Dnes bol naozaj hrozne upršaný deň. Nebola som si istá, či dnešok v škole prežijem po stretnutie s Thomom. Chcela som mu ešte toľko toho povedať a bola som až nadmieru spokojná, že som sa rozhodla byť s ním, aj keď je upír.
“Vidím, že ti je dnes už naozaj super, aj keď prší.” usmiala sa na mňa Betka a sadla si vedľa mňa.
“No hej. Predstav si, že sa ozval.” povedala som nadšene a pritom som sa buchla po hrudi. Ona sa na to usmiala a zatlieskala.
“A čo s ním bolo?”
“Matka mu zobrala mobil a zakázala chodiť von, pretože prišiel neskoro domov, keď sme boli vtedy vonku...” zamumlala som a pozrela som sa jedným očkom na Kristiána. On sa jasne pozeral na mňa a nebol to obyčajný kamarátsky pohľad, akoby ma chcel znásilniť.
Potriasla som hlavou a pozrela som sa na Betku.
“Je mu niečo?” zašepkala som a ona sa na neho pozrela. Zrejme si aj ona všimla ten jeho pohľad a okamžite sa na mňa pozrela.
“On ťa chce...” začala sa smiať cez celú triedu a pritom sa naozaj super bavila. No ja som nemala veľmi chuť do smiechu.
Znovu som sa na neho pozrela.
“Čo je?!” vypadlo zo mňa trochu drsnejšie než som chcela a zrejme sa trochu uvedomil.
“Nič.” odpovedal a otočil sa ku Peťovi. Vytiahla som jedno obočie a vzdychla som.
“Nevieš čo to mohlo byť?” zašepkala som Betke a ona iba mykla plecami.
“Asi ťa chce. Vieš teraz keď si s tým Thomom tak asi trochu hm žeby žiarlil? Neviem Veve naozaj.”
“Ok..” zahundrala som a ďalej som sa venovala rožku, ktorý som práve konzumovala.
“Aj dnes sa s ním stretneš?” opýtala sa ma zrazu Betka.
“Áno..”
“To je super...”
“Hej.” usmiala som sa a zahľadela som sa von oknom.
Poobede som bola trochu podráždená, pretože som nechcela ísť domov v daždi. Iba som si vzdychla pred dverami a vyskočila som do dažďa. Rýchlo som si dala kapucňu na svetri a utekala som na obed oproti do školy.
“Hej Veve počkaj...” začula som za sebou a zastavila som. Otočila som sa za hlasom a skoro ma trafilo.
“Čo je?” opýtala som sa trochu naštvane, pretože som nečakala, že práve on ma bude zastavovať po škole.
“Takže ty teraz máš nejakého chalana?” podišiel ku mne a bol trochu čudný. Asi sa snažil flirtovať, ale to mu nejako nevyšlo.
“Áno a prečo?” odvrkla som podráždene a ani som sa nesnažila byť milšia.
“Ja len, že by sme to mohli my dvaja skúsiť... Hm..” zahundral a ja som na neho len vyvaľovala oči.
“To si akože myslíš, že ho nechám kvôli tebe? No prosím ťa! To je žart, že?” vysmiala som ho do tváre a on sa zdal byť zahanbený. Aj to si presne zaslúžil. Mne aj tak dosť ublížil a ja som nemala chuť ku nemu byť za to veľmi milá. Akoby sa ani nič nestalo.
Pozrel do zeme a vydýchol.
“Malo ťa to napadnúť skorej! A teraz idem na obed. Čau...” zamumlala som a otočila som sa. Cítila som, že sa na mňa pozerá a ani náhodou som sa nechcela otočiť. Aj keď ma to trochu ťahalo, no bola som silnejšia.
Sedela som tvárou ku dverám a pozerala som sa na deti ako sa naháňajú po chodbe. Jedla som naozaj pomaly a ani ma nenapadlo sa ponáhľať.
Bola som naozaj znudená a navyše nedočkavá. Chcela som byť už s ním, pretože sme zmeškali niekoľko dní, ktoré som chcela dobehnúť.
Vtom mi zabehlo. Stál vo dverách a pozeral sa na mňa ako jem. Pomaly sa mu kútiky úst rozšírili do úsmevu a ladným krokom sa pohol ku mne. Aj ja som sa na neho usmiala, ale to už vôbec nevyzeralo tak super ako som chcela. Navyše som sa skoro zadusila od kúsku jedla, čo mi ostal v hrdle.
“Počkaj hneď ti donesiem vodu.” povedal posmešne a ponáhľal sa pre tú gebuzinu, čo sme mali na obede a čomu hovorili čaj. Onedlho bol naspäť a podal mi pohár s čajom.
“Ďakujem...” zamumlala som pridusene a hneď som sa napila nehľadiac na to, ako to vyzerá, lebo by som to asi vyvrátila naspäť.
“V pohode?” kútiky úst sa mu pohybovali do úsmevu. Jasne som videla, že sa chce smiať.
“Dobre no...” povedala som podráždene a on si sadol. Keď sa na mňa zapozeral ako na niečo nesmierne dôležité, začala som si pripadať blbo. Ja tu zo seba robím debila a mračím sa a on sa na mne skvele baví.
Bolo načase sa aj usmiať.
Položila som vidličku a nadýchla som sa. Zatvorila som oči a asi som vyrezala, že sa chystám urobiť niečo čo by som nechcela pokaziť.
Pomaly som sa usmiala.
Zatlieskal a smial sa.
“Vidíš, že ti to ide. A ako ti to pristane...” usmieval sa.
“Ehm toto počúvam stále doma...” odpovedala som a vrátila som sa ku jedeniu.
“Zoberiem ťa domov dobre?” pozrela som na neho.
“Už si pripadám naozaj dôležito, toto by si nemal robiť tak často..” usmiala som sa, ale on sa na mňa zahľadel vážnejšie a pritom nežne.
“Veď si dôležitá..” usmial sa a zobral mi tvár do rúk. Trochu som sa začervenala a on ma jemne pobozkal.
Viezli sme sa v aute a ja som sa pozerala von oknom ako míňame všetky tie domy a ulice.
“Ešte sme si nevyjasnili všetky tie veci...” ozvala som sa a prikrčila som sa v sedadle.
“Ako aké?”
“Mám niekoľko otázok..”
“Ok pýtaj sa.”
“Prečo si sa mi ešte na začiatku nikdy neozval niekoľko dní na to, ako sme sa stretli?”
“Vieš, nebolo pre mňa najľahšie byť s tebou každý deň..”
“A teraz?”
“Už som si trochu zvykol ak mám pravdu povedať. Vtedy to bolo pre mňa niečo nové a nevedel som, čo mám robiť. Pripadalo mi to ako najlepšie riešenie.”
“Aha... A kde sú tvoji rodičia?”
“Sú mŕtvy... Už dosť dlho. Ja som sa po ich smrti premenil na ... Upíra.” pred posledným slovom dal pauzu akoby premýšľal, či to má vysloviť nahlas, aby som sa zase nezľakla.
“A ako si sa premenil?”
“Bolo to dosť zvláštne, ani ja neviem presne ako to bolo. Ale viem, že môj brat Denis ma premenil. Pamätám sa, že sme boli spolu vo vojne a bojovali sme. Mňa postrelili a zomieral som a on ma zachránil. To boli ešte časy, kedy sme sa mali radi...”
“A prečo sa nemáte radi?”
“No je to komplikované... Jednoducho povedané, jeho priateľka Vanessa sa nevedela zmieriť s tým, že mala jeho a nie mňa. Jednoducho ma chcela strašne a ja som jej v tom bránil, pretože som ju nemal rád. Už len pre to, že bola s mojím bratom a bola mu neverná..”
“Akože bola? Už nie je?”
“Zomrela...”
“Aha... A ako?”
“Vieš spáchala samovraždu. Nemohla sa zmieriť s tým, že ju nechcem.”
“Ach bože a preto ti to teraz Denis vyčíta a chce ťa zabiť..”
“Nie nechce ma zabiť. Len mi chce aby som aj ja tak trpel ako on vtedy. Lenže on nechápem, že ja s tým nemám veľmi do činenia. To Vanessa sa tak rozhodla a ona ma chcela, aj napriek tomu, že Denis bol pre ňu ideálny chalan. A on to samozrejme od žiaľu hodil na mňa a hádže to aj teraz.”
“A čo chce urobiť?” neodpovedal. Ja sprostá, akoby to nebolo jasné. Chce zabiť mňa.
Prehltla som guču, ktorá sa mi nahromadila v hrdle a vzdychla som.
“A prečo sa mi sníval ten sen o Denisovi ešte pred tým ako ma napadol?”
“Pretože má takú schopnosť. Dokáže cez sen, ktorý je naozaj skutočný doviesť človeka do takzvanej beznádeje a pritom mu nedovolí sa zobudiť a týra ho. A to, čo sa deje vo sne s tým človekom sa deje aj reálne.”
“Aha... A ty máš nejakú schopnosť?”
“No mám, ale ja ju nevyužívam, pretože som dosť slabí, keďže sa stravujem s krvou zvierat.”
“Je to nejaký rozdiel? Ľudská krv a zvieracia?”
“No vieš ľudská je niečo ako to, čo ťa dokáže aj z malého množstva nasýtiť a pritom to chutí naozaj skvele. A zvieracia je taká, že ťa nasýti len na nejaký krátky čas a potom musíš ísť zase na lov. No a to chutí zle. Akoby bola zriedená s vodou.
Preto som s tebou nemohol chodiť von každý deň. Aj som to veľmi nezvládal a musel som chodiť na lov pred tým ako som bol zase s tebou. Čiže skoro každý druhý deň.”
Pozerala som na neho znechutene, ale už som nemala chuť od neho utekať.
“Hm.... Zaujímavé. A čo slnko? Nerobí vám zle?”
“To je len mýtus. Slnko nám nerobí vôbec nič a to je naša výhoda, pretože aspoň trochu vyzeráme ako obyčajní ľudia.”
“A koľko sa dožíva taký upír?”
“Vieš, že ani neviem? Ja som upírom už 130 rokov a zatiaľ sa cítim ako rybka.” usmial sa a ja som sa len trochu pousmiala.
“Ako sa dá upíra zabiť?”
“Hm dúfam, že na mňa nechystáš nejaký atentát..” zachichotal sa.
“Nie..”
“No vlastne je to zložité aby jeden upír skutočne zomrel. Buď ho musí vycucať nejaký iný upír alebo potom ho musí spáliť.”
“Ako sa dá premeniť na upíra?”
“Jednoducho, ale bolestivo.”
“A to je ako?”
“Ak chceš niekoho skutočne premeniť, musí to byť naozaj presné. Pretože inak sa človek nepremení a zomrie. Musíš si byť istá, že nemá v obehu krv iného upíra. Keď nemá tak mu budeš musieť dať svoju krv a on ťa bude cucať. Potom ho budeš musieť zabiť, aby sa premenil. Na to by sa mal zobudiť takých 15-20 minút a už by mal byť upír. Lenže keď mal v sebe už krv iného upíra, iba ten ho môže premeniť.”
Nakoniec som sa narovnala a snažila som sa byť v pohode.
“Vedel som, že ti nemám tie veci hovoriť. Nevyzeráš celkom v pohode.”
“Nie je mi fajn..” zaklamala som.
“Chcela by si sa ešte niečo pýtať?”
“Ani nie, ale keď ma napadne tak sa opýtam..”
“Dobre. A chceš ísť niekam von?”
“Neviem... Môžeme ostať jednoducho doma..” usmiala som sa teda aspoň som sa o to pokúsila a pohladila som ho poruke, ktorou držal prevodovku. Pozrel na mňa s tým nežným pohľadom a pomaly ma pobozkal....
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
luna13
24. 10.októbra 2010 21:15
krásne
Napíš svoj komentár