Prešli dva dlhé dni a ani raz sa neozval. Nenechal odkaz, či sms-ku. Nevolal a ani som nemala neprijatý hovor od neho. Nič. Toto pokračovalo od kedy odišiel. Akoby sa ani nevrátil. No aj tak som cítila niečo iné, ako keď bol preč. Teraz to bol pocit viny a smútok.
Pozrela som sa von oknom a čakal ma nepríjemný pohľad. Pršalo. Nenávidím dážď. Keby som niekedy mohla zmeniť počasie, tak by som jednoducho mávla čarovným prútikom a bolo by po daždi. Presne tak, akoby bolo po všetkom smútku a hneve alebo výčitkám. Lenže niečo mi hovorilo, že sa to nikdy stať nemôže. Radšej som na to prestala myslieť inak by som zošalela a snažila by som sa prísť na to, či sa to vôbec dá.
Rýchlo som pokrútila hlavou a obliekla som si svoje obľúbené nohavice a sivé ramienkové tričko, na ktoré som si prehodila biele a potom kabátik.
Keďže som mala ešte dosť času, sadla som si na posteľ a zobrala som do ruky mobil. Sledovala som, či tam náhodou nie je neprijatý hovor alebo sms-ka, no nič. Nevedela som si predstaviť, že prečo sa práve on takto nahneval.
Vtom ma premkol pocit viny a strach. Strach, že sa znovu pokúsi odísť a pocit viny, že som to spôsobila všetko zase ja. Trápilo ma to, pretože som o neho nechcela- nemohla- prísť, no v poslednej dobe sa mi zdalo, že o neho prídem o zlomok sekundy.
Vyštverala som sa z postele na nohy a konečne som si mohla povedať, že je práve na čase, aby som vyrazila do školy.
Celou cestou ma trápila len jedna vec, čo ak odíde a ani sa nerozlúči? Bol by toho schopný? Nedokázala som na to prestať myslieť a keď som si pomyslela, že s touto myšlienkou budem musieť celý deň sedieť v škole, až ma striaslo. Uvedomila som si, že nechcem ísť do školy, ale rovno za ním.
Keď som sa konečne začala ako tak sústrediť na cestu, všimla som si, že vôbec nesmerujem do školy, ale ku nemu domov. A keď som si to uvedomila, stála som pred jeho domom.
Okamžite som sa rozhodla, že vojdem dnu. Skúsila som zaklopať, no nikto sa neozval. Ako inak.
Vošla som.
“Haló?” ozvala som sa, aby to nevyzeralo až tak nezdvorilo. Lenže nikto sa neozval. To ma prinútilo si znovu myslieť na zlé veci. Na zlomku sekundy som si myslela, že je naozaj preč a moje obavy sa naplnili.
“Veronika?” ozval sa hlas za mnou a ja som vyskočila. Keď som sa otočila, bol to Denis.
“Sakra. Budeš ma ešte veľa takto strašiť?” zamrmlala som a hneď som prešla k veci. “ Kde je Thom?”
“Hm. Je hore v izbe. Myslím, že je dosť sklamaný a smutný.” mykol plecami a ukázal na schody, ktoré viedli do jeho izby. Rozhodla som sa, že nebudem otáľať a pôjdem rovno za ním. Už aj tak určite vedel, že som tam.
Stúpila som na schody z orecha, ktoré sa matne leskli. Vyšla som hore a zabočila som smerom, kde bola jeho izba. Pomalým krokom som podišla ku dverám a zaklopala som. Nechcela som vyznieť nevychovane. Keď sa neozval, tak som si sama poslúžila a otvorila ich. Celá napätá som sa bála, že čo keď tam bude s ním nejaká baba. No hneď som túto myšlienku vyhodila z hlavy, lebo on nepatril medzi tých chalanov.
Vošla som, no on sa neotočil. Pozeral sa von oknom a ležal na posteli. Jednu ruku mal podopretú o hlavu a druhú na hrudi.
Mal sivé tričko, ktoré bolo obtiahnuté o jeho krásne svaly.
“Ehm...” zakašľala som si, aby sa na mňa konečne pozrel. Nepozrel. Iba som si nahlas vzdychla a podišla som ku nemu. Sadla som si vedľa neho na posteľ a ešte raz som si vzdychla.
“Thom...” ozvala som sa opatrne, no môj hlas znel akoby som práve doplakala. Ihneď sa na mňa otočil a pozeral sa mi do tváre. Zrejme sa mu nezdal môj hlas a to mu nedalo sa otočiť.
Ihneď, keď si všimol, že mi nič konkrétne nie je, tak mal znovu nezaujatý výraz a dokonca, keď sa konečne ozval, aj hlas mal nezaujatý.
“Čo?”
“Ja len.... Prosím prepáč mi... Ja som nechcela. Je mi to naozaj ľúto..” slová sa zrazu začali zo mňa sypať každým jedným slovom som stále viac a viac kričala. No nie z hnevu, ale z paniky. “ Pozri ja viem, že máš dôvod byť na mňa nahnevaný a dokonca máš dôvod, odísť odo mňa preč a nikdy viac ma nechcieť vidieť, ale ja ťa prosím. Nerob to. Ostaň so mnou....” rozvzlykala som sa a on sa okamžite posadil, aby ma mohol objať. Nežne ma hladil po chrbte a bozkával na vlasoch.
“Pššt!” dal mi jeden prst na ústa a utrel mi slzu, ktorá mi práve padala na lícach. “Neplač. Ja sa nehnevám na teba. Ja sa hnevám na toho idiota!” snažil sa ma uchlácholiť, no ja som sa nedala.
“Ale veď si sa nerozprával so mnou a neprišiel si za mnou...” vzlykala som ďalej a môj hlas znel akoby som mala niečo zaseknuté v hrdle.
“Pokoj... Pššt.” stále ma upokojoval a hladil. “Ja som si myslel, že to ty nechceš hovoriť so mnou, keď si odišla.” trochu to dávalo zmysel, no nechcela som sa tým zaoberať. Silno som ho objala a nechcela som sa ho pustiť.
“Nemáš byť náhodou v škole?” ozval sa po pár minútach, keď som sa už trochu upokojila.
Iba som prikývla.
“A čo sa deje?” znovu sa opýtal.
“Nevydržala by som sedieť v škole celý deň a zožierať sa, že či ma nenávidíš a či neodídeš bez slova preč.” priznala som sa a ešte silnejšie som sa k nemu pritiahla. Aj on ma silnejšie stisol a pobozkal ma na vlasoch.
“Dobre tak keď už si sa takto uliala, čo by si chcela robiť?” usmial sa na mňa. Mykla som plecom a čakala som, či náhodou niečo nevymyslí on. Predsa mal väčšiu predstavivosť. Pekne sa na mňa usmial a pohladil ma po tvári. Jeho prstami jemne prešiel cez moje pery, nos, čelo a napokon ma nežne pobozkal. Nechcela som sa od neho až tak skoro odlepiť, lebo tieto bozky mi naozaj veľmi chýbali.
Rukami som sa mu zahrabla do vlasov a bozky som mu opätovala. Hladil ma po celom tele, no stále som cítila ten mierny odstup.
Prestala som ho bozkávať a pozrela som sa mu do očí. Nechcela som, aby mal predo mnou nejaký odstup. Nechápala som tomu.
“Ty ma nechceš?” vyslovila som každé slovo pekne pomaly. Hlas sa mi triasol a prezradil ma.
“Ako ťa také niečo napadlo? Si to najlepšie, čo ma mohlo v živote stretnúť. Teda nie tak celkom v živote, ale v celej mojej existencii.” vypliešťal na mňa oči akoby som povedala niečo, čo je úplne absurdné. Aspoň som sa upokojila a silno som ho objala. Nechcela som odísť z jeho náručia a tak som sa mu tvárou zaborila do hrude.
“Ešte stále si mi nepovedala, že čo by si chcela robiť.” znovu sa ozval, keď bolo trochu dlhšie ticho. Ja som znovu mykla plecom.
“Ale no tak.” usmial sa a pobozkal ma na vlasy.
“Hm... Ja... Neviem.” vyslovila som zreteľne a povzdychla som si. Pomrvila som sa a kľačala som na jeho posteli pred ním. Chytil ma za tvár a pobozkal. No ja som pokračovala. “Je niečo, čo by si chcel ty?” opakovala som po druhý raz tú otázku, no bolo mi nad slnko jasné, že nepovie nič, len aby bolo po mojom.
“Pf....” zamumlala som. “Ty stále chceš, aby sme robili to, čo ja chcem. Nie je to trochu nefér?”
“Prečo? Malo by byť? Mne je jedno, čo robím, hlavne, že je to s tebou...” usmial sa nad mojou náhlou zmenou nálady a názoru.
“CCC... Ok. Čo keby sme.... Hm... Ostaňme tu.” zaškerila som sa na neho a on sa iba usmial. Pohladil ma po tvári a bolo mu jasné, že chcem byť len s ním. No aj keby sme boli spolu aj inde ako tu, nebolo by to ono. Ja som mala na mysli skôr deň prežiť bozkávaním sa. Nebolo by to od veci, no vedela som aj to, že dlho to nebude trvať. Keďže je dosť náchylný na moju krv, nechce aby sa niečo stalo, aj keď je si istý, že mi nikdy neublíži.
Niekedy som bola z neho naozaj zmätená.
No začal ma bozkávať ako som ja dúfala a ľahol si vedľa mňa. Prehodil sa nabok, aby nemusel svojou váhou na mne ležať. Hladil mi vlasy a bozkával ma po celej tvári. Ja som samozrejme ako blázon dychčala, ale bolo mi to jedno.
Vtom mi schytil ruku silnejšie ako bolo treba, ale nebolelo to. Vo mne to skôr vyvolalo pocit vzrušenia. No ja som si asi jeho pohyby a bozky vysvetlila nesprávne, pretože náhle zastavil a prevalil sa na bok. Aj on dýchal zhlboka ako aj ja.
“Čo sa deje?” ozvala som sa, keď nič nehovoril. Pozrel sa na mňa a pohladil ma po tvári.
“Nie som taký silný, že dokážem odolávať. Prepáč.” zosmutnel a vyhol sa môjmu pohľadu.
“No veď nič...” veď nabudúce. Zamumlala som si v mysli. Bola som si vedomá, že na dnes stačilo. Iba som si vzdychla a schúlila som sa mu v náručí. Pokúšala som sa nezaspať, no bola som unavená a bolo ešte naozaj skoro. Viečka sa mi pomaly spúšťali dole, keď som započula posledné slová z jeho úst. “Len si pokojne pospi, láska. Som tu s tebou.” a potom som už zaspala...
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
fallangel
29. 10.októbra 2010 14:56
super! zase... =D ako inak =D
Napíš svoj komentár