(4-deň)
Od toho dňa ako som sa spoznala s Thomom, nedokázala som myslieť na nič iné ako na neho. Bola som nim poblaznená, ale trápilo ma, že sa s nim už nikdy nestretnem. Ani som si jeho číslo nevypýtala. Trápilo ma to a bola som na seba nahnevaná. Nemyslela som, že to takto skončí. Ale, čo iné som mohla od života očakávať? Veď je to predsa môj šialene nešťastný príbeh. Niekedy je príjemný ako pred troma dňami a niekedy je nesmierne hrozný. Aj dnes som sa cítila dosť blbo. Nedokázala som si pripustiť alternatívu, že ho už nikdy neuvidím. Dokonca ani nechodil v meste do školy. Dosť ma to zarmucovalo a bála som sa pozrieť skutočnosti do očí.
Ležala som na posteli a počúvala som hudbu. Premýšľala som len nad nim, ale chcela som to ukončiť. Jeden nestatný príbeh sa skončil a druhý sa začal. Nechcela som už myslieť na neho. Aj keď to bolo nemožné, ale ja som si to nepripúšťala.
Postavila som sa a rozhodla som sa, že pôjdem ku hrobu babičky. Chcela som jej o Thomovi povedať a prísť na nove myšlienky. Určite by mi chcela len dobre, a aj keď je mŕtva- čo som si nechcela veľmi pripúšťať- tak mi pomáha a ja to viem. Tak som napokon s rýchlim krokom vyrazila na cintorín.
Vietor mi vial vlasy a ja som sa pozerala na oblaky, ktoré sa teraz pohybovali rýchlejšie. Obloha sa nenapadne zatiahla, akoby nechcela dať o sebe vedieť a udrieť, keď to človek najmenej čaká. No mňa to nepresvedčilo aby som išla domov. Vedela som, že sa blíži búrka, dokonca to aj hlásili v počasí, no ja som nemala ani najmenšiu chuť byť doma. Tam by to bolo ešte horšie. Tu som si aspoň ľahšie dala dokopy myšlienky a Thom sa mi zdal viac skutočný. Nedokázala som si predstaviť, že by sa mi niekedy stalo niečo čo pred troma dňami. Preto som si nebola už tak celkom istá, či to nebol len sen.
V momente ako som na neho pomyslela a vtom na to, že ho už nikdy neuvidím, som dostala nápad. Určite to nebolo z mojej hlavy a znovu mi ku tomu pomohla starká.
Prečo by som mala takto trpieť?, premýšľala som. Ak ho chcem ešte raz stretnúť, tak by som mala ísť na to iste miesto, kde vtedy, do parku! presne toto by ma asi nenapadlo. Je to logické. Rozbehla som sa z cintorínu aby som tam bola čo najrýchlejšie. V bruchu som cítila ako sa mi dvíha adrenalín. Znovu ho stretnem. Je tu možnosť, že ho budem vidieť. Ale potom si už vypýtam jeho číslo. Nechcem si viac predstavovať, že ho neuvidím.
V bránke pred parkom som zastavila. Nebol tam nikto. Sklonila som hlavu a rozbehla som sa ku jednej lavičke. Zodvihla som si kolená na ňu a začala som plakať. Také sklamanie.
A čo iné si čakala? veď je to pravda, čo iné by mi mohol ponúknuť život? Sklamanie. Vždy to tak bolo a ja hlúpa som si myslela, že to bude iné.
Vietor za rozfúkal ešte intenzívnejšie, ale nevadilo mi to. Náhodou teraz som si nič okolo nevšímala dokonca ani to, že začalo poprchávať. Nemohla som si pripustiť, že ho už neuvidím. Potrebovala som ho vidieť.
Jeho osobnosť a to zvláštne hypnotizovanie bolo natoľko silne, že som nedokázala nechcieť byť s ním. Keď som sa trochu pozbierala- no ešte stále som plakala- pozrela som sa na oblohu. Bola zatiahnutá a sivá. Kvapky mi padali na tvár, žmurkala som aby mi nepadli do oka. Cítila som sa ako stratená v tme....
Pomaly som kráčala po zmočenej tráve v parku a mierila som ku východu. Už som si uvedomila, že tu žiadny Thom nie je a ani nepríde. S tým som sa musela zmieriť, preto som radšej odišla z parku. Už aj tak ma to tam nebavilo a čoskoro sa rozprší. Ibaže ja som nechcela ísť domov. Chcela som sa prejsť a byť sama- ale snažila som sa nemyslieť, prečo nejdem domov, aj keď to bolo jasné, chcela som ho nájsť a ja hlúpa som si myslela, že na neho narazím len tak náhodou- a preto som sa ponáhľala preč z parku. Bolo jasne, že aj tam som bola sama, ale musela som sa prechádzať.
V meste bolo len naozaj málo ľudí. Trochu sa mi to nepozdávalo, lebo aj keď pršalo ľudia boli v meste. No a dnes bolo pomerne teplo, aj v tomto počasí.
Určite je doma a ty ako hlúpa ho hľadáš! hovorila som si. Už som si to nakoniec pripustila, že ho hľadám, no bolo to ešte horšie, pretože v meste nebol. Tak celá smutná som sa nakoniec vydala domov.
(78- deň)
“Mala by si sa aj trochu usmievať, keď chceš aby to bola dobrá fotka.” povedal mi s jeho príťažlivým hlasom, no ja som nemala v pláne sa usmievať. Nechcela som ešte viac skaziť fotku.
“Nepovedala som, že chcem aby bola dobrá.” zachichotala som sa a stuchla som ho do ramena. Aj on sa usmial no potom bol vážny. Taká zmena. Z ničoho nič sa ani neusmial a bol ako skala.
“Si tu?” ozvala som sa neisto no nemyslela som, že si ma všíma. Prišla som bližšie a dotkla som sa jeho vyšportovanej ruky.
“Thom?” znovu som zajachtala no on si ma nevšímal. Pozeral do blba. V tom som si všimla, že sa mu kútiky úst pohybujú, akoby sa chcel smiať. Hneď som pochopila. Drgla som do neho a zasmiala som sa.
“Ty si ale.. Veď ja ti dám.” zasmiala som sa a chcela som ho štekliť no bolo jasné, že jediný kto tu bude štekliť bude on....
(6-deň)
Pozerala som sa z okna, keď sa mi ozval mobil. Pozrela som, kto to je no číslo som nepoznala. Zodvihla som.
“Prosím?” ozvala som sa trochu mimo, no nemala som najlepšiu náladu.
“Ehm Veronika?” ozval sa hlas a ja som hneď vedela, že komu patri. Usmiala som sa a znaky depresie boli okamžite preč.
“Áno? Thom? Odkiaľ máš moje číslo?” opýtala som sa s neskrývaným nadšením, ktoré si určite všimol lebo sa zasmial.
“No dúfam, že nevadí...” nenechala som ho dokončiť, pretože mi bolo hneď jasné, že čo mysli.
“Nie..” odpovedala som.
“Ja som len chcel, či nejdeš dnes von. Dosť sa nudím a myslel som, že by sme mohli zájsť na.... Zmrzlinu?” pred posledným slovom sa zamyslel vyslovil ho
neisto.
“No môžeme. A kde?” potešilo ma, že si zohnal moje číslo. Vlastne som si ani nikdy nemyslela, že budem mať také šťastie. Toto bolo doslovne šťastie. Srdce mi búšilo a hlas sa mi trochu chvel.
“Čo tak o 15 minút? Pred kultúrnym domov?” hneď som si snažila vybaviť, kedy a kde sa mame vlastne stretnúť no bola som ako omámená.
“Ok. Budem tam.” odpovedala som a zložila. Celá som sa chvela od šťastia a nadšenia. Ešte pred dvoma dňami som ho hľadala po meste v daždi a dnes mi zavolal, že či nejdem von. Bola som tak šťastná. Rýchlo som vbehla do kúpeľne a dala som si aspoň trochu do poriadku tvár. Zahľadela som sa na seba v zrkadle.
“No s tým už nič neurobím. Bude ako bude.” povedala som si pre seba nahlas a vybehla som s kúpeľne.
Pomaly sme kráčali po meste. Dnes nebolo až tak pekne ako inokedy. Bolo zamračené a fúkal vietor.
“No neviem, či je najlepšie počasie pre zmrzlinu..” zasmial sa a pozrel sa mi do tváre. Okamžite som sklopila zrak, aby ma nezhypnotizoval, pretože som vedela, že keď sa nechám tak sa môžem aj potknúť, až tak by som bola omámená. Aj keď normálne sa potkýnam no neriešim to už. Nakoniec je to moja kreposť.
“Nevadí, ale dnes nie je až taká zima. Takže..” zamumlala som a pozerala som sa poriadne pod nohy. Nechcela som zažiť trapas, no ako to už v mojom živote chodí, muselo sa to stať. Pekne som sa potkla na najbližšom kamienku. Thom ma pochopiteľne zachytil, ale nevšímal si ma. Nečakala som, že to urobí, teda som si myslela, že sa bude smiať. No on to bral ako normálnu vec, akoby ma dobre poznal.
“Mala by si si dávať lepší pozor.” povedal a ďalej sa trápil so svojou zmrzlinou.
“Nemáš ju rád?” opýtala som sa úplne od veci.
“Čo?” otočil sa ku mne.
“Zmrzlinu....” usmiala som sa do zeme.
“Ehm no, nie tak celkom.... Ale kto by nemal rád zmrzlinu?” v hlase som počula, že to mysli posmešne.
“No nie každý musí mať rád zmrzlinu.” pochopila som ho, no on sa na mňa pozrel nechápavo akoby nečakal moju normálnu reakciu. Nedokázala som si predstaviť prečo.
“Nechcela by si ísť niekam konkrétne?” opýtal sa ma, akoby chcel zmeniť tému.
“No mne je to jedno. môžem sa ťa na niečo opýtať?” chcela som vedieť. Prikývol.
“Ešte som ťa tu nikdy nevidela.” no nebola to otázka, ale on to zrejme pochopil.
“No nie. Nechodil som von veľmi často. Hlavne teraz nie. Bol som v lete na brigáde a tak....” zamyslel sa akoby premýšľal, čo má povedať. Trochu to bolo cudne, ale mne to bolo jedno. Bola som s nim vonku a cítila som sa úžasne.
“Akoto, že nemáš babu?” ďalšia otázka. V deň ako sme sa spoznali sme si nestihli všetko povedať a mňa to nesmierne zaujímalo. Taký skvelý chalan a nemá babu. No a zapodieva sa práve so mnou? Nejako som si to nevedela vysvetliť, ale bola som šťastná. Akoby mi dávala pocit bezpečia...
“No asi som príliš vyberavý, alebo nemám všetky prednosti super chalana..” povedal posmešne, až ironicky.
“Podľa mňa máš.” zamumlala som trochu zahanbene.
“Ďakujem.. A ty prečo nemáš chalana?” zastavila som sa a prešla som ku lavičke. Sadla som si na ňu a až vtedy som odpovedala.
“Asi nie som dosť pekná...” nechcela som to rozoberať, ale keď som sa mu pozrela do oči všetko sa zmenilo. Vtedy mu všetko vyklopem.
“O to sa nemusíš báť.” zasmial sa a zapozeral sa na mňa. Ja som sa musela otočiť, lebo by som prišla o srdce.
“Ako je možné, že sa pofľakuješ so mnou? Je tu veľa pekných báb...” zajachtala som no nechcela som aby to bolo inak.
“Ja o nich nemám záujem.” pozrel sa mi hlboko do očí. Zostala som omámená a nedokázala som sa už ani otočiť. Stále niečo naznačoval. Ale nebola som si istá, či sa mu naozaj páčim, alebo je to len žart.
“Počuj nestavil si sa náhodou s kamošmi, či ma dostaneš?” vyletelo zo mňa neslušne. Trochu som sa začervenala, lebo som sa cítila ako debil, ale nedalo mi to.
“Prečo by som sa mal staviť s niekým? Nie, som tu dobrovoľne... “ odpovedal úplne kľudne, ale v hlase mu bolo počuť, že hovorí pravdu. Bolo to fakt úprimné. Tak a teraz som sa fakt cítila ako blázon.
“Prepáč, ja len...” zajachtala som.
“Nie, nemusíš sa ospravedlňovať.... Je to trochu asi čudné, že z ničoho nič ku tebe prídem a otravujem, alebo si nájdem tvoje číslo a volám ťa von..” prerušil ma v odpovedi a on sám znel zamyslene.
“Nie! Prosím to si nemysli, no ja som rada, že si išiel von so mnou a som rada, že si si ho našiel.” bola som priam nadšená a to sa nedalo ani vysvetliť. Na vysvetlenie som to musela cítiť. Pozrel sa mi do očí a usmial sa. Srdce mi párkrát preskočilo a vtom mi zavibroval mobil.
“Do kelu!” zanadávala som. Matke som ani nepovedala, že idem von a ona bola v práci. No keď som vytiahla mobil a pozrela sa na hodinky, nebola som nadšená.
“Kde si?!!!” zakričala do mobilu. Bolo krátko po desiatej večer a ona bola dosť rozrušená.
“Som vonku. Už idem domov.” hlas sa mi chvel a naozaj som bola v panike.
“No to ti radím. Už aj domov!” zložila... No a to bol vrchol.
“Do kelu, musím domov, matka je nervózna. Prepáč...”
“Nie nemáš sa za čo ospravedlňovať. Odprevadím ťa?”
“Nemusíš nechcem ťa oberať o čas, už aj tak je dosť neskoro.” naozaj som sa ponáhľala a nechcela som aby utekal so mnou. No keby som domov neutekala, tak by mi volala, že kde som. Zase a nebola by nadšená.
“Neoberáš...”
“Prepáč prosím. Pochop ja sa naozaj musím ponáhľať.. Niekedy sa ešte stretneme? “
“Určite.” usmial sa a ja som sa rozbehla domov. Ostal tam stáť a pozeral sa na moju miznúcu postavu. To som si ešte stihla všimnúť a potom som už bola naozaj v panike...
Ležala som na posteli, ako normálne. Nedokázala som myslieť na nič iné ako na neho. Jasne tak ako vždy. No teraz som si bola istá, že sa mi páči a ja ho začínam ako tak ľúbiť. Zo všetkých ohľadov to bol chalan, na ktorého som už dlho čakala. Lenže nebola som si istá s jeho pocitmi. Možno naozaj je to len stávka, alebo niečo podobné. No stále mi niečo naznačoval. Akoby som sa mu aj ja páčila. Ale takto som sa zvykla naozaj stále mýliť. Vždy keď som si bola istá, že sa niekomu páčim, vysvitlo, že to tak nie je....
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
ihavenoname
12. 10.októbra 2010 16:37
pekné,teším sa na pokračovanie
2
toto bolo nejaké kratšie od jednotky a mierne chaotické...normálne som zvedavá či tá baba neskočí v cvokárni
Napíš svoj komentár