Zdanlivo neprávne hodnoty

Akurát niečo ma tak náhle osvietilo, viete, teraz si evidentne vychutnávam zvyšok času, ktorý mám pred sebou ešte v tieto posledné dni pred prácou, a dnes by som sa opätovne chcel podeliť v krátkej úvahe nad pravými hodnotami života, a ako to ponímam ja.

Samozrejme, nemusím mať názory podobné Vašim, ktoré plne rešpektujem.

Prednedávnom som veľmi točil hlavou nad mojím bohatým známym, nechcem ho nazývať kamarátom, lebo sa vidíme raz začas, a zoznámil som sa s ním cez iného veľkomožného.

Nemá šťastie v láske, napriek tomu, že sme síce ešte mladí, ale sme vo vyššom veku, a už proste nie sme nejakí tí bezstarostní tínedžeri.

Do určitého času som celkom dosť dobre nechápal, prečo sa niekto vyžíva v tom, akú peknú motorku si kúpil, a aké pekné auto vlastní z kategórii tých drahších značiek. Neskôr aj ja, ako som postupne samozrejme dozrieval v mnohých veciach, zisťoval som, že nie každý človek ti je prajný, a nie každý ti vie plne opätovať to, čo vkladáš do nejakého toho ľudského vzťahu.

Je to na škodu veci. A keďže ten smer, zháňanie nejakých kontaktov na nezadané ženy ma pomaly prestáva baviť, a pripadám si ako keby som žil v dobrovoľnom celibáte, čo vlastne momentálne aj pravda je, tým viac sa zaujímam o iné hodnoty.

Niekto oprávnene povie, a je to možno tá najkrajšia veta, že keď ste v náručí milovanej osoby, niet lepší pocit, a žiadne peniaze na svete vám nenahradia tú nekonečnú lásku, ktorú pociťujete v milovanej osobe, samozrejme, je to aj obojstranné. Neberiem to nikomu, a je to pravda. I ja som taký bol, ale už taký nie som a ani taký nechcem byť.

To viete, životné okolnosti a vplyv prostredia dosť podstatne vplývajú na finálne rozhodovanie sa v mnohých oblastiach života.

Som si vedomý, že napríklad Písmo Sväté mi síce nezakazuje zhromažďovanie majetku, ale to ani neodporúča, nakoľko tadiaľ cesta do neba, večnosti s Bohom isto nevedie. Som si istý, že peniaze, mamona sú jeden veľký začarovaný kruh, niečo ako droga, čím viac toho máš, tým viac toho potrebuješ.

Zamyslime sa nad slovnou konšteláciou. Čím viacej toho máš, tým viac toho potrebuješ. A tak samozrejme, z nevinnej zábavky sa z človeka môže vykľuť poriadne ctižiadostivý netvor, ktorý túži sprivatizovať aj použitý hajzľový papier v najposlednejšej krčme. Dosť čudné nie?

Bol som síce prekvapený, ale ono to skutočne, nanešťastie tak funguje.

Kto za to môže? Jedná sa o to, to som zistil a je to pravda. Takým ľuďom v živote chýba poriadna láska, a liečia si svoje zranenie práve zvyšovaním si sebavedomia týmto spôsobom.

Stávajú sa workoholici, nie preto, že ich práca baví, a robí to pre nich istý zmysel života, alebo to u nich vytvára hodnoty, filozofiu ich vlastného ja, ale práve naopak.

Zaháňanie pocitu smútku, zvyšovanie si vlastného ega, akýsi zdravý egocentrizmus, ktorý samozrejme môže prerásť do nie najlepšej pozornosti upriamenia na to, čo som vykonal, čo som vybudoval, ako ťažko som makal, čo vlastne všetko stojí za mnou, a že za mňa hovoria vlastne moje výsledky.

Dosť málo, pretože týmto staviame na piesku. Kariéra je skvelá vec dokázať si niečo pred sebou samým a nejakým publikom. V podstate o to ide.

To nie sú správne hodnoty. Na to som prišiel, keď som sa staral o postihnutých chlapcov, ktorí vlastne navonok veľmi trpia, ale vnútri si to neuvedomujú, pretože žijú vo svojom svete, ktorý je veľmi komplikovaný.

Na druhej strane neexistuje človek, ktorý nemá vlastný svet. Budujeme si v ňom iluzionistické predstavy, že teraz sa nám nedarí, snáď o mesiac, dva to bude lepšie, o rok už samozrejme budeme konkurovať brunejskému sultánovi, a pričom sa len zamotávame vo svojich predstavách, ktoré sú síce krásne, ale samozrejme len zdanlivé.

Veľmi ľutujem ľudí, ktorí s plačom musia opustiť rodinu, aby si šli zarobiť na o niečo lepší život. To je tragédia, pretože človek vydá veľa sebazaprenia, a nemá ani z toho radosť. Ochladnú vzťahy, kariéra ťa potom prestane baviť, a počiatočná eufória vystrieda okamžitý stres, úzkosť a strach z predstavy ešte celkom nejasnej budúcnosti.

Mnohých mladých chytá panika, čo bude s nimi, a sú to oprávnené obavy. V čase, keď sa niekto trebárs pár desaťročí dozadu ženil v 24 rokoch, dnes v takom veku mnohí sa ešte ani dôverne nerozprávali s objektom svojho záujmu, a stále nevedia na čom sú.

Lebo sú pohltení prácou, ktorá je ťažšia a ťažšia. Nie svojou povahou a náplňou, ale tým obrovským stresom, pretože nás núti podávať veľké výkony.

Vezmime si niektoré inzeráty...

..."Staňte sa členom nášho úspešného kolektívu a budete zarábať, ako sa vám nesnívalo, zarobíte omnoho viac, ako v bežnej 8,5 hodinovej práci, prestaňte vyrábať peniaze druhému, keď si to viete spraviť vlastnou hlavou....."

Nechcú ťa vyburcovať k lepším výsledkom, ale chcú z teba zodrať kožu.

Len matne sa pamätám, ako nejaký zamestnanec, nejaký pásový robotník, ukradol podnikateľský nápad svojmu veľkomožnému nadriadenému, z ktorého samozrejme len žmýka peniaze.

Postupne sa tak vypracoval, že všetkým ostali naokolo len oči pre plač a slepú závisť.

Vidíte, kam nás môže priviesť lakomstvo? Za našou častokrát usilovnosťou sa môže skrývať bezuzdná honba za niečím, čo existuje zatiaľ len v našej hlave...

Buďme mierni a krotkí vo všetkom, a zistíme na vlastnej koži, že nie rýchlo kvaseným spôsobom, lež pomaly, pekne postupne sa môžeme vypracovať na také miesta, o ktorých sa nám prednedávnom ešte len snívalo.

Asi toľko.

 Úvaha

3 0 0 0 0

Komentuj

Komenty k blogu