Ten hnusný podrazák Denis sa neozval. Celé dva dni som bola doma na nervy a nemohla som si ani telku pozrieť, pretože každú pol hodinu hovorili o vražde. Pokúšala som sa mu zavolať, ale ani toľko v sebe nemal, žeby mi zodvihol.
Dnes som to skúsila už aspoň 200 krát. Rozhodla som sa, že to skúsim ešte raz a keď to nezodvihne ja osobne pôjdem pred toho upíra nech si na mne pochutná.
“Haló?” ozval sa tentoraz osobne Thom. Úplne ma to vyviedlo z miery a nevedela som, čo mám povedať.
“Thom.. Ach bože ďakujem, že si sa konečne ozval...” vydýchla som a trochu som sa upokojila.
“Veroni?”
“Áno... Prosím ťa len mi nepovedz, že ma nenávidíš alebo, že si na mňa zabudol za tie tri dni...” zamumlala som trochu ubolene, nechcela som si totiž pripustiť tú možnosť.
“Nie. Jasné, že nie, ale prečo mi voláš? Denis niečo spomínal, že si volala a stále sa o to pokúšaš.”
“Jasné, že sa o to do pekla pokúšam! Odišiel si kvôli mne a ja sa cítim previnilo. Nechcela som aby to tak dopadlo.. Ale to je teraz jedno. Vieš si predstaviť, že koľko ľudí tu zomrie za jeden deň? Ak nie 15 tak som pápež...”
“Ako to myslíš?” uvedomila som si, že ten idiot Denis nič nepovedal.
“Takže Denis ti nič nepovedal?”
“Nie. Mal niečo?”
“Áno! Veď v meste je nejaký zvláštny upír s naozaj veľkým apetítom. Ja sa len čudujem, že ešte žijem..” tuším sa mu zasekli ústa a nemal slov. asi zmeravel a krv mu stuhla. Ak ju už nemal stuhnutú.
Aspoň to som si myslela.
“Veronika. Ostaň doma! Hneď som tam!” toto ma zarazilo!
“Čo? Ale počkaj! Akože hneď a kde si?” srdce sa mi od šťastia išlo rozskočiť. Vracia sa len, aby ma ochránil. Naozaj nezabudol a záleží mu na mne.
V mobile som počula už len hlas, že druhá strana ukončila hovor, no ja som aj tak ešte stále mala mobil pri uchu. Nedochádzalo mi, že sa vracia- aspoň na chvíľu budem šťastná a uvoľnená, aj keď sme v naozaj vážnej situácii.
Rozhodla som sa, že si sadnem a počkám na neho. Bola som nedočkavá a už som chcela, aby tam bol. No trochu som sa bála a držala na uzde. Ešte stále som v sebe cítila ten zvláštny odstup. Čakala som, že ho započujem alebo aspoň sa nedám prekvapiť, ale naozaj nič som nepočula.
“Ahoj...” ozval sa vedľa kresla. Zase ma vystrašil a rýchlo som vyskočila na nohy.
“Thom.” roztriasol sa mi hlas a ruky. Srdce mi rozbúšilo a ja som vedela, že nechcem bez neho žiť. Skutočne je to upír pre mňa.
Podišla som ku nemu a on sa mi pozeral do očí trochu nepríjemne vážne.
Pomaly vystrel ku mne ruku a pohladil ma po tvári. Ja som chytila jeho ruku a pohladila. Nechala som sa uniesť a rýchlo som sa mu hodila okolo krku. Pohladil ma po chrbte, no potom ma od seba odstrčil. Tomuto som teraz ja nerozumela. No radšej som nechala veci, tak ako sa mali vyvíjať.
“Si v pohode?” opýtal sa ma a ja som len prikývla. Prečo sa to pýtal? Žeby som vyzerala až tak vystrašene? Veď mi bolo pravdupovediac dobre už len preto, že bol pri mne. Aspoň na chvíľu som sa tak cítila. No potom sa pocit odstupu vrátil.
Ustúpila som o krok a chcela som sa potrestať za to. Chcela som si poriadne vynadať za to, že znovu pripúšťam ten pocit. No nedalo sa ujsť.
“Skúsim vypátrať, že kto to je a kde je. Potom ho spoločne s Denisom zneškodníme a necháme ťa znovu žiť tento obyčajný život.” povedal a skôr ako som stihla protestovať ma len jemne pobozkal na perách a zmizol. To ma rozhodilo.
“Nie nie nie!!!” zakričala som a skočila som ku oknu.
Toto mi predsa nemohol urobiť! Nie teraz! Musela som mu toho toľko povedať a chcela som ho objímať. Ale zase bol preč.
“Ach ja hus sprostá!” znechutene som sa otočila od okna a rozbehla sa obuť si topánky. Schytila som kabát a utekala som dole po schodoch. Nechcelo sa mi čakať na výťah tak som jednoducho utekala.
Keď je ten upír teraz niekde vonku v meste, budem pre neho lepšia návnada ako druhý upír. A tam kde bude upír bude aj Thom.
Rozbehla som sa nejakým smerom a obzerala som sa či tam niekde neuvidím niečo sa pohnúť.
Ako som tak utekala zrazu som sa zarazene zastavila.
Pohľad na to, čo som videla bol ohromne nechutný a hrôzostrašný.
Upír sedel na zemi cez kolená mal prehodené telo človeka, na ktorom si momentálne pochutnával. Bolo to strašné, no zrazu zodvihol zrak a celý v očakávaní sa na mňa zapozeral. Ústa mal celé od krvi až mi prišlo zle. Roztriasla som sa po celom tele a uvedomila som si, že zase až tak dobrý nápad to nebol prísť von a hľadať ho.
V tom odhodil človeka a pomaly sa postavil. Vyvalila som oči a o krok som cúvla.
On o krok vystúpil ku mne. Pomaly som sa otočila a rozbehla sa. Lenže vtom bol predo mnou a zapozeral sa na mňa ako pes, ktorý niečomu nechápe. Lenže toto nebolo také zlaté ako psík. Toto bolo nechutne hrozné.
Pomaly sa pohol ku mne a ja som začala cúvať. Ten strach, ktorý som mala sa určite dal vidieť na mne. Zrejme bol zvyknutý na strach jeho obetí. Lenže ja som sa nechystala byť jeho obeť. Aspoň nie dnes večer.
Bol celý nechutný a tie jeho ústa. Zhrozene som si ho obzerala a čakala som na záchranu. Lenže tá nejako neprichádzala.
“THOOOOOOOOOOOM!!!!” zakričala som ako nahlas som dokázala a čakala som na zázrak. Upír na mňa hľadel naozaj začudovane a ľahostajne. Pohol sa rýchlejším krokom ku mne a ja som si v momente zakryla oči.
“Nie!” vypustila som zo seba a spadla som na zem. Začula som nejaký silný úder a vzdych. Pozrela som sa a Thom bol v momente v ňom.
Vyvaľovala som oči a rozhodla som sa, že utečiem preč. Nemohla som sa pozerať ako bojujú a dúfala som, že Thom nad ním zvíťazí.
Niekto vedľa mňa preletel. Otočila som sa a uvidela som Denisa ako zahryzol do upíra. Okamžite som sa otočila a chcela som odísť.
“Veroni! Zober Thoma ku sebe domov!” zakričal na mňa a ja som sa vystrašene otočila.
Keď som uvidela nejasnú postavu ležať na zemi okamžite ma zalial pot.
“Nie..” vypustila som zo seba a rozbehla som sa ku nemu.
“Thom!” zakričala som a pomohla som mu vstať. Podarilo sa mi otvoriť dvere a naložiť ho do výťahu. Opieral sa o stenu výťahu a o mňa.
“Bože môj vydrž...” jachtala som a myslela som, že mi srdce vyskočí.
Položila som ho na posteľ v mojej izbe a rozbehla som sa pre lekárničku. Neviem, ako to na neho bude pôsobiť, ale budem mu musieť pomôcť.
Vrátila som sa do izby a pomaly som mu dala dole tričko. Zhlboka som sa nadýchla nad jeho krásnou hruďou. Bolo mi trochu zle z jeho rán, no nenechala som sa odradiť. S vatičkou, na ktorú som dala peroxid vodíka som mu jemne čistila ranky. Všimla som si, že sa na mňa pozerá a naozaj mal zaujatý pohľad.
“Je ti dobre?” opýtal sa .
“Hej..” dokonca aj jeho hlas znel úplne normálne oproti môjmu. Nebolo mi najlepšie, pretože mi bolo zle z krvi a dokonca som mala pred sebou polonahého upíra. Myslím, že to sú dostatočné dôvody, aby mi nebolo dobre.
“O mňa sa už netráp. Som v pohode...” vyhodnotil svoj stav a pohladil ma po tvári. “Otvor okno...” zamumlal a ja som sa iba otočila ku oknu. Iba som si nahlas vzdychla.
“Vy skutočne nepoznáte dvere?” zahundrala som a otvorila som ho.
“Ok o toho mladého je postarané. Bol to taký slaboch...” povedal posmešne a pri tom sa pozrel na Thoma.
“Vieš, že ja som náchylnejší na rany než ty..”
“Och len s tým nezačínaj znovu. Áno ja viem....” prekrútil oči a pozrel na mňa.
“A ty si v pohode? Vyzeráš ešte horšie než Thom..” zasmial sa a potom sa otočil na odchod.
“No tak Thom! Nevyvaľuj sa tu. Nechcel si náhodou vypadnúť hneď po tom, čo skoncujeme - skoncujem- s tým mladým?” zagánila som na neho a chcela som ho doškriabať.
“Ja sa ešte zdržím...” povedal Thom a Denis iba mykol plecom a vyskočil z okna.
“Do kelu máme aj dvere!” povedala som ešte pred tým ako vyskočil z balkóna.
“Ale toto je adrenalínovejšie.” žmurkol na mňa jedným očkom a vyskočil.
“Tak čo si sa chcela toľko so mnou rozprávať?” začal rozhovor Thom a ja som sa len nemotorne otočila ku nemu. Zatvorila som okno a vrátila som sa vedľa neho.
“Ja som nechcela, aby si odišiel..”
“Ale vieš, že je to správne?”
“Mne je jedno, čo je správne... Podľa mňa je správne, že si tu..”
“Ale ty sa ma bojíš..”
“Nie.. Už nie.”
“Akože toľká zmena?” posadil sa a pohladil ma.
“Proste som sa zachovala len inštinktívne a nemohla som veriť všetkým tým veciam. Jednoducho toho je na mňa priveľa...”
“Presne preto som ti chcel zabezpečiť normálny život..”
“Ale musíš tu byť..”
“A to už prečo?”
“No lebo hocikedy sa tu môžu zastaviť nejaký upíry a zjesť ma..” pohladil ma po chrbte a pomaly sa ku mne priblížil.
“Nikto ťa nezje.” odpovedal potichu a pobozkal ma. Toto bol náš prvý poriadny bozk.
Dala som do toho všetko, lebo som nevedela, kedy ho znovu najbližšie budem môcť pobozkať.
No on nejako nechcel prestať a zvalil ma na posteľ pod seba. Pomaly a romanticky ma hladkal po rukách a bruchu. Ani raz neprešiel cez intímne miesto.
No vtom z ničoho nič prestal.
“Prepáč..” zamumlal a odtiahol sa.
“Nič..”
“Nie je to ľahké byť s tebou..”
“Chápem.. “
“Ale nemysli si, že by som ti dokázal ublížiť.. To nie.”
“Neboj, ja ti verím.” pohladila som ho po polonahej hrudi a pobozkala na ramene. Pozrel na mňa vytiahol mi hlavu ku svojej. Posledný krát ma pobozkal a potom sa postavil.
“Nie prosím. Nechoď preč...” prosila som. Nechcela som, aby ma znovu opustil. Nie po tom, čo som o neho mohla prísť. Pochopila som, že sa človek bude musieť prispôsobiť niektorým veciam, aby bol šťastný, aj keď to veľakrát nie je veľmi ľahké.
Bola som šťastná aspoň na chvíľku, pretože život si pre mňa pripravil ešte veľa vecí, ktoré neboli najpríjemnejšie...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
fallangel
24. 10.októbra 2010 10:17
sakra,viac hviezdičiek tu nie je?!!? =D
Napíš svoj komentár