Najmä to, že ma teší fakt, že konečne máme príležitosť po pôstnom období, ktoré tento rok som mimoriadne prežíval, a aj keď je to obdobie očisťovania, a duchovného akéhosi pookriania, aby sme sa dôstojne pripravili na sviatky, tak je pre mňa dosť zvláštnym a melancholickým obdobím, predsa som rád, že už konečne spievame veľkonočné piesne. Áno. Presne, ako to recitujeme či spievame v modlitbe na ranné chvály v liturgii hodín. Rád by som preto zacitoval 4 verše, teda jeden odsek. Znie takto. "... už nieto smrtných úzkostí, už nieto bolestivých rán, zvestuje anjel z výsosti, vstal slávne z mŕtvych Kristus Pán!"... Takto sa oslavuje Vzkriesený Pán v rannej modlitbe. Pripoj sa aj ty to osláviť! Preto aj tento blog je teda akýmsi tretím pokračovaním môjho filozofického komentáru.
Predchádzajúci blog je písaný niečo ako na odľahčenie, a preto som ho napísal spontánne, za krátky čas, ako som spomínal v ňom, je to ako reakcia na niektoré blogy. Chcel som si totiž, čo sa mi nakoniec aj podarilo, odýchnuť od mojich pateticko- filozofických úvah, a napísať predsa len niečo ľahšie. Podarilo sa. No samozrejme, opäť som sa chopil písania na mojej posteli, a skončil som pri téme, ktorá mi je štylisticky azda najbližiša, aj keď v poslednom čase nepohrdnem ani inším žánrom.
Dovolím si priamo v mojom blogu skopírovať koment tebe, bibi. Je to moja odpoveď. Ja tebe plne rozumiem Bibi, a som podobne na tom. Všetky moje pocity, emócie som opísal v mojich blogoch. Moje blogy su opisom a obrazom môjho vnútorného bohatého sveta. Ja som rád, že som sa vymanil z toho prostredia. Boli časy, kedy pri spoločnej modlitbe v kaplnke, katedrále,a vobec, nejako som sa nesústredil na sv.omšu, na modlitby, na rozjimanie a posvätné ticho silentium, ktoré bolo treba šablónovite dodržať. Duchovné cvičenia som bral ako najväčšiu tragédiu, kedy musím mlčať, a ja to jednoducho neviem...kedy som sám, a musím byť sám, lebo vtedy je to priestor pre Boha.. nevedel som to pochopiť. Mám dušu dieťaťa.
Dieťaťa, ktorého málokto pochopí, lebo moje blogy mnoho ľudí nechápe, o čom píšem.
Plne ťa preto chápem, povzbudzujem a podporujem ťa mojimi modlitbami... Asi toľko by som napísal môj koment.
Nadviažem rád preto obsahovo tam, kde som v tejto téme minule skončil.
Písal som totiž nejak dosť zatrpknuto, až doslova, ako keby mi to pripadalo, že som nejako emočne vzplanul, ale beriem to ako normálnu vec. Že som sa cítil v niektorých prípadoch využitý. Udalosti posledných mesiacov mi to pripomínali. To sa ale stáva. Samozrejme, veľa ľudí berie všetko ako hotovú vec, a samozrejme, zadarmo. Žiaľ, stáva sa to mnohým. Neskôr som všetko pochopil, najmä keď som vzťahovo opäť sa dostal až na... samé dno. Tak tak.
Počul som jednu myšlienku, že len tak môžeš začať nejako nanovo, odznova, až keď budeš úplne na dne svojich síl.. Keď necháš doznieť tie tlmené, slabé, posledné záchvevy, akési ozvy motora tvojho citového, vnútorného života, a dopustíš sám na sebe, pasívne sa akoby na istý čas odovzdáš osudu, aby si takto, aspoň na chvíľu s tebou robil to, čo chcel. Poeticky, pateticky by som to azda, mohol prirovnať ku viacerým variantam. A vraj najlepšie je to vtedy, že vtedy príde nejaká veľká šanca, keď už ani nedúfaš, neveríš, nezapodievaš sa tým. Pomyslíš si, že "načo...veď to nemá zmysel...".
Zistil som, že existujú jedinci, ktorým je až podivne, podozrivo príjemné, hrejivé na srdci, najmä pohľad z pevného zaisteného bunkra na cudzí, krehký úkryt, v ktorom ti nezostáva už nič iné, len to, že si musíš so všetkým vystačiť jedine sám so sebou.
Oprávnene sa teda pýtam... "má ti takto aj naďalej chutiť žiť?"
Kladiem si zase zložitú filozofickú otázku, ja totiž strašne rád niekedy, skoro vždy filozofujem, lebo ma to zvláštnym spôsobom upokojuje, neviem si to vysvetliť... otázka znie.. " Je toto všetko, tento spôsob života, akýmsi tajomným pokračovaním utrpenia nášho Majstra Pána Ježiša v Getsemantskej záhrade? Sú práve takéto skúšky, utrpenie, takéto obete, pády, vzostupy i povstania skutočnou napodobeninou, a skutočným nasledovaním Ježiša?
Je vari toto opravdivá participácia na jeho krížovej ceste? Už je Veľká noc! Prajem príjemné prežitie týchto nádherných sviatkov! Prajem všetkým, aby ste vo svojom živote cítili pokoj, ktorý pochádza jedine od Boha. Je Jeho darom! Aby ste sa cítili šťastní, aby ste neboli nešťastní, osamotení, bezradní, a aby ste nikdy so zármutkom, skleslosťou, s obavami, strachom nikdy nepovedali vetu, ktorá pochádza od sv. Márie Magdalény, a ktorú adresovala samotnému vzkriesenému Majstrovi, pre ňu teda vtedy ešte samozrejme neznámemu človekovi, úplne osamotene, v opustenosti, ktorá z hĺbky a bolesti svojej duše vyslovila bezradne... " Vzali môjho Pána, a neviem kam ho položili..."
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
Napíš svoj komentár
Plne sa stotožňujem .. nie len s týmto ale so všetkým čo píšeš za tvoje články ďakujem!