Bozkával ma a nechcel prestať, dokonca ani ja som nechcela prestať. Vedela som, že sa na nás veštci pozerajú, už hlavne pre to, že sme stáli v strede obývačky a každý okolo nás tancoval. Chcela som ho prestať bozkávať, ale srdce hovorilo niečo úplne iné.
Keď ma konečne prestal bozkávať a hladkať, trochu som sa prebrala a zistila, že to čo robím nie je správne. Chcela som sa mu vymaniť z náručia, ale keď sa mi to na prvý krát nepodarilo, neskúšala som to viac. Už len preto, že som chcela byť pri ňom a držať ho. Chcela som aby tento sen trval navždy.
“Sadneme si?” opýtal sa ma a už ma aj ťahal na sedačku. Sama som nedokázala ani prikývnuť, tak sa mi krútila hlava. No nie len od alkoholu, ale hlavne preto, že ma bozkával. Mala som úplne zrýchlený tep a srdce mi skoro vyskočilo.
Keď sme si sadli, znovu ma začal bozkávať. Vytiahol si ma na seba a silno ma objímal. Nedokázala som zastaviť príval motýľov v mojom bruchu.
“Chcem ťa...” zašepkal mi do ucha a to ma naštartovalo. Prestala som ho bozkávať a pozrela som sa mu do očí.
“Povedz! Chceš ma len na jednu noc?!” zamumlala som, chcela som aby to znelo trochu nahnevane, ale bohužiaľ sa mi to nepodarilo. Bola som až príliš omámená.
“Nie...” hovoril a začal ma bozkávať. To mi stačilo. Vedela som, že to myslí vážne a úprimne.
Ozvala sa hudba, ktorú som mala naozaj rada.
“Hope Sandoval- Trouble..” zamumlala som.
“Čo?” ozval sa dychtivo a opierali sme sa čelom o seba. Prsty sme mali prepletené a zhlboka sme dýchali.
“Nič..” krásna pomalá melódia sa nám dostávala cez uši a obkolesovala nás. Pritom nenápadne vytvárala romantickú atmosféru a úplne nás zhypnotizovala. Nezaujímalo ma , že to budem zajtra ľutovať a že milujem Thoma, chcela som byť s Krisom. Aj keď to bolo teraz v mojom živote nejako poprehadzované, čiže som sa už ani ja sama nedokázala pozbierať. Bola som zmätená zo svojich skutkov a pocitov.
V jednej sekunde som bola čulá a v druhej som bola unavená. Nechápala som prečo, no vedela som, že chcem spať. V tej chvíli som nemyslela na nič len na spánok.
Nemotorne som sa postavila a odkráčala som preč. Lenže on ma zachytil.
“Kam ideš?” opýtal sa a usmial sa na mňa.
“Spať... Prosím pusti ma. Dobrú noc.” zašepkala som mu do ucha a naposledy som ho pobozkala. Prsty si zaplietol do mojich vlasov a ja som ho objala okolo pása.
No už bolo naozaj na čase aby som išla spať.
Ráno som sa zobudila na hluk. Iba som prevrátila oči a dala som si vankúš na hlavu. Keďže to nijako nepomáhalo tak som ho ešte viac pritlačila na hlavu. No za tri minúty som nedokázala dýchať, tak som ho musela dať zo seba dole. Nahlas som si vzdychla a pozerala do steny.
“Baby? Ani vy neviete spať?” ozvala sa Betka.
“Nie. Idioti zase riešia.” nahnevane som sa postavila a išla do sprchy.
“O pól hoďku sú raňajky.” informovala nás Bea. Konečne som sa dala aspoň do poriadku a sadla som si na posteľ. Ruky som si oprela o kolená a dala som si tvár do dlaní.
“Vieš čo si včera robila?” opýtala sa ma Betka trochu výsmešne. Nebolo to celkom výsmešné, ale bolo počuť v jej tóne, že som neodolala.
“Daj pokoj.” zafučala som a stále som si utierala tvár do dlaní.
“Bozkávala si sa s ním. Túžiš po ňom...” hodila do mňa vankúš a smiala sa, že vyhrala. Lenže ja som s ňou žiadnu hru nehrala.
Mala som na sebe len nohavičky a tričko na ramienkach, kde som mala vonku aj pupok.
Vtom do našej izby vtrhli nejaký chalani. Práve som sa postavila a čumela som na nich ako na debilov. Len tam ostali stáť a smiali sa.
“Vypadnite vy idioti!!!!” zarevala som na celú chatu a hodila som do nich vankúš. Ponáhľala som sa zatvoriť dvere. Bolo mi blbo stáť tam v nohavičkách a oni na mňa čumia.
“Tak čo? Chceš ho?” opýtala sa ma ešte raz a usmievala sa.
“Nie! S tým som to ukončila.” nahnevane som dupla nohou a rozvalila som sa do postele.
Našťastie sa so mnou nechcel rozprávať. Veď čo. To je celý on. Užije si a potom môžem ísť do ... Hm niekam.
Petrova mama nás našťastie zobrala so sebou v aute, pretože sme sa nejako nepomestili v dodávke. Ale bola som aj spokojná, aspoň som sa nemusela viesť s ním v jednom aute.
Konečne som bola doma. Sadla som si na gauč a nahlas som dýchala. Vtom mi zavibroval mobil. Pozrela som sa pomaly tým smerom, pretože som už nedúfala, že sa on ozve. Tak som sa natiahla po ňom a vtom som skoro odpadla.
Som doma. A ty si si asi pekne užila za ten čas. Myslím, že poďakujem Krisovi, že mi ťa postrážil!!! skoro som až vykríkla od nadšenia, no potom od zlosti. Chcela som napísať niečo uštipačné a chladné, no potom som to vzdala.
A ty?! Ani sa neozveš. Čo si mám myslieť? Že čo sa deje?!! odpísala som a odhodila som mobil na zem. Ten sa rozpadol a viac som sa na neho nepozrela. Hlavu som si zaborila do vankúšika a začala som plakať.
Nieže som urobila chybu, dokonca som aj prišla o to, čo je mi tak cenné.
Niekto zaklopal na dvere. Vedela som, že je to on. Postavila som sa a s uslzenými očami som otvorila dvere.
“VYPADNI!!!” zarevala som na celú chodbu, pretože Krisa som absolútne vidieť nechcela. Nečakala som, že sa tu objaví práve on.
“Ja len...”
“Nie! Ty už radšej nič!” pozerala som na neho totálne nahnevane.
“Sorry....” povedal a otočil sa. Nemala som slov. nedokázala som si predstaviť, prečo to povedal. Iba som mykla plecom a zatvorila som dvere.
No ako som sa otočila skríkla som. Predo mnou stál on. Trochu som sa upokojila no potom som znovu zmeravela. Jeho výraz tváre bol rozčúlený a vážny.
“Ahoj..” hovoril potichu a hlas sa mu chvel. Nikdy som ho takto nepočula a ani nevidela. Nebolo to najmilšie stretnutie po tom dlho čase.
“Ahoj..” zopakovala som a vydýchla som.
“Hm... Vidím, že si sa mala super..”
“Super?!!! Žartuješ?!!! Neozveš sa niekoľko dní a ja sa mám mať super?!!!” začala som naliehať a trochu som sa rozčúlila, no jeho výraz ma hneď zastavil. Bála som sa ho.
“No a hneď si si našla náhradu..” nebola to otázka, ale informácia.
“Žiadna náhrada!! Baby ma vytiahli von a opili! Myslíš, že som chcela? Ale vieš ty čo? Čo ti to tu vysvetľujem? Veď aj tak som sa doma zožierala každý deň a ty nič.” otočila som sa a otvorila dvere. Rozhodla som sa, že niekam odídem. Nechcela som sa s ním hádať, pretože tým viac to celé bolelo. Neozval sa mi dosť dlho a teraz toto. Ešte aj ja budem tá vinná. Neznášam keď ma ľudia falošne obviňujú a hlavne nie keď viem, že som v celej veci nevinne.
Ani som nevedela, že kam idem, jednoducho som len utekala. Aj keď bolo mesto v tejto hodine nebezpečné, no nezaujímalo ma to. Veď čo bolo nebezpečnejšie ako partia upírov? Pre mňa teda už nič. Aj keď psychicky nič, pretože fyzicky sa na mňa smola naozaj lepí. Rozhodla som sa sadnúť si do parku, kde sme sa s Thomom prvý krát dali do reči. Sedela som na tej istej lavičke. V parku nebolo ani živej duše. Ku tomu všetkému aj fúkal vietor a poprchávalo. Lavička bola celá mokrá od dažďa, ale mňa to nezaujímalo.
Rozplakala som sa. Horúce slzy mi stekali po tvári a pritom som cítila akoby mi zanechávali diery v lícach. Musela som sa dotknúť tváre, či mi nezhorela.
Tak veľmi som túžila po jeho bozkoch a objatí. Tak veľmi som sa s ním chcela zmieriť a smiať sa. No akoby mi v tom niečo bránilo. Akoby niečo stálo v našej láske a ja som skutočne nevedela, že čo to je. zároveň som to chcela odstrániť, pretože ma to neskutočne hnevalo a ranilo.
objala som si kolená a rozhodla som sa plakať nad mojou neskutočnou chybou a na našej nešťastnej láske...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár