(12-deň)
Prešlo šesť dní a on sa neozval. Bola som na nervy. Trápila som sa. Nechcela som veriť, že som naletela takej hlúposti. Veď jasné, šťastie ma znovu opustilo. Niekedy som asi až príliš naivná, veriť takej veci...
Zapípal mobil. Pozrela som na neho a bol to on. Prišla mi sms-ka. Začudovala som sa veď na mňa už zabudol.
Prepáč, že som sa neozval a nechal ťa čakať. Nebol som v meste. Prepáč prosím. Je niečo s čím by som ti to mohol vynahradiť? Čo tak kino? Dnes večer okolo šiestej? celá som žiarila. Chce ísť so mnou do kina. Začala som sa chvieť. On na mňa nezabudol a asi sa mu naozaj páčim, pretože by sa so mnou neobťažoval, keby to tak nebolo. A mám mu prepáčiť? Ihneď som odpísala. Nechcela som ani trochu čakať, jeho pohľad som mala už pred sebou. A hlavne som ho chcela vidieť, pretože ma nejako zvláštne priťahoval.
Dobre. Tak sa stretneme dnes o šiestej. odpísala som no potom som si uvedomila, že neviem miesto. Zamračila som sa a chcela som napísať, no upútali ma hodinky. Bolo za desať pól šiestej. Rýchlo som vybehla z izby do kúpeľne. Napravila som si vlasy a pleť, no aj tak som s tým už veľmi nič neurobila. No v tom sa ozval matkin hlas.
“Kam ideš? A s kým? Už je neskoro!” začala no mne to nevadilo. Celkom som si zvykla a hlavne som musela byť milá, pretože mi na tomto stretnutí naozaj záležalo.
“Mami prosím. Idem do kina s ... Betkou... Písala mi teraz či nejdem.” nahodila som psie oči. Pozerala na mňa podozrievavo no potom prevrátila oči a pustila ma z kúpeľne.
“No ale volám ti. A po kine hneď domov. Nefajčiť a nepiť! Vieš, že mama ti to hneď zistí.” povedala trochu s humorom no vedela som, že to všetko myslí vážne, ale tie reči o fajčení mi liezli na nervy.
“Mami ja nefajčím! A neboj sa.” uisťovala som ju a konečne som vyrazila z domu. Bolo presne šesť a až vtedy som si uvedomila, že neviem kde sa máme stretnúť.
Hm zrejme pred kinom. zamyslela som sa a vyšla som z výťahu. Keď som otvorila dvere zľakla som sa. Presne predo mnou stál Thom a usmieval sa. Usmiala som sa a vzdychla.
“Zase som ťa vystrašil?” zasmial sa a ja som mu úsmev opätovala.
“No už to tak asi bude.. Ehm skade si vedel, kde bývam?” opýtala som sa začudovane a pritom som ukázala na dvere, ktorými som pred chvíľou prešla.
“Nie je ťažké sa v tebe vyznať.” zasmial sa, ale ja som tomu vôbec nepochopila tak som sa nesmiala.
“Myslím, že si mi to vravela.” zachichotal sa akoby ma nachytal.
“No asi hej. Moja hlava zábudlivá.” zasmiala som sa. Pohli sme sa smerom ku nákupnému centru Max, kde je kino.
“A kde si vlastne bol cez týždeň? Ak smiem vedieť.” opýtala som sa trochu nenápadne, pretože ma všetko o ňom zaujímalo.
“No vlastne som bol s rodičmi u známych. Vieš rodina.” odpovedal akoby trochu neisto.
“Ale mohol si napísať.” bola som trochu zmätená. No cítila som sa ako debil, pretože to bolo trochu nezdvorilé, teda ani spolu nechodíme.
“Ja viem. Nevedel som čo mám napísať.” pozrel do zeme sklamane a potom na mňa. V očiach mu hral pocit viny.
“Nie nič sa nedeje veď to je nič. Však prečo by som mala byť nahnevaná?” zasmiala som sa no pozrela som do zeme a už som radšej mlčala. Takto mlčky sme kráčali do kina.
(83-deň)
Pozerala som do zeme a mokla som. Čakala som tam ako blázon no on sa už nevrátil. Pozerala som či ide, ale jasné, on nešiel. Jedine ak tak domov. Dážď na mňa padal a celú ma premočil. Pozbierala som sa a odišla som z tade. Utekala som na cintorín ku starkej. Počas cesty som sa rozplakala a nedokázala som prestať.
Sedela som na mokrej tráve na cintoríne a plakala som. Nemohla som si ani predstaviť, že ma podrazil. Bola som rozčúlená a hlavne nešťastná. Cítila som ako ma to bolí pri srdci, alebo niekde v hrudi. Nedokázala som sa poriadne nadýchnuť. Myslela som, vedela som, že ma nechce. Neviem prečo a neviem ako sa dostal k takému záveru, ale jedno viem, že ho neodvolateľne milujem a nechcem o neho prísť.
No ako to u mňa šlo, musela som trpieť. Po toľkých krásnych dňoch strávených s ním, som musela pretrpieť to čo som dostala. Áno u mňa za šťastie musím platiť. Jednoducho to nešlo inak.
Chcela som sa postaviť a odísť domov, no nedokázala som sa pohnúť. Spadla som na zem a ležala som tam ako múmia...
(14-deň)
Včera sa znovu neozval. Bola som totálne bez nálady. V kine bolo naozaj dobre no nepadla ani jedna pusa či niečo podobné. Ani som to nechcela unáhliť. Možno so mnou chce byť len kamarát. Aj to je možné. Ale nevládzem ďalej trpieť jeho výhovorky. Nemyslím, že je normálny. Podľa mňa takto balí aj iné baby a ja som len jedna nešťastná obeť z tých mnoho. Ale prečo ja? Nemám dosť svojich problémov a trápenia? Musí na tom dávať aj on? Veď ho začínam zbožňovať a on nič. Myslím, že som naozaj naivná, nechám sa nahovoriť na niekoho koho ani nepoznám a jednoducho sa so mnou začne stretávať? Existuje také, ale nie v mojom prípade, preto si nedokážem predstaviť, žeby to bola pravda.
Niekto zvonil pri dverách. Bola som až príliš slabá na to aby som premýšľala, že kto to je, alebo, že niekto zvoní v taký čas.
Otvorila som.
“Čo tu robíš?” ozval sa môj beznádejný hlas. No on sa usmial.
“No nejdeš von? Čo sa ti stalo?” opýtal sa ma. Pozrela som sa do zrkadla vedľa mňa a zhrozila som sa. Dokelu! Zanadávala som na seba. Bola som uplakaná a pri toľkom premýšľaní som aj zabudla, že plačem.
“Ehm nič. Včera si sa neozval.” zamumlala som ako informáciu, aby som mu to pekne pripomenula. Viem, že nechodíme, no pre mňa to bolo viac než len pocit pobláznenia.
“No ja viem. Prepáč. Nechcel som ti ublížiť.” ospravedlňoval sa. Pozrela som na neho trochu tvrdšie ako som chcela no potom som sa uvoľnila.
“Nechcel?”
“Pravdaže nie...” odpovedal akoby to bola samozrejmosť.
“Vieš ty čo? Si veľmi dobrý herec. No ja som tvoje plány odhalila. Tuším chceš len namotať nejaké baby a potom ich pekne odkopnúť. No prepáč ale ja na toto nie som. Nemusíš sa ospravedlňovať, viem, že flirtuješ s viacerými naraz. Čau!” na drzo som chcela zatvoriť dvere no jeho noha ma zastavila.
“To si myslíš?” pozrel na mňa divoko až som sa zľakla. Nikdy nebol taký ako teraz. Nedokázala som sa ani nadýchnuť.
“Veroni nie! Ibaže by si si mala byť vedomá, že ja nie som kamarát pre teba.” bol trochu miernejší no aj tak bol vážny. Tomu som nechápala. Zvraštila som čelo.
“Ako to myslíš?” chcela som vedieť. Ak viem on za mnou prišiel a on ma volal von. Keby sme nemali byť kamaráti tak by to nerobil.
“Jednoducho nie som pre teba dobrý kamarát. Dosť riskuješ.” ešte viac ma vyviedol z miery. Pokrútila som hlavou.
“Tak si nemal ísť za mnou a volať ma von a namotávať ma. Prečo potom?” bola som rozzúrená.
“Prečo? Lebo som nemohol odolať. Ale dosť je pre teba nebezpečné sa so mnou baviť. Každý pohľad a nádych a pohyb, ťa vystavuje nebezpečenstvu.” nadýchla som sa a zahryzla do spodnej pery. Zatvorila som oči a pokrútila hlavou. Samozrejme keď som ich otvorila hlava sa mi zatočila. Trochu som sa pohojdala na nohách. vystrel ruku, že ma zachytí no ja som sa ešte stihla zachytiť o zárubňu dverí.
“Tak prečo si tu?” v hlase mi znela panika a triasol sa mi. Musela som zadržiavať slzy aby nevypadli. Nechápala som mu a hlavne som sa nechcela prestať s ním stretávať.
“Pretože sa obávam, že nedokážem byť bez teba....” vychrlilo z neho ako oheň a mňa poriadne zasiahol.
“Prečo sa ma tak zrazu chceš zbaviť?” aj tak som si nebola celkom istá a hlas sa mi ešte stále triasol.
“Práveže ja sa ťa nechcem zbaviť, ale to by bola asi najlepšia vec pre teba.” pozeral do zeme a bolo mi jasné, že nechce aby som ho posielala preč.
“Ale ja nechcem aby si odišiel...” trvala som na svojom ako malé decko. Presne tak som sa pri ňom cítila. Akoby ma chcel len ochraňovať.
“Práve to.. A neviem či by som to vlastne dokázal...” zamumlal a pozrel mi do očí. Preglgla som a pozrela som do zeme. Akoby na mňa prilipol, ale ja som bola v tej chvíli šťastná.
“Čo ťa vlastne na mne tak priťahuje, že nedokážeš ma opustiť?” ak sa to vlastne dalo nazvať príťažlivosťou.
“Všetko...” priblížil sa ku mne a cítila som jeho dych na tvári. Bol jemný a teplejší. Doširoka som otvorila oči a preglgla som. Otvorila som ústa a zhlboka som dýchala.
“Mal by som ísť domov.” povedal to trochu nešťastne, ale akoby nechcel aby došlo k bozku. Stiahla som obočie, pretože som začínala byť vyvedená z miery z neho. Nechápala som celému jeho bytiu. Nedávalo nič z toho zmysel, čo robil, čo hovoril a čo vlastne v skutočnosti myslel. Prikývla som a pozrela som sa mu do očí. Ako som ho poznala, neozve sa. Tak by som si mala užiť jeho oči ešte kým ho vidím. Pozrel sa mi hlboko do očí a myslela som, že zošaliem. Vtom sa zvrtol a kráčal dole schodmi ku výťahu. Preglgla som a pozrela som do zeme.
“Tak zajtra?” opýtala som sa, ale nebola som si istá odpoveďou.
“Možno...” už som si bola vedomá, že určite nemá romániky s inými babami.
Ale mal tajnosti, ktoré mi asi nechcel povedať. A zatiaľ som ani nechcela na neho tlačiť. Keď príde ten správny čas dozviem sa a o ňom všetko...
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
1
fallangel
12. 10.októbra 2010 22:22
uf,uf....viac Twilightu ako v predchádzajúcich dieloch...ale dobré
3
tentoraz s fallangel súhlasím...aj v twilighte a aj v denníkoch bola situácia ked chalan sa snažil babu od seba odohnať ale nevedel odolať...ale čo ...aj tak sa mi to páči...píšeš to tým pubertiackym žargónom
Napíš svoj komentár