Ja a električka

Je zvláštny deň. Sedím v starej električke a dívam sa cez tmavé a špinavé okno. Rozmýšľam. Ani sama neviem nad čím. Všade je také ukrutné ticho. Pozerám von a vidím samý smútok, zhon a nervozitu. Každý sa dnes niekam ponáhľa. Vari im uteká život, alebo čo? Nechápem! Keby sa zo svojho života vedeli aspoň radovať. Ja už nemám na to čas. Vtedy, keď som sa mala radovať a užívať si každú tú minútu, som sa radšej ponáhľala a túžila som, aby minúty plynuli rýchlejšie. Keď uvažujem nad tými ľuďmi čo sa mi mihajú pred očami, uvedomujem si akú chybu som spravila. Myslela som len na to kedy už prídem na konečnú, kedy už konečne vystúpim z tejto zložito postavenej električky. Tí vždy uponáhľaní ľudia nemyslia na to do ktorej električky nastúpia. Ani ja som nemyslela, nemala som to šťastie a tak sedím v tej prvej-to je tá, ktorá zachvíľku zastaví. Už nebudem mať čas na TEBA a ani na iné veci. Toľko vecí som chcela ešte stihnúť. Chcela som TI povedať jedno, ale nestihla som. Dúfam, že mi ODPUSTÍŠ.

 Vyznanie

3 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu