Od kedy som sa pekne uliala zo školy, aby som si všetko vyjasnila s Thomom, ubehli takmer dva týždne. Keď som si to znovu opakovala, až ma striaslo. Nedokázala som si ani len predstaviť, že kam ten čas uniká. V jednej sekunde som bola s ním schúlená u mňa doma a v druhej som sedela znudená v škole a čakala, kedy sa s ním stretnem. Presne takto to išlo tieto posledné dni od nášho zmierenia. No ani teraz som sa poriadne nedozvedela, že čo robil za ten čas, keď sa ani neozval. Mala som trochu pocit, že ma podviedol, no keď ma bozkával a stále mi opakoval, že ja som tá jediná v jeho živote, ktorú miluje (akoby presne uhádol moje myšlienky), ma jednoducho musel presvedčiť, že sa mýlim.
Mamine som ho predstavila minulý Štvrtok a ona sa iba nesmelo usmievala. Dokonca mi aj prezradila, že čo si o ňom myslí a nebolo to až také dobré.
“Pozri, ja nemám proti tvojmu výberu nič, je v pohode a slušný a zlatý, no nepozdáva sa mi. Akoby mal za lubom niečo zlé. Daj na mamu.” mumlala mi, no ja som sa jej to snažila vyhovoriť, lebo som presne vedela, že načo miery. Aj keď som jej to samozrejme povedať nemohla, aj tak som si bola vedomá jej rady. No napokon som ju musela uisťovať ja, že som si v ňom sto percente istá. Ako som jej to hovorila, začula v mojom hlase pochybnosti a iba držala na svojom úsudku.
S Thomom mi išiel čas naozaj rýchlo a celý život sa mi zdal omnoho ľahší. Ešte pred dvoma mesiacmi by som to nebola povedala, pretože som mala syndróm beznádeje a pochybností, či som dobre adresovaná na tento svet.
Dnes som sa na tej myšlienke iba pousmiala, že aká som bola dezorientovaná, pretože ešte vtedy som netušila, že život má aj pre mňa nejaké šťastie pripravené, no vtom som si nebola ešte vtedy istá.
Ako každý deň, aj teraz som kráčala domov pod spaľujúcim slnkom a nemohla som sa dočkať, kedy pôjdeme von s Thomom. Mamina sa samozrejme tešila, že som konečne šťastná po tých mesiacoch depresie, no ja som si to ešte tak neuvedomovala, keďže teraz popri mne všetko preletelo svetelnou rýchlosťou.
Konečne som dorazila domov a hodila som tašku na zem.
“Ahoj mami...” zamumlala som, keď som otvorila dvere do obývačky. Samozrejme sedela pred počítačom- ako vždy- a oneskorene sa mi odzdravila.
“Ahoj moja...” potom sa znovu zahĺbila do písania. Iba som si povzdychla a odišla som sa trochu upraviť. Tá si ma nebude všímať najbližšiu hodinu.
Tak som si povedala, že využijem čas a trochu sa poupravujem.
Rýchlo som si dala na tvár trochu púdru, aby som zakryla posledné náznaky akné, ktoré sa mi podarilo odstrániť. Pretrela som si hnedý očný tieň na oči a dala som si svoj lesk na pery. Usmiala som sa na seba a potom som sa zatvárila naozaj kyslo.
“Ten nos..” mrmlala som a bola som znovu v komplexoch. Totálne sa mi hnusil môj nos. Bol dlhý a široký. Chcela som ho, čo najrýchlejšie zoperovať. Dokonca sme sa aj s maminou dohodli, že tieto Vianoce pôjdeme spolu. Už som s tým aj súhlasila, no potom som spoznala Thoma, ktorý mi to vyhovoril z hlavy.
Tak som si znovu len povzdychla a radšej som rýchlo vyšla z kúpeľne, aby som sa nenahnevala.
“Kam ideš?” ozvala sa zrazu mama, keď som si obúvala svoje tmavo modré číňany.
“Hm idem za Thomom... Nevadí? Ideme niekam von. Nebudem dlho. Môžeš mi aj volať ak ťa to upokojí.” uistila som ju a ona sa len zaškerila, no nič nepovedala.
“Ok idem. Ahoj.”
“Volám ti...” hovorila horlivo, aby som ju neprepočula.
“Jasan.” odvetila som a rýchlo som za sebou zatvorila dvere, aby nemohla ešte niečo vymyslieť.
Sedeli sme na lavičke v parku- kam inam by sme šli- a objímali sme sa. Stále som bola v jeho náručí a nenechala som sa vyrušiť pohľadmi ľudí okolo nás. Niekedy ma začal nežne bozkávať, no potom hneď prestal.
“Čo bude dnes?” opýtala som sa trochu nezaujato, lebo ma to vôbec neotravovalo. Hlavne, že som bola konečne s ním po celom tom dlhom dni v škole.
“No čo len chceš.”
Túto odpoveď som naozaj nemala rada, ale už som si zvykla. Iba som si povzdychla a objala ho tuhšie. Počula som ako sa usmial a pohladil ma po chrbte.
“Hm dosť dlho si nebola vonku s kamoškami. Nechcela by si? Ak áno len povedz.” v tej chvíli som nevedela, že čo na to. Naozaj som po ničom netúžila, iba po tom, aby sme boli konečne spolu.
“Nie... Chcem byť s tebou.” odvrkla som okamžite.
“Malo by ma to štvať, lebo byť so mnou je pre teba naozaj nebezpečné.” zase začína. Och.
Iba som si vzdychla.
“Prosím nezačínaj zase. Keby si ma chcel tak veľmi roztrhať, už by bolo po mne.” snažil sa moju poznámku ignorovať a iba ma jemne hladil po chrbte. Aj ja som to nechala tak a oprela som sa tvárou o jeho hruď.
Náhle nás zo zamyslenia vyrušilo zvonenie mobilu. Mierne ma nadvihol jednou rukou, tak nenápadne, aby to nikto nevidel a vytiahol mobil.
“Čo je?!” pri jeho tóne som hneď vedela, že je to Denis- jeho šialený brat, ktorý prahne po mojej krvi.
Thom sa z ničoho nič ani len nenadýchol a úplne stuhol. Pozrela som sa mu do očí, ale veľa som nezistila. Oči mal ľadové a zamrznuté. Chcela som mu ten ľad roztopiť z očí, ale to nešlo.
Keď ukončil hovor, odložil si mobil a všetko sa náhle zvrtlo veľmi rýchlo. Už sme aj stáli na nohách a veľmi rýchlym tempom sme išli niekam.
“Kam ideme?” vliekla som sa vedľa neho, no zrejme nemal čas na moje ľudské tempo a chytil ma okolo pása a trochu si ma nadvihol, aby som sa mohla celou váhou o neho oprieť.
Neodpovedal mi na otázku a to ma rozčuľovalo ešte viac. Chcela som to vedieť ešte naliehavejšie a napokon som svoju zvedavosť neukryla.
“Kam ideme?” zopakovala som naliehavo a trochu v panike, pretože sa mi jeho správanie vôbec nepáčilo. Keď začul paniku v mojom hlase, ihneď sa na mňa pozrel.
“Nič sa nedeje...” snažil sa ma upokojiť, lenže ja som jasne videla, že sa NIEČO deje. “Neboj sa beriem ťa domov. Tam budeš v bezpečí..” hovoril rýchlo a naliehavo. Nechápala som, že čo sa deje.
“Toto mi vysvetli!” kázala som mu, pretože som bola úplne mimo.
Dokonca ma napadlo, že bude musieť zase odísť. A to ma vyviedlo z miery.
Keď mi neodpovedal, chytila ma väčšia panika.
“Zase odídeš?” zašepkala som a v mojom hlase bolo počuť, že som úplne mimo. Trochu zvoľnil tempo a pozrel sa mi do očí.
“Nie, neboj sa. Nechcem, aby si sa bála. Všetko bude dobre.”
Pri jeho hlase som sa strhla. Toto nebude v poriadku. Niečo sa deje a on mi to nechcel povedať. Ale čo by bolo také strašné, že sa takto správa? Že by ho napadol nejaký dlhoročný nepriateľ? O tom by som azda vedela a nebál by sa mi to asi povedať. Alebo?
“Pf! Vysvetli mi, že čo sa tu deje!” naliehala som ešte viac.
Okoloidúci ľudia sa na nás pozerali naozaj začudovane. Vyzerali sme asi dosť zvláštne, keďže on sa tváril akoby mu niekto zomrel a ja som bola v panike.
Vtom mi niečo napadlo.
Zomrel?
Niekto blízky?
Mohol by to byť dôvod na jeho reakciu?
Alebo ani nie?
“Veronika. Teraz je pre teba najdôležitejšie vedieť len to, že sa nič nedeje. Proste na to zabudni!” kázal mi, no ja som nebola v stave, žeby som na to mohla zabudnúť. Hlavne, keď sa tváril tak šialene.
“Ako by som na to mohla zabudnúť? Veď sa ideš zblázniť od toho. Na to sa len tak nezabúda!” vyvalila som na neho oči a v panike som skoro kričala tak nahlas, že by to na ulici nebolo veľmi prospešné.
Jemne si vzdychol a položil ma na zem. Konečne som sa mohla poriadne nadýchnuť.
Zastrčila som si vlasy za uši a čakala som, kým niečo povie.
“Vrátili sa....” zašepkal tak potichu, že som ho takmer nepočula.
Pomaly som potriasla hlavou a prekrížila som si ruky na prsiach.
“Kto?” vydýchla som od napätia.
“Môj druh.... Boli tu ešte pred tým ako si sa narodila ty, čiže o tom nebudeš vedieť. V meste boli stále vraždy a nedalo sa to vysvetliť, že čo sa deje. až napokon ich moja rodina dokázala vyhnať a urobiť dohodu. Lenže, keď teraz moja rodina tu už nie je, tak sa vrátili!” každé slovo vyslovoval naozaj rýchlo a ja som mala čo robiť, aby som mu poriadne rozumela.
Vypleštila som na neho oči. Takže ďalší krvilační upíry na scéne? Znovu budem musieť žiť v strachu, že čo ak zabijú moju matku? Alebo niekoho kto mi je blízky? Nechcela som na to ani pomyslieť. A hlavne som potrebovala aby bol on so mnou.
“A ty odídeš? Znovu?” opýtala som sa a snažila som sa skrývať strach v mojom hlase. Lenže zrejme sa mi to nepodarilo. Jemne mi chytil tvár do dlaní a ozval sa nežne.
“Nie. Budem s tebou. Viac neodídem to ti sľubujem!” sľuboval a jeho zamrznuté oči sa náhle rozmrazili ako ma pobozkal.
No zrazu nebol čas na bozky, rýchlo ma schmatol a utekal ako len vládal, aby ma dostal do bezpečia.
Vtom sa zháčil, keď sme stáli pred dverami.
“Lenže, keď budem s tebou ich prvá cesta bude za tebou lebo budú cítiť môj pach.” zhrozil sa, keď si to uvedomil a ja som videla v jeho tvári, že ľutuje, čo mi sľúbil. Aj keď bolo pre neho rovnako ťažké ako pre mňa ma nechať osamote. Pozrel sa na mňa v náhlom zistení a bol hnevom celý bez seba.
“Ja nechcem aby si ma opustil..” zamumlala som nešťastne a on si ma hneď privinul ku sebe.
“Ja sa ani nechystám. Keby sa malo niečo stať... Som tu predsa s tebou.” uistil ma a potom som otvorila dvere s roztrasenými rukami...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár