Prišiel som domov zo sv.omši. Dneska v kostole bol pekný žalm. "Pane, daj nám chlieb z neba". Nechcem tu teraz písať nejaký teologický koment, ale len v krátkosti sa zamyslieť, čo je pre človeka najväčším šťastím, a čo ho naplňuje a dáva zmysel pokračovať v nejednej neľahkej a nezávideniahodnej situácii.
V minulom blogu som písal, ako sa všetci klameme. Teraz som sa zamyslel, prečo to všetko robíme. Je dosť možné, že v niektorých situáciách cítime veľké vypätie. Potrebujeme sa vymaniť z područia našich pesimistických nálad, ale moc nám to nejde. Akurát dneska na sv.omši mi povedal jeden kamoš, ako sa trápi, lebo ho sužujú hriechy, a nevie ich patrične odstrániť.
Veľmi si uvedomujem, a teraz, veriaci blogeri, chcem vám napísať, že žiaľ, diabol má veľkú moc. Čítal som ale povzbudzujúci koment na faceboku, a síce. "Nehovor Bohu, aký veľký je tvoj problém, ale povedz problému, aký veľký je tvoj Boh!"
Len tiež mi je záhadou, prečo Pán Boh necháva niekedy až príliš dlho čakať. Veď keď sa pozriem okolo seba, tak vidím, ako nažívajú ľudia, ktorí Boha nepotrebujú vo svojom živote, a to je fakt záhada. Ako ľahko si našli partnera. Určite každý má svoj osobitný príbeh, ale toto sa mi fakt nepáči. Teším sa z každej maličkosti. Pričom z toho nemám žiadny zisk ani osoh ako taký. Otázka je, dokedy to bude takto trvať. Za aký úmysel sa mám modliť, a kedy budem vypočutý? Naozaj všetko toto je akási doba na čakanie niečoho veľkého, vznešeného? Pevne tomu verím.
Určite. Včera som mal pekný deň. Prišli nás pozrieť moj bratranec a sesternica z II. kolena. Uvedomil som si, a potešil sa, že keď už neviem, ako ďalej mám kráčať, a ako sa mám vymaniť z područia zlých myšlienok, samoty, prázdnoty, vždy sa nájde niečo, čo je to dané ako záchranné koleso, ktorého sa chopíš. Razom prídeš na lepšie myšlienky, a týmto povzbudený dokážeš prežiť niekoľko pekných dní. Niekomu ku šťastiu netreba veľa ako som spomenul.
Myslím si, že nám chýbajú ľudia, ktorí, ako sa hovorí, sú našou krvnou skupinou. Tí čo nám dokážu porozumieť aj bez slov. Tí, čo nám sami od seba vyjavia svoju podporu, sami od seba nám zavolajú, alebo pošlú správu. Takých sa treba držať čo najdlhšie, a brať si od nich príklad. Buďme len v spoločnosti, kde sa cítime šťastní a naplnení. Sú ľudia, ktorí už pri pohľade na nás nám neprajú to najlepšie, a snažia si nasadiť masku niekoho, kým niesú.
To, že máme problémy a nepochopenia od iných, vidíme všade. Na druhej strane... mentalita ľudí je všade odlišná. Sú ľudia, čo ti chcú zle len preto, lebo ti závidia. Alebo ani oni sami nevedia, prečo to robia. Vidíme, ako sa stretávame s nepochopením. S pyšnosťou, ktorú vedia dokonale zakrývať.
Dneska som prišiel domov z kostola, a dozvedel som sa jednu informáciu. Chceli sme ponúknuť susedov tekvicou, čo som vypestoval na záhrade. Pravda je taká, že chcel som im venovať skutočne to najkrajšie, čo som si vypestoval. To sa aj páči Pánu Bohu, keď dokážeš dať to najlepšie, a nie to, čo ti ostane nazvyš, a dáš to ako prepotrebný kus, ktorý nemá u teba už viacej miesto. Dostal som odkaz, dosť som ostal prekvapený, ale v podstate mi to je jedno, pekne povedané, ostane viac aspoň doma, že oni nie sú odkázaní na to, čo som im chcel dať.
Pochopíte to? Ja nie, ale nevadí. Aj takto si vieš na základe takýchto banalít aspoň pekne zatriediť ľudí, ktorí kde patria. Na druhej strane, pamätám sa, ako sused sa ma raz pýtal, či by som mu nedal tú cigaru, ktorou som ho raz ponúkol. Reku pravdaže, berte si ich, aj tak ich nepotrebujem, pravdaže.
V poriadku, ja viem, že ľudia, čo majú veľa peňazí, chcú mať ešte viac, a nikdy im nie je dosť. Je poľutovania hodné, keď dôchodci, a to mám odvahu napísať aj na verejnom fóre inde na internete túto informáciu, sa neštítia ešte pracovať. Ja viem, že je veľa starých doktorov, ktorí sú múdry, a treba si ich vážiť, ale uvedomme si, že takí ľudia už nepatria na pracovné miesto.
Dosť dlho som si myslel, neviem, či som to už opisoval, že šediny starca ho robia múdrym. Dlho som sa nazdával, že človek, keď si niečím preskákal, už nadobudol patričnú múdrosť, ktorú by som mal, ako mladší akosi automaticky, a s prirodzeným odstupom, autoritou akceptovať, a zobrať si z toho dobrý príklad. Otázka však znie, že či je ten príklad hodny nasledovania, alebo skôr vidím spôsob, akým sa mám vyvarovať pred niečím zlým, a pre mňa ako takého absolútne neakceptovateľným. Avšak, zostaňme radšej len pri porekadle, lebo je to poriadna hlúposť.
Verte mi, že existuje plno ľudí v strednom a starom veku, a teraz nechcem nikoho uraziť, ale doslova takých, ktorí sú sprostí ako bedňa gitu. Tento pojem vymyslel môj kamarát, s ktorým som chodil na jedno školenie kedysi už dávnejšie, a dodnes sa na to živo pamätám, a s humorom spomínam.
Dosť dlho som si myslel, a napíšem tak, že v škole sme sa dosť často dozvedali od našich učiteľov, už akési nepísané pravidlo, a síce, že len nevychovanci a fajnoví tínedžeri nemajú úctu, a patričný odstup od starších. Žiaľ, po rokoch môžem pravdivo skonštatovať, že veru nie je tomu tak. Videl som rôznych faganov, výrastkov, ktorí akosi úplne prirodzene pomohli staršiemu, a nemusel ich nik o to prosiť. A vôbec by nemuseli. Sú situácie, ktoré su zrozumiteľné každému.
Na druhej strane ma zaráža, akí sú drzí aj starí, ktorí sa z titulu svojho veku len autoritatívne opierajú o svoje akože "prežité" roky. Žiaľ, sú to častokrát len prežité. Áno, zažili toho fakt veľa, a môžu dávať cenné rady. Ale na druhej strane, koľko nerestí sa za mlada dopustili, akým životom žili, a teraz idú akože niekoho poučovať, tak to je fakt záhadou. A tiež som zažil dosť arogantné správanie častokrát od starších, a pritom nič vážne sa nestalo. Vystanoví mi potom morálna otázka, ako treba riešiť takéto javy. Neklesne potom takýto "dospelák" hlboko v našich očiach?
Vraví sa, že nesúď podľa prvého dojmu. Obávam sa, že keď si túto vetu prispôsobím tomu, čo som napísal, vyjde mi logicky, že niektoré individuá mali toho pred nejakým hodným časom skutočne veľa na rováši, a na pochvalu to rozhodne neznie. O tom som sa rozprával včera dosť dlho s jedným známym, ktorého som poprosil s opravou vypínača pri organe v kostole. Touto cestou mu ďakujem.
Ďalšia vec. Plačeme za ľuďmi, ktorí nám ublížili, ale to, že sám Pán Boh nás dokázal vymaniť z ich područia a osviežil naše vnútro, a spôsobil, že po čiernych dňoch sa opäť radujeme zo života, tak trápi ma, že tomu Najvyššiemu, Pánu Bohu, ani neďakujeme. Trápi ma to. Tuším, že keď budem v stredných rokoch, tak sa bude čoraz častejšie vyľudňovať kostolné lavice, a tých neobsadených miest bude akosi viac. Bojím sa, že onedlho zmiznú davy ľudí, aspoň pred sviatkami, alebo prvým piatkom spred spovedelníc.
Zakončujem. Prajem krásne letné dni, a buďme naporúdzi ľuďom, ktorí to skutočne potrebujú.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár
čas sa kráti a Pravda zvíťazi nad Zlom....
filip