Od toho dňa ako sme sa konečne zblížili a ja som si pripustila, že ho milujem, aj keď je upír, všetko išlo nesmierne rýchlo. Thom ma každý deň brával zo školy a boli sme spolu potom. Moja matka už o ňom vie a nakoniec pripustila, aby ostával u nás doma samozrejme v časovom intervale od šiestej do deviatej.
Kristián sa na mňa neustále pozeral prosebne a smutne, a keď ma videl s Thomom skoro až praskol od hnevu.
Denis mi dal na nejaký čas pokoj a bol celkom slušný, lenže to sa nedalo povedať o tom, že taký ostane navždy.
V škole som sa našťastie zlepšila a už som sa aj rozhodla prihlásiť a odpovedať, no to ešte nezmenilo nič na tom, že sa musím naozaj snažiť. A to je hlavná priorita mojej mamky inak by ma ani nenechávala s Thomom tak dlho u nás alebo vôbec byť s ním.
Práve som sa chystala von, že príde pre mňa kamoška Bea a pôjdeme sa trochu odreagovať. No vtom sa u mňa v izbe objavil Thom a ja som vedela, že všetky plány sú na teraz zahnané.
“Ahoj..” pozdravil ma a pobozkal. Snažila som sa byť v pohode, ale zrejme mi to nevyšlo.
“Ideš niekam?” opýtal sa ma a potom si sadol na posteľ oproti mne.
“No vlastne som chcela ísť von s kamoškou. Dohodli sme sa a nemyslela som, že sa tak rýchlo vrátiš z... lovu..” zamumlala som a ďalej som si prečesávala svoje dlhé, rovné a hnedé vlasy.
“Aha... No ponáhľal som sa...” odpovedal trochu odmerane.
“Vieš, že čo znamená, keď sa ponáhľaš?” trochu som ho pokarhala. Pretože vždy keď sa snažil byť aspoň o niečo skorej doma, musel ísť na lov znovu za tri alebo štyri dni. Podľa toho, ako to so mnou vydržal.
“Ja viem..” odpovedal trochu ako malé decko, keď urobí niečo zle a dostane vynadané. No ja som si to nechcela takto predstavovať.
“Ale môžeš ísť von s kamarátkou. Ja aj tak idem ešte niečo vybaviť s Denisom.” hovoril a mne sa rozochvel žalúdok. Nedokázala som si predstaviť, že prečo som z jeho brata až tak nervózna, aj keď som mala na to dôvody, ale nechcela som si ich pripustiť.
“Aha.. Tak ja pôjdem von...” odvetila som a sadla som si do jeho náručia. Jemne mi vtisol jeden bozk na pery a potom ma od seba odstrčil.
“A mal by si ešte ísť na lov..” pripomenula som mu a vyšla som z izby.
Deň sa vliekol a ja som sa pomaly nudila. Navyše fúkal nesmierne veľký vietor a bola mi zima.
“Veroni?... Poďme domov. Je zima a mama mi volá.. Omg..” skonštatovala Bea a vytiahla si mobil z vrecka. Iba som sa otočila na bikerov a chvíľu som ich sledovala. Bolo to zaujímavé, keď robili všelijaké kúsky s bicyklom. Nikdy by som si nevedela seba predstaviť na ich mieste. Určite by som pri prvom pokuse spadla a nikdy sa to nenaučila.
“No mala by som ísť. Mamina...” zamumlala Bea a pobrali sme sa domov.
“Zajtra ideme von? Bude Piatok a mohli by sme si niekam vyraziť..” mrkla na mňa a ja som hneď vedela, že by chcela piť. Iba som sa na ňu usmiala a prikývla.
“Mohli by sme.. “ odpovedala som a ďalej som sa usmievala.
Ležala som na posteli a čakala som na neho. Lenže on nejako neprichádzal a to ma trochu zmiatlo. Pozrela som sa na hodinky a bolo len krátko po siedmej večer.
“Vera!!! Poď do kuchyne prosím..” kričala na mňa mama a ja som sa neochotne postavila a išla za ňou.
“Prosím ťa príde ku nám Robo a chcela by som aby si niečo išla kúpiť.” trochu som sa zamračila, ale napokon som sa odhodlala, že jej urobím radosť. Robo bol totiž jej priateľ, keďže moji rodičia sú rozvedení a otec žije so svojou priateľkou v Anglicku v malom meste neďaleko Londýna.
Chcela by som ísť za ním v lete, ale mamka to nejako nechce dovoliť. Vyhovára sa na lietadlá, ktoré v poslednom čase akoby naschvál padali.
“A čo mám kúpiť...” a dokonca z toho dôvodu, že chcem otca navštíviť, som sekala dobrotu celý rok.
“Neviem, niečo sladké alebo slané. Nechám na teba..” hovorila mama a ja som sa medzitým obúvala.
Keď som stláčala tlačidlo od výťahu, mala som trochu nervy. Nebolo jeho zvykom, žeby meškal. Teda už teraz nie.
Dohodli sme sa na pól siedmu a on nie je nikde. To som naozaj zvedavá, že aké bude mať vysvetlenie.
No mala som v sebe ešte akú takú nádej, že keď otvorím dvere von, tak tam bude čakať. Ale to bola posledná možnosť.
Dokonca, keď som sa vracala domov som aspoň trochu dúfala, že ma bude čakať doma.
Ale moje sklamanie sa dostavilo skorej ako som čakala. Namiesto toho, aby ma čakal on, bol u nás Robo. To ma sklamalo a vošla som do izby po vyložení tovaru.
Chcela som sa hodiť do postele a nepohnúť sa alebo len tak bezmyšlienkovito sedieť ako blázon.
(38-deň)
Ráno som priam vyskočila z postele. Poobzerala som sa po izbe a všimla som si, že som ešte stále oblečená. Okamžite som sa ponáhľala do kúpeľne sa umyť, no skôr ako som sa stihla dostať do kúpeľne, som zahliadla na zemi ležať papierik s mojím menom. Zodvihla som ho a otvorila. Bol dosť starostlivo zložený, že mi to trochu robilo starosti, ale našťastie som to zvládla.
No ako som si poriadne prezrela list, prišla som na to, že je od Thoma a nie je nejako radostný obsah v ňom.
Veronika, mám naozaj dôležitú vec na práci. prepáč, že ti viac nemôžem povedať, ale neuvidíme sa niekoľko dní. Snaž si dávať na seba pozor.
Skoro ma trafil šľak tam na mieste. Musela som sa oprieť o stenu.
V hlave sa mi rozvírili všelijaké myšlienky typu, čo ak ma podvádza? No to nebola tá najsprávnejšia vec, na ktorú som mala myslieť. Pretože som dobre vedela, že by ma Thom nikdy nedokázal podviesť, či opustiť.
Lenže nemohla som pochopiť, čo je také súrne, aby mi to nemohol povedať osobne.
Ako som sa nadýchla pomyslela som nato, že ako prežijem nasledovné dni bez neho. Už sa mi chcelo plakať, ale rýchlo som sa postavila a išla sa sprchovať.
(39-deň)
Snažila som sa nejako zamestnať, ale nejako to nevyšlo. Stále som na neho myslela a začínala som sa o neho báť. Napísala som mu aspoň 10 sms-siek a ani na jednu neodpísal. Dokonca som mu aj volala, ale ani raz nezodvihol a už vôbec nezavolal naspäť. Bola som na nervy a úplne som zabudla na to, že sa mám aj niečo učiť. Ani raz som sa nepozrela do knihy, či zošita, pretože som to nedokázala. Jednoducho som nemohla robiť nič. Bola som ako chodiaca mŕtvola a ak sa ani teraz neozve, tak budem aj naďalej.
Sedela som pri mobile a čakala som, či sa ozve. Aj keď som tušila, že sa neozve, aj tak som ešte dúfala. Lenže aj teraz som len vzdychla a premýšľala.
Naozaj si neviem predstaviť, že čo je také nesmierne dôležité.
Vtom mi zavibroval mobil. Skoro som vyskočila od nadšenia, že sa ozval, ale keď som si všimla, že to je Bea, nadšenie skleslo. Niežeby som sa netešila jej telefonátu, ale naozaj som dúfala v jeho telefonát.
“Ahoj Veroni. Ideme tak von? Je už 5.” pozrela som zmetene na mobil a naozaj bolo 5 poobede. Mali sme ísť von a ja som na to úplne zabudla.
“Ach jaj. Ok tak kedy a kde?” opýtala som sa vyvedená z miery a v panike.
“Veve. Pokoj. Nič sa nestalo.. Hej.. Prídem po teba teraz ja ok?” opýtala sa a usmievala sa. No mne nebolo veľmi do smiechu.
“Ok. Kedy?”
“Za pól hoďku?”
“Dobre... Zatiaľ pa..” zložila som skôr akoby mohla ešte niečo dodať. Nechcela som viesť dlhý rozhovor, lebo som čakala na dôležitý hovor, ktorý samozrejme neprichádzal...
(40-deň)
Cítila som sa úplne pod psa. Nenapísal, nevolal a ja som sa už ani nesnažila mu zavolať.
(45-deň)
Kráčala som po ulici domov zo školy a myslela som, že sa spečiem od tepla. Počula som kroky za sebou, ale ignorovala som to. Myslela som, že je to len nejaký človek, ktorý ma predbehne. No pravda bola iná.
“Veve počkaj..” začula som Krisov hlas. To bol ten posledný s kým som sa chcela rozprávať.
“Čo je?” odpovedala som trochu podráždene a dala som mu najavo, že ma otravuje. Aj keď som to až tak nechcela.
“Ja len, že čo sa deje? si nejaká čudná. Nesmeješ sa..” to ma zmiatlo. Veď som sa snažila skryť svoj žiaľ, no zrejme sa to nepodarilo.
“Odkiaľ to máš?” pozrela som na neho s neskrývaným žiaľom.
“Betka sa mi sťažovala. Pýtal som sa jej...” zamumlal a pozrel do zeme. Akoby mu povedala ešte niečo, čo ho zarmútilo. Nemyslím, že sa práve jemu Beba sťažovala.
“A čo vravela?” opýtala som sa bez duše akoby ma už nič nedokázalo utešiť.
“Povedala, že máš chalana, ktorý ťa podvádza...” pozrela som na neho šokovane a srdce mi preskočilo o stupeň rýchlejšie.
“Do kelu! A to má skade?” myslela som, že jej volal a všetko jej povedal.
“Veď ty si jej to vravela...” pozrel na mňa nechápavo akoby mi už naozaj šibalo. Vtedy som si uvedomila, že robím veci, na ktoré si nepamätám a potom sa hnevám na nesprávneho človeka. To by som sa mala na seba, keďže nedávam pozor ani na svoju kamošku.
“Ja sa nechcem pliesť do tvojho života.. Veve ale myslím, že by si bola šťastnejšia s niekým iným...”
“To akože myslíš na seba?..” trochu som sa nahnevala a skríkla, ale on sa len usmial.
“Nie to myslím ako mala by si si nájsť niekoho, kto ti nebude robiť to, čo tento..” prižmúrila som oči a zapozerala som sa na neho neveriacky. Vtom som zakopla a on ma podržal.
“Vidíš. Už len z tohto dôvodu.” povedal a usmial sa. Samozrejme som sa mu vytrhla z ruky, lebo som vedela, že by som neodolala jeho očiam a šarmu, keď sa mi sám ponúkal. Ešte pred mesiacom by som urobila všetko pre to, aby som ho získala, ale teraz si nemyslím, že by to bolo správne.
Milovala som predsa Thoma. No on bol niekde v nedohľade...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár