na sebe zadymené sklá, cez ktoré vidím okolo seba všetko čierne. Opak je pravdou. Osobne, ak môžem povedať sám za seba, ak som mal nejakú pesimistickú náladu, tak poviem, že čím negatívnejšie veci som zažil, tým som bol plný očakávaní a plný akejsi nádeje. Dvíhalo ma to, a posúvalo teda akosi neustále dopredu. Neviem to vysvetliť, ale je to tak.

Vravím aj konkrétne príklad, ktorý som nedávno zažil na vlastné oči. Ešte šťastie, že som bol s kamošom. Aspoň aj mierne nezainteresovaná stránka, a nestranný úsudok bol tiež potrebný. Pravdu poviem, že v danej chvíli vo mne zhasla pravdepodobne skutočné posledná otázka na daný problém. Nie, už nepotrebujem sa nad tým nejako zamýšľať, aby som pochopil. Je to jasné.

Nepoviem, keby sa jednalo o puberťákov a adolescentov. Pravda je taká, poviem to formálne, každý máme ten svoj svet, či chceš, či nechceš. To je normálne. Každý uniká dosť často a veľmi rád, s osobitnou dávkou svojej osobnej istoty do svojho vlastného sveta, v ktorom sa cíti bezpečnejšie, než v tom reálnom.

Uviedol by som zopár konkrétnych prípadov. Máme radi psy, mačky, zvieratá, dobre, aj to treba, nevravím, ale s človekom nevieme prehodiť zopár normálnych viet, a uhýbame pohľadom. Kam sme sa to dostali? Ako je to možné, že v tomto svete je takému človeku milšia prítomnosť nejakej mačky alebo psa, ako stretnutie s človekom, ktorý ho vyhľadáva? Na jednej strane plačeme, jajkáme, akí sme opustení. Akí sme osamotení, a nik o nás už viac nestojí, a maľujeme čerta na stenu. Na druhej strane, keď už má dôjsť k opaku, takí ľudia púšťajú ruky preč od šance.

Ale samozrejme. Radšej si dobre premyslime, do čoho chceme investovať, ako neskoršie plakať nad rozliatym mliekom, a vtedy, keď cesta späť bude o čosi ťažšia, ako tá vpred na začiatku.

Načo na internete máme kadejaké nezmyselné fórá, kde sa chodia vyžalovať častokrát ľudia so značne zníženým sebavedomím na tému vzťahy, láska, a čo ja viem čo, keď v skutočnosti oni to nepotrebujú, len to predstierajú. Teraz idem na to logicky. Je veľká otázka, či by človek ako taký, dokázal tvoriť nejaké normálne vzťahy, keby neexistoval sexuálny pud. V praxi, dá sa povedať, by to vyzeralo úplne ideálne a pekne. Nik by nikoho nepodvádzal, o to menej upodozrieval. Nikto by si nerobil zbytočné starosti, keď partner sa kdesi omeškal, a už tobôž by nik nikoho neupodozrieval z nejakých nekalých úmyslov.

Druhá vec sa týka duševnej oblasti veriach ľudí. Napríklad, kňazi v spovedelnici by mali asi o polovicu menej kajúcnikov, ktorých kadečo trápi. Tak ako v lekárstve je veľmi dôležitá prevencia, teda predchádzanie, je aj v reálnom živote veľmi dôležitá prevencia dôvery u druhých, aby sme sa nesklamali a nepopálili po mnohý raz. Z toho potom veľa ľudom preskakuje. Je zaujímavé, že človek sa nebojí otázky. Ale odpovede.

Nerozmýšľajme nad budúcnosťou s ľudmi, ktorí nám nevedia opätovať niečo, čo chceme do nich dať. Ja neviem fakt. Tiež na druhej strane nevytvárajme si klamné obrazy o niečom, čo v realite vôbec nie je. Nestrácajme čas s nesprávnymi ľudmi, a predovšetkým s takými, s ktorými to jednoducho nedáva zmysel ani logiku. Mohol by si svoju osobnosť, svoju vnútornú silu, o ktorej som častokrát tu na blogu písal, totiž ináč využiť. Trošku lepšie, a s úžitkom hlavne pre seba, nielen pre druhých.

V jednom blogu som písal, ale pekné je "stratiť sa" pre druhých a rozdať sa, obetovať v ich prospech. Nezačnú nás využívať potom? Nezvyknú nás potom akosi pričasto volať o pomoc? Ale na druhej strane, ten kto nevyskúšal, nepochopí. Preto si myslím jednu vec. Neklamme sami seba. Môj skromný úsudok. Odíďme od neúprimných ľudí, z ktorých nikdy nevieme, čo vylezie. Myslím si, že čím skôr, tým lepšie. Na druhej strane viete, čo užitočné som zistil? Konečne sa mi už otvorili oči.

Blog

7 0 0 0 0

Komentuj

Všetci sa klameme

2 komenty k blogu

Horúce!