Všetko sa začalo v jeden úplne normálny deň. Pozerala som sa von z okna, keď sme mali nudnú hodinu angličtiny. Učiteľ vysvetľoval Shakespearove dielo Hamlet, ktoré som už samozrejme čítala. Nebavilo ma obzvlášť dnes počúvať, keď som mala myseľ niekde úplne inde. Nemohla som si byť istá, či práve dnes nie je v skole práve kvôli mne, alebo má iné dôvody. No jedným som si bola istá. Aj keby mal nejaký iný dôvod, určite som v tom aj ja. Cítila som to, aj keď som to nechcela cítiť a hlavne, nech to nie je tak. Nech sa jednoducho mýlim. No nemyslela som, že by som sa bola práve teraz mýlila.....

Pred 2 mesiacmi

Ležali sme na trávniku u nás pri paneláku a pozerali sme na hviezdy. Keď padla kométa pohladil ma po vlasoch a usmial sa. Pobozkal ma na vlasy a ja som bola nesmierne šťastná. Nedokázala som sa sústrediť na hviezdy, a preto som sa pozerala len na neho. Ležala som mu v náručí a on ma ani za svet nechcel pustiť. Usmieval sa na mňa a do ucha mi sepkal stále tie krásne slová : “Milujem ťa!” tie dve slová, ktoré zo mňa robili toho najšťastnejšieho človeka. Presne tak. Nikto nemohol byť tak šťastný ako ja. Na mojom mieste by asi bolo veľa ľudí vydesených, ale ja som šťastná. Nikdy som sa tak dobre necítila. Ľudia by od neho utiekli, dali ho zabiť, pretože chalan vedľa mňa je upír. Keby to niekto vedel, nemyslím, žeby tu mohol ostať. Lenže potom by ma musel zobrať so sebou. Presne.. Usmieval sa na mňa, veď aj keď bol upír, a na toto slovo sa mi len ťažko myslelo, bol to predsa môj Thomas.....

230 DNÍ S UPÍROM

(1- deň)

Mohlo to byť už aj horšie ako som si predstavovala, no nebolo to najhoršie čo ma v živote stretlo. Utekala som na cintorín, kde bola pochovaná moja babička. Každý deň som sedávala pri jej hrobe a písala si denník, alebo som hovorila rovno s babičkou. Niekedy som sem prišla s gitarou a hrala som jej na nej. Aj dnes som mala namierene práve sem. Lenže dnes som mala iný zámer ako rozprávanie, hranie, či písanie. Chcela som sa tam vyplakať. Nikto tam skoro nechodil a ja som sa tam cítila veľmi prijemne. Aj keď to bolo na cintoríne, nemala som iné miesto na premýšľanie, kde by ma nikto nevyrušoval. No dnes som utekala a naozaj som nedokázala dlhšie zadržiavať slzy. Už pred bránou cintorína som skoro plakala. Keď som konečne sedela na svojom zvyčajnom mieste, pustil sa nával sĺz. Niekedy som nezvládala situácie, ako práve dnes. Niekedy to jednoducho museli prísť na povrch. No dnes som nemala v pláne plakať pri babičke. Nikdy som to nemala v pláne. Lenže, keď človek nemá inú možnosť ani miesto, kde by sa mohol nerušene vyplakať, musí využiť každú možnú alternatívu.
Moja školská taška ležala pohodená asi meter odo mňa. Dnešný deň bol úplné hrozný. Nemala som už ani najmenšiu chuť žiť. Proste prešli všetky moje hranice nádeje, či vôbec nejakej viery. Nedokázala som veriť už v ničom. Hlavne po tom, ako sa on rozhodol ma nechcieť. Áno ja viem, je to hlúpy dôvod takto preháňať, ale ja som ho naozaj ľúbila. A ani dnes neviem byt bez myšlienky, ktorá zablúdi niekde ku nemu. Tak som tam len nemotorne sedela a plakala. Mala som toho už dosť. Naozaj som túžila po jeho bozku, lenže ten nebol predurčený mne. Počas tejto drámy na cintoríne som sa napokon rozhodla. Akoby to prišlo len tak z čista jasna. A ja som vedela, že môžem ďakovať starkej...
Dala mi nápad a pomohla mi rozhodnúť sa. Postavila som sa a ruky som si zaťala v päste. Zhlboka som sa nadýchla a otvorila uslzené oči.
“Nie je správne byť v zatratení, zatiaľ čo na mňa čakajú nové možnosti, ktoré sa drú na povrch.... Hm.... Na povrch. Akoto že som ich zatiaľ nepocítila?” premýšľala som nahlas nad vlastnou hlúposťou. Ale vedela som, že je to pravda. Prestať sa trápiť. Veď s tým aj tak ho nezískam a radšej objavovať niečo nové, ako tu sedieť a plakať.
V tom okamihu som sa rozhodla! Vykročila som smerom ku taške, ktorú som si rýchlo prehodila cez plece. Pobozkala som náhrobný kameň starkej a rýchlym krokom som sa vydala cez celý cintorín. Chcela som sa dostať z neho cez zadnú bránu, ktorá bola trochu ďalej ako som čakala.
Nikto tu nebol, iba ja. Obzerala som sa, či ma nikto nesleduje. Mala som zvláštny pocit v bruchu, akoby tam niekto bol. Ponáhľala som sa preč, aj keď som stade nechcela odísť. Neochotne som kráčala preč, lenže už mi nebolo všetko jedno, keď som začula nejaký určitý zvuk za sebou. V momente som sa otočila. Nebol tam nikto. Keď som sa chcela pohnúť naspäť potkla som sa o kameň. Spadla som na zem a udrela koleno.
“Do kelu!” zanadávala som si a cítila som tlak v kolene.
“No super...” zatočila sa mi hlava, pretože som si práve uvedomila, že som kolenom vrazila do kameňa, ktorý mi v ňom urobil jazvu a samozrejme krvácala. Vyhrnula som si nohavice na ľavej nohe a videla som to.
“Och nie...” ozval sa môj vystrašený hlas, v ktorom bolo jasne počuť odpor a paniku z krvi. Vytiahla som z tašky vreckovku, s ktorou som si koleno tak nejak ošetrila. Chvíľu som tam sedela a obzerala sa.
“Je tu niekto?” prestrašene som sa ozvala, no jasne bolo počuť, že čoskoro odpadnem. Nikto sa neozval. Ako inak.
Postavila som sa a krvavú vreckovku som hodila do koša pred sebou. Znovu som sa pohla preč. No tentoraz som sa ani raz neotočila a naozaj som sa ponáhľala.

“Kde si bola? Si celá špinavá... Čo si robila?” vypytovala sa mamka, keď som sedela pred ňou v kuchyni a dezinfikovala si jazvu.
“Spadla som..” ozvala som sa no nebola to celkom odpoveď, ktorú ona čakala.
“No a kde?” znovu sa spýtala aby som sa nevyvliekla z tejto otázky.
“Bola som v... hm mm.... , “ nechcelo sa mi o tom hovoriť, musela som si rýchlo niečo vymyslieť:” Bola som s kamarátmi pri skole, hrali sme futbal, ja som spadla a poranila nohu.” vyfrklo zo mňa. Neznelo to veľmi presvedčivo, pretože sa nedôverčivo na mňa pozrela.
“ No mala by si si dávať väčší pozor..” no to mala. Konečne som si doošetrovala nohu a sadla som si pred počítač.
“V žiadnom prípade nejdeš na počítač, celý deň si s kamoškami a teraz si s nimi ideš písať? Nebola si s nimi dosť?” začala mamka. Prevrátila som oči a išla som do izby. Bolo dosť skoro na to aby som išla spať. Nemala som popravde čo robiť. Otvorila som šatník a vybrala som si čisté nohavice. Pobrala som sa do kúpeľne a trochu som sa dala do poriadku. Keď som sa pozrela do zrkadla zľakla som sa. No nemyslela som, že som vyzerala až tak. Asi mamku presne pre môj výzor nepresvedčila moja výhovorka. Vyzerala som až príliš vystrašene a uplakane, než aby som sa hrala a spadla. Nechala som to tak a rýchlo som si zmyla tvár vodou.
“Kam ideš?” opýtala sa mama.
“Von.”
“No moja už nejdeš nikam.”
“Mami. Veď idem s kamoškami.”
“Pozri doteraz si bola vonku. Nevidela som ťa od príchodu zo školy. A ešte musíš aj jesť.”
“Nie som hladná.”
“Tak nejdeš von.” och bolo to nespravodlivé. Na všetko mala odpoveď, akoby presne naučenú.

Bolo ešte pomerne svetlo, keď som sa konečne dostala von. Prechádzala som po hlavnej ceste a premýšľala, že kam pôjdem. Napokon som sa rozhodla. Nakuknem do parku.
Našťastie som už nemyslela na Kristiána, ktorý ma naozaj podrazil a zničil mi nádej. Prechádzala som po centre mesta a pozerala som do zeme. Keďže bol predo mnou víkend a ja som sa nemusela učiť, mala som celkom dobru náladu. Pomohla mi v tom aj hudba, ktorú som počúvala cestou, cez slúchadlá.

V parku nebol nikto známy a tak som ostala trochu sklamaná. No napriek tomu tam bolo pomerne veľa ľudí. Sadla som si na lavičku a vytiahla som si nohy na ňu. Objala som si kolená a počúvala som hudbu. Obzerala som sa po ľuďoch. Nebolo mi najpríjemnejšie tam sedieť samej no nemala som asi inú možnosť. Ako som sa pozerala na skupinku chalanov a báb, všimla som si, že sa na mňa pozerá jeden chalan. Nebolo to len v tej jednej chvíli, ale neustále. Radšej som si zaborila hlavu do kolien a nevšímala si nič, len hudbu, ktorá prechádzala celým mojim telom a zmyslami. Úplne som sa jej oddala a na nič som nemyslela len na melódiu nôt.
Niekto ma potriasol za rameno. V okamihu som bola hore a pozerala sa pred seba ako nemehlo.
Kurník zaspala som.
“Žiješ?” opýtal sa ma nejak neznámy chalan. Pozrela som na neho. Dala som si dole slúchadlo a bolo mi hneď jasne, že to bol ten, ktorý sa na mňa pozeral.
“Koľko je hodín?” zmätene som sa pozrela na mobil. Našťastie bolo len osem hodín.
“No ešte som nevidel človeka, ktorý by zaspal uprostred parku... A kde je toľko neznámych ľudí. Mohli ti ublížiť.” povedal poučné a usmial sa.
“Čo chceš?” opýtala som sa no na konci vety znel skôr výkričník ako otáznik.
“Ja no videl som ťa tu pred hodinou sedieť a keď som sa pozrel na teba po hodine ešte stále si tak sedela. Trochu to bolo čudné.” jeho hlas znel ako spev. Nikdy by som si nebola myslela, že chalan bude mať taký mužný ale predsa jemný hlas. Asi som vyzerala ako debil no ešte stále som na neho vyvaľovala oči.
“Vlastne som si ani ja nemyslela, že zaspím. Nie som si istá, že som zaspala... Hum..” odpovedala som.
“Asi by si si na to mala dávať pozor.” usmial sa. “ Hm môžem si prisadnúť?” opýtal sa a ja som prikývla. Aj tak som sa tam nudila no domov som nechcela ísť. Ako si vedľa mňa sadol v osvetlení pouličnej lampy som si všimla jeho tvár. Vyvalila som oči. Vyzeral ako sen každej baby. Oči zelené, no tak krásne zelené, ako som to ešte nikdy nevidela. Pery nemal až také plné, no mali zvláštne ružovú farbu. Pokožku mal bledú to som si všimla aj v tme. Vlasy mal nerovnomerne poprehadzované po hlave, no vyzeralo to aj tak akoby práve vyšiel z kaderníctva. Farba vlasov bola hnedá. Usmial sa na mňa pozrel sa na oblohu.
“Dnes je pekne vidieť hviezdy.” ozval sa a ja som sa nedokázala pozrieť inam ako na jeho krásnu nevinnú tvár. Neviem ako som mohla vyzerať asi tak ja v jeho predstave no určite to nebolo nič pekné.
Napokon som sa donútila pozrieť sa na oblohu a nečumieť na neho ako idiot.

“No hej, dnes je obzvlášť pekne.” dokázala som zo seba dostať von. Až teraz som si uvedomila, že hovorí po slovensky.
“Ty nie si Maďar? Uhm vlastne prepáč, no akože hovoríš slovensky? Tu skoro každý hovorí maďarsky.” začervenala som sa z mojej blbosti a cítila som sa fakt trápne.
“No viem aj tak aj tak. Ale myslel som si, že hovoríš slovensky.” pozrel na mňa a mne preskočilo srdce.
“No vlastne viem aj maďarsky... “ začala som trepať. Och niekedy som mala zo svojej povahy naozaj nočné mory. Veď ten chalan o chvíľu aj tak utečie so smiechom.
“ To je dobre... A prečo si tu tak sama?”
“No vlastne som nemala v pláne dnes ísť s nikým von. A keďže kamarátka nie je doma tak som sa rozhodla, že si trochu prevetrám hlavu.” pozeral sa mi do očí a nedokázala som sa pozrieť nikam inam.
“To je dobre. Aj ja zvyknem mávať také stavy. Myslím tým, že chcem byť sám. Ale dnes som sa rozhodol, že predsa len je lepšie byť s niekým.” usmial sa a odvrátil zrak. Vydýchla som a rýchlo som pozrela do zeme aby to nemohol urobiť ešte raz. Cítila som, že ma akoby hypnotizoval. Nebolo to presne hypnotizovanie ale nedokázala som sa jednoducho sama odvrátiť od jeho očí.
“No to je pravda ale dnes mám celý taký deň.”
“Aký?”
“No proste chcem byť len sama a premýšľať a nič iné. Nechcem prestať byť vo svojom svete..”
“A to už preco?”
“Smútok..”
“Čo sa stalo?” bol akoby nažhavený a iba sa pýtal. Akoby chcel vedieť o mne všetko. Nevedela som odkiaľ sa v ňom berie toľko nadšenia a zvedavosti, no ja som ako hlúpa mu ochotne odpovedala na to, na čo by som nechcela.
“Asi som prestala veriť v sebe a mať nádej. Alebo jednoducho som prestala mať cieľ.” ako som to vyslovila hneď som to oľutovala. Asi si teraz mysli, že som blázon.
“No človek bez cieľa nie je tak úplne človek..”
“To akože nie som človek?” trochu ma to prekvapilo ale čakala som podobnú reakciu, dokonca sa držal ešte dobre.
“Nie to som mal na mysli. Chcel som tým povedať, že človek, ktorý nemá ciel, musel prejsť naozaj ťažkou situáciou.”
“Tak trochu... Ale myslela som, že to nezvládneš tak dobre.” zasmiala som sa a zrejme aj on, ibaže tomu asi nechápal.
“ Ako čo?”
“No myslela som, že ma budeš mať za blázna, ale vieš čo? Ja som vlastne aj čakala takúto reakciu. Aj keď som myslela, že to bude horšie.” nahlas som sa zasmiala. On mi úsmev opätoval a zodvihol prst.
“No skutočne si ma pobavila. Pozri!” ukázal prstom na oblohu. V čas som sa tam pozrela, pretože padala hviezda.
“Želaj si niečo.” pripomenul mi, pretože pri ňom som vlastne aj zabudla svoje meno. Pri ňom som mohla zabudnúť na svoje problémy a smútok...

 Blog
Komentuj
 fotka
upirka113  10. 10. 2010 19:56
dobréé ale je to prííliiš dlhééééé
 fotka
ihavenoname  10. 10. 2010 21:05
dobré, páči sa mi to aj keď to je dlhé..daj pokračovanie..teším sa
 fotka
fallangel  12. 10. 2010 21:57
nečítala si náhodou Upírske denníky, Twilight,alebo tak niečo? ale je to super *palec hore*
 fotka
otvoreneokno  23. 10. 2010 19:51
Ach, trávnik pred panelákom, upíri, slovenské mená, sledovanie hviezd na nočnej oblohe... Dosť zlé klišé. Sakra ľudia, využívajte svoj potenciál nejako ináč!
 fotka
anjelik809  30. 10. 2010 22:24
fallangel

ja som čítala Twilight, Upírske denníky, aj Školu noci a musím povedať že píše suprovo...Idem pozrieť aj pokračovania a tebe dievča poradím, prihlás sa do literárnej súťaže...šancu máš veľkú... vitaj v mojom šialenom klube
 fotka
colorful  9. 11. 2010 21:27
Hej ale fakt krásne ......Síce splet twillight upírske denníky a škola noci ale fakt dobré dávam 5*
 fotka
tooniickaaa  21. 11. 2010 19:05
dievča, máš fakt talent
Napíš svoj komentár