Necítiš sa aj ty zlomený, keď takto v moditbe, akejsi meditácii, analýzy si uvedomuješ, že si slaboch, ktorý bez Ježiša je úplný amatér, čo nič samostatne nedokáže? Bez neho nie si shopný nič urobiť. Nechcem, a ani sa nehrám na nejakého zanieteného, ortodoxného kresťana, ktorý dennodenne medituje nad neriešiteľným.
Som normálny človek . Aspoň ja to tak si myslím. Cítim predovšetkým sám na sebe, že zvádzame podivný súboj, kde azda sám Boh nechce, aby sme odhodili zápasnícke rukavice, a takto odišli z boja. So sklonenou hlavou a pokorený. Zrejme sa potrebujeme doraziť. Neviem sám. Je to potom výhra či prehra? Odmietneš vo svojom vlastnom životnom štýle ponuku od Boha, alebo ju prijmeš? Ako sa rozhodneš?
Ďalej mi spontánne prichádzajú na um otázky. Žijem skutočne tak, že v mojom vnútri skutočne dennodenne budujem, zlepšujem ten najmodernejší, najútulnejší chrám? Budujem svoj vlastný vnútorný bohostánok slávnostne vyzdobený pre Ježiša, alebo len kopem prázdnu jamu v mojom srdci, kde nevšímamo pochovám všetko dobré, šľachetné, čestné, posledné zrniečko akejsi osobnej statočnosti, ktorú som pomyslene znova a znova sa jej snažil zbaviť pri neúspechu? Snažím sa hľadať pravdu okolo seba?
Komu obetuješ zrnko tymiana? Pred Boha, ktorý má moc vypnúť ťa ako telku, ale zároveň má moc pomôcť ti v tvojich najhorších okamihoch, ba dokonca vytiahnuť ťa v behom sekundy z nejakej neistoty, alebo dáš prednosť falošným filozofickým ideám, výmysloch pseudopriateľov, či dokonca povýšiš svoj rozum, ktorí ťa klamú, chcú vidieť na kolenách, ktorú tvoju silnú vieru v Boha, seba samého, pevnosť ducha, nakumulovanú energiu potrebnú pre boj zneužijú v konečnom dôsledku len proti tebe? Napokon ťa prenechajú napospas osudu.
Sčasti som si zodpovedal na otázky, alebo teda, aspoň som sa nejako o to pokúsil, na tie otázky, ktoré som si minule, ešte nedávno tiež pri písaní blogu položil, a na ktoré som sa...pravdepodobne bál odpovedať sám. No ale... Zrazu sa mi to akosi objasnilo. Je to akosi lepšie. Áno, keď si úplne na dne, keď ťa opustili, vtedy, keď si pomoc práve ty najviac vtedy potreboval v nejakom zlomovom okamihu, keď si viedol opravdivý zápas, a zmáčal si slzami vankúš, a keď si v akejsi bezradnej tichosti utrel oči plné sĺz, keď len málokto ti venoval opravdivú pozornosť, takú, akú si skutočne v danom okamihu skutočne najviac potreboval, tak potom práve vtedy som pochopil, čo znamená táto veta:... "vzali môjho Pána, a neviem kam ho položili"...
Keď ti došla sila, a zlomilo sa v tebe aj to posledné nalomené, čo v tebe ostalo, keď s výčitkami a bezradnosťou budeš klásť otázky adresujúce Ježišovi, vtedy cítiš úplnú opustenosť od všetkého... Budeš prinútený kľaknúť na kolená, a povedať to Bohu. Keď ti nevyjdu plány, úprimné úmysly, keď sa sklameš, vtedy máš plné právo rebelovať, a verím, že Boh sa nebude ani hnevať, keď v rozrušení hocičo vyriekneš... Však aj samotné Sv. Písmo pripomína slová veriaceho človeka, ktorý taktiež... "Dôveroval som, aj keď som povedal: "Som veľmi pokorený. V rozrušení som vyriekol, všetci ľudia klamú..."
To je ľudská miera zotrvačnosti vôle, jeho sily, pokoja, obetavosti... a je u každého iná. Individuálna. Áno, zažil som okamihy, keď som sa stotožnil s týmito slovami od Márie Magdalény, a našiel som samého seba práve v týchto posvätných textoch. Keď som v hlbokosti môjho srdca, akejsi nechápavosti, si v tichosti pomyslel niečo ako... "kde sa nachádza teraz Ježiš? Kde si Pane, keď ťa teraz najviac potrebujem...?" Ďakujem za všetku silu. Za trpezlivosť v modlitbe, ktorá mi dala aspoň poslednú reálnu šancu na krajší a jasnejší deň. Denne prosím o silu, vytrvalosť v dobrom, lebo častokrát takáto nádej je jedným z hlavných hnacích motorov na ceste dopredu.
Na záver tohto blogu ma len tak, zakončujúc teda štvrtý diel, teraz náhle napadla stať z jednej veľkonočnej piesne, ktorá takto aspoň sčasti približuje konečné víťazstvo dobra nad zlom, svetla nad nocou. A síce..."súboj divný viedli spolu, život i smrť, ukrutná. Pán života, mrie i vstáva, smrť nás už viac nesputná".
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár