Totiž to jedná sa o to, že som mal veľa tém, ku ktorým sa snažím systematicky vracať, a to tak, že si napríklad preklikám niektoré moje články, ktoré som rozobral, a niečo predsa ma ešte hlbšie zaujalo, niečo ma v danej chvíli inšpirovalo a motivovalo k danej problematike, ktorú som považoval natoľko za dôležitú, že som sa jej rozhodol povenovať sa ešte po x tý krát, konkrétne v tomto článku pridávam moje trináste zamyslenie na tematiku, či sklamanie dokáže zvýšiť charakter.
Možno by som ešte presnejšie upriamil pozornosť na to, či sklamanie zlepšuje charakter, a celkovo sa snaží toho človeka mentálne posúvať vpred, harmonicky rozvinúť jeho osobnosť v tom, že sa nebude báť hovoriť o svojich pocitoch, niečo proste predkladať spoločnosti tak, že to bude mať obojstranný pôžitok, úžitok a prospech.
Je ťažké samozrejme sa zamýšľať nad tým, či ma sklamanie posunie vpred, a dá mi vytrvalosť pokračovať v úsilí o dosiahnutie úspechu, pretože okrem straty motivácie človek zápasí aj s nejakým konkrétnym hmotným nedostatkom, zápasí s nejakou nemožnosťou, ktorá ho stretla v živote, a to mu zviaže ruky k nečinnosti. Častokrát je človek demotivovaný napríklad tým, že pracuje v práci, vynakladá veľké úsilie, aby si tú prácu udržal, a napriek tomu, že sa snaží byť dajme tomu 99 percentný, lebo stopercentný nie je nik, vyskytnú sa momenty, kedy zákernosť a falošnosť proste víťazia nad charakternosťou, spravodlivosťou, čestnosťou pretože dnes fičia iné hodnoty.
Je nesporné, keď sa k tomu vraciam, že človeku to v podstate morálne ublížiť v nijakom prípade nemôže, len to môže stužiť k dokonalosti jeho charakter, ovplyvniť k lepšiemu napríklad jeho aktuálne zmýšľanie, jeho myslenie práve v tom, že niečo si prehodnotí, v čom konal dobro napríklad nesprávnym ľuďom, a prehodnotiť to, či je potrebné zotrvať trebárs v ich spoločnosti, alebo toto všetko je stratou času.
Aj kresťanstvo mi zdôrazňuje vytrvalosť v konaní dobra, len sa zamýšľam napríklad nad tým, že či nie je seba deštruktívne pôsobiť v spoločnosti, ktorá mi chce zle, ktorá mi hádže polená pod nohy, a človek chce priniesť to dobro v celkovosti tam, kde je niečo disharmonické. O to sa snažíme v kresťanstve, ale bez úspechu. Žiaľ, pripadá mi to tak, že aj v kresťanstve veľmi zbytočne sa násilne mnohí tlačia len preto, lebo chcú zo seba spraviť mučeníkov, a nie preto, lebo chcú niekomu priniesť ten kresťanský odkaz. Možno je to pravda, možno sa v týchto mojich myšlienkach mýlim, každopádne vychádzam aj z mojej vlastnej skúsenosti.
Jedná sa o to, že človek v živote zažíva isté chvíle, ktoré sa opakujú. Chvíle, kde sa prelína úspech s neúspechom, sklamanie s potešením, radosť z výhry nad sklamaním v prehre. A nedeje sa to len vyslovene v športovom zápolení, ale všetko v reálnom živote.
Je samozrejme prozaické si myslieť, že keď momentálne, aktuálne v súčasnosti, na danom konkrétnom mieste v takejto podobe, akej je, funguje niečo aspoň z polovice, čo sa môže alebo nemusí javiť ako veľký úspech, záleží to samozrejme na akomsi mentálnom alebo citovom rozpoložení danej situácie, v ktorej sa nachádzame, ešte neznamená, že človek je v niečom šťastný.
Jestvuje príslovie, že zdravý človek má milión prianí, ale chorý človek má prianie len to jediné. Ak to trošku rozviniem do týchto viet, vyzerá to približne v tom kontexte, že zdravý človek ma mnoho prianí, chce precestovať celý svet, chce sa kúpať v mori, chce isť na dovolenku do zahraničia. Chce si kúpiť napríklad nové auto. Konečne by sa chcel trebárs osamostatniť. Len samozrejme vo väčšine prípadov nemá z čoho, pretože všetko je rapídne predražené, ale o tom potom, chcel by proste hento tamto.
Nech sa vám darí.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár