230 DNÍ S UPÍROM 4.časť

(17-deň)

Neozval sa... Bola som si priam istá, že to urobí znovu. Mala som v sebe ešte nejakú nádej, no tá čoskoro vyhasla.
Bolo pól jedenástej večer, keď som sa rozhodla ľahnúť si. Nedokázala som ani oka zažmúriť, no nemala som inú šancu.
Zaspala som...

Utekala som v lese. Kde sa tu nabral les? Bola som si sto percentne istá, že som sedela v mojej izbe. Nedokázala som sa ani obzrieť a popri tom ma to lákalo. Za sebou som počula kroky. Neboli to normálne kroky. Akoby niečo utekalo naozaj rýchlo. Skoro sa to ani zeme nedotýkalo. Chcela som sa otočiť, ale niečo mi hovorilo, aby som to nerobila. Stále som za sebou počula tie kroky a fučanie akoby nejakého zvieraťa. Chcela som byť dosť rýchla a utiecť tomu, no čoskoro som ležala na zemi. V tom sa celé okolie zmenilo. Už som neležala v lese. Ležala som na lúke. Obzerala som sa poležiačky okolo seba a videla som, že som akoby na lúke medzi stromami. Na to aby to bola len nejaká čistinká v lese, bola táto lúka dosť široká a dlhá. Všade okolo boli kvety a motýle. Ako som sa tak obzerala zbadala som mihnúť sa niečo v lese. Posadila som sa a pozerala na to miesto. Jasne som videla, akoby sa tam pohol človek. Postavila som sa a odkráčala som na to miesto. Nebol tam nikto, počula som len vtáky spievať. Obzerala som sa no nebol tam nikto okrem mňa. Vôňu čerstvých kvetov som cítila až do lesa. Vrátila som sa na svoje miesto na lúke, no tam už na mňa niekto čakal.
Doširoka som sa usmiala aj on na mňa. Sadla som si ku nemu.
“Čo tu robíš?” opýtala som sa no môj hlas znel akoby mal ozvenu.
“Hľadal som ťa.” usmial sa a vyceril na mňa svoje zuby. Aj jeho hlas znel tak isto ako môj. Preglgla som a zapozerala som sa na jeho čisto biele zuby. Srdce mi tĺklo a nedokázala som mu nariadiť aby prestalo. Počula som ho tĺcť a modlila som sa, aby ho on nepočul. Bolo až také hlasné, že to určite počul.
“Mala by som ísť domov..” ozvala som sa zrazu. Cítila som, že niečo nie je v poriadku no s ním som sa cítila v bezpečí. Ale aj tak som mala pocit, že tu niečo nesedí.
“Kam sa ponáhľaš?” povedal a cítila som, že ma len tak nepustí preč. Jeho hlas znel smutne a akoby nič nehrozilo.
“Mama ma bude hľadať.” zajachtala som a vzdychla som si. To by nebola ona, keby nepokazila tú krásnu chvíľu. No aj tak som mala potrebu ísť preč.
“Prečo by mala?” nechápala som jeho výrazu. Akoby už nikdy nemusela a ani nikdy nehľadala. Premkol ma čudný pocit. Podozrievavý.
“Čo si s ňou urobil?” vykĺzlo zo mňa vystrašene. Chytala ma panika a už som nesedela. Teraz som cúvala od neho čo najďalej. Doširoka sa usmial a vtom sa zmenil na nejakého neznámeho človeka. Vyvalila som oči.
“Kto si?!!” zakričala som celá zožratá v panike.
“Neboj sa mama už ti nikdy nebude volať...” zasmial sa nahlas a ja som hneď vedela, že je v nebezpeční. Začala som utekať. Utekať čo najďalej. No les bol stále hustejší a ja som nevedela nájsť cestičku. Bola som až príliš v panike na to, aby som premýšľala.
Muž sa so širokým úsmevom objavil predo mnou. Prudko som zastavila a spadla som na zem.

“Prečo utekáš?” opýtal sa vážnejšie a pritom pokrčil obočie. Bola som vystrašená a chcela som byť od neho čo najďalej. Priblížil sa ku mne a ja som to už nevydržala.
“Nechaj ma!!!” kričala som.
“Nekrič.” znovu sa ku mne priblížil a kýval s hlavou na znak negatívnej odpovede. Nechápala som čo tým myslí no už mi to bolo jedno. Chcela som utiecť, ale nedokázala som sa postaviť. V jednej chvíli som ešte sedela na zemi a v druhej som vysela vo vzduchu.
“Pusť ma!!” kričala som, ale on ma nepočúval iba sa na tom zabával.
“Ako chceš.” rozhodol sa a hodil ma 4 metre od seba. Dopadla som na zem ako handra.
“Au!!” kričala som. Vedela som, že je to sen no nedokázala som sa zobudiť. Skúšala som si otvoriť oči no nešlo to. Schytil ma pod krkom a zodvihol do vzduchu.
“Prečo sa tak snažíš? Veď ty už bdieš!” začal sa nahlas smiať a mne sa v tom pomaly zatvárali oči. Akoby som padala do bezvedomia. Počula som len jeho smiech a nakoniec už nič....
Prebudila som sa. Ležala som na zemi celá stuhnutá a roztrasená. Dychčala som a celá som bola spotená. Chcela som si utrieť tvár a zistila som, že som celá uplakaná. Pokrútila som hlavou a medzi tým som hlasno preglgla. Vyštverala som sa na posteľ a chcela som zaspať. Už som bola celkom v pohode, no bála som sa, že sa znovu nebudem môcť zobudiť. Nedokázala som si predstaviť, čo to bolo a prečo som nedokázala vstať. No jedno som si dokonale pamätala. Slová, ktoré mi ten muž povedal.
Ty už bdieš... nevedela som, čo to malo byť. Bolo nad slnko jasné, že som snívala. Bola som ešte unavená a napokon som pri premýšľaní zaspala...

(18-deň)

Znovu nič. Neozval sa a ja som tak veľmi chcela, aby mi zavolal. Bola som na nervy a už vôbec som sa v noci nevyspala. Cítila som sa ako chodiaca mátoha. Ešte ku tomu všetkému celý deň pršalo. Matka odišla do Rakúska pracovať a ja som bola celé tri dni sama doma. Nevedela som si už poriadne spomenúť na ten sen, no stále som si pamätala tie slová.
Ty už bdieš... ešte stále som tomu nechápala. Rozumela som významu, ale žeby som v sne bdela? Istým spôsobom to tak bolo, ale mne to vysvetlenie nestačilo. Navyše ma zaujímal ten neznámy muž. Odkiaľ by som ho poznala? Niektoré veci som si nedokázala vysvetliť. Ani som sa o to radšej nepokúšala...

(19-deň)

Zasa nič. Chcela som mu už ja napísať no držala som sa. Poriadne ma štvalo, že toto so mnou robí. Znovu som nebola vyspatá, ale aspoň sa mi nič nesnívalo. Ibaže som sa celú noc zobúdzala a nič som nespala. Trápilo ma, že mi po tom večeri ani nenapísal. Začínala som sa cítiť ako totálny pako a ešte ku tomu všetkému som sa musela na zajtra učiť. Prvý deň v škole po prázdninách a to ma zarmucovalo ešte viac.





(20-deň)

Ráno som bola úplne unavená. Ako každý deň v poslednom čase- samozrejme som si nechcela nič pripúšťať- keďže som nevedel spávať.
Rýchlo som sa zbalila a potom som išla do školy. Bolo zamračené na apríl celkom normálne. Dala som si do uší slúchadlá aby som mohla nerušene premýšľať po ceste do školy.
Blbá nálada pokračovala aj v škole. Takmer na žiadnom predmete som sa nedokázala sústrediť. Nevšímala som si dokonca ani kamarátky a oni boli z toho asi trochu nahnevané.

Niekto predo mnou zabuchol knihu. Vyrušilo ma to pri mojom premýšľaní no musela som sa pozrieť, kto to bol.
“Veve nevládzem na sa teba pozerať. Čo ti do kelu je?” vyvaľovala na mňa oči Betka no ja som nemala náladu jej o Thomovi hovoriť.
“Nič...” zamumlala som a hlavu som si položila na lavicu. Ona mi ju jednoducho zodvihla a donútila aby som sa na ňu pozrela.
“Čo?” vyštekla som no nie nahlas a nie tak ako som chcela. Skôr bez ducha.
“Pozri vieš, že mi môžeš všetko povedať? Tak von s tým.” sadla si vedľa mňa a pritom držala moju hlavu lebo vedela, že keby ju pustí tak spadne. Jemne mi ju položila na ľavé líco, aby mi videla do tváre.
“Som len unavená..” zahundrala som a s tým som to chcela ukončiť, lenže ona to nechcela ukončiť.
“No jasné, ty aj keď si unavená tak z teba srší energia. A v posledných dňoch si sa ani neozvala. Čudovala som sa, že čo je s tebou. Myslela som, že ti mama zatrhla mobil a máš zaracha. No ako to je v skutočnosti?” cítila som sa ešte viac pod psa, keď mi to všetko vyčítala.
“Zaľúbila si sa?” hádala. Všimla som si, že Kristián, ktorý sedel za mnou, zodvihol hlavu. No myslím, že ma to už nezaujímalo a on asi môj nezáujem zaregistroval. Po tom, čo sa stalo na lyžiarskom si myslím, že som mu dala dosť času, aby mi vyjadril svoje city. Už je ale neskoro, lebo som našla myslím, že pravú lásku. Byť na správnom mieste v správnom čase... To sa naozaj vyplatí. V tedy som si to uvedomila a zodvihla som energicky hlavu. Betka na mňa vyvalila oči.
“Ja ho milujem...” vychrlilo zo mňa. Betka sa iba zasmiala a pozrela na Kristiána.
“Veve, ja myslím, že to bolo trochu nahlas...”
“Nie prečo by malo byť? Veď tu nikde nie je....” poobzerala som sa po triede, či náhodou sa nestalo šťastie, no nebol tam. Trochu som sa sklamala, ale nič som z toho nerobila. Ani som sa na Kristiána nepozrela. Betku to zmiatlo a usmiala sa.
“A koho teda myslíš?” usmiala sa na mňa a trochu bola zaskočená.
“Ale nikoho... “ uškrnula som sa . “ Je to chalan z parku...” zachichotala som sa a myslím, že to Kristián dobre počul. Bolo mi to už jedno, no keď som si spomenula, že Thom sa neozýva, bolo mi zase pod psa...

Po vyučovaní som išla na obed ako vždy. No vtom som zastavila ako obarená.
“Čo tu robíš?” zamumlala som šťastne.
“Hm. Povedal som si, že ťa dnes zoberiem domov.” usmial sa šibalsky a jemne ma objal. No potom odo mňa odstúpil na dva kroky. Bolo mi to trochu blbé no nechala som to radšej tak.

Niekedy som mala pocit, že má väčší odstup než by mal a nevedela som si vysvetliť, že prečo to tak je.
“Ehm. Ešte by som mala ísť na obed....” zamumlala som a pohla som sa do prava od dvier šatní. Prešli sme malou bránkou za školu a išli sme chodníkom vedľa základnej školy. Moja škola bola oproti základky. Chodila som do gymnázia a naozaj som bola niekedy vďačná.
Vošli sme do základnej školy a prešli sme po chodbe až do jedálne.
“Kam si sadneme?” opýtal sa hneď. Usmiala som sa a ukázala som na jedno miesto, ktoré som naozaj narýchlo vybrala.
“Hneď som tu..” zvrtla som sa na päte a upaľovala som pre obed ku okienku. Srdce mi skoro vyskočilo a bola som rozrušená už len z toho, že ho zasa vidím. Bolo to trochu pomiatnuté, no po stretnutí sa väčšinou niekoľko dní neozval. Preto som pri každom jednom stretnutí bola nesvoja.
Keď som sa vrátila ku stolu, hral sa s vrchnákom od fľašky.
“Hm, neozval si sa...” začala som nevinne no jasne bolo na mne vidieť, že ma to fakt trápi. Nechcela som aby mi to robil naďalej. Navyše som s ním chcela tráviť viac času, než bolo možné.
“Ja viem..”
“Prosím len nezačínaj s tým znovu... Výhovorky. Povedz čo je vo veci a ja to pochopím.... Máš .... Babu? A bol si s ňou?” opýtala som sa a slovo babu som vyslovila s odstupom a menším zamyslením. Samozrejme som nechcela aby táto možnosť bola pravdivá no takto som si overovala situáciu. Je jasné, že by mi aj tak nepovedal pravdu, ale ja som sa aspoň pokúsila.
“Nie nemám babu. Uf. Ver mi, keby som mohol, povedal by som ti všetko.. Ale nemôžem. Prosím pochop ma. Ale ja ti sľubujem, že raz príde ten čas a dozvieš sa....” zahundral a pozeral sa na vrchnák od fľaše. Odpil si z nej a potom sa znovu pozrel na mňa. Pomaly som prehĺatala každé sústo no napokon som sa postavila a odniesla som poloplný tanier naspäť.
“No môžeme ísť...” vyhlásila som a pohli sme sa von. Keď sme višli zo školy všimla som si, že práve v tej chvíli vyšiel von z gymnázia aj Kristián. Spomalila som.
“Čo sa deje?” hneď to zaregistroval a pozrel na mňa. Akoby ma vyslyšali anjele a on ma objal. Pozrela som mu do očí a aj on mne. V tej chvíli som bola ako omámená. Cítila som, že sa na nás Kris pozerá.
No ani toto krásne objatie netrvalo dlho. Náhle ma pustil.
“Huh.. A to som za čo dostala?” pozrela som na neho začudovane. Potiahol ma za ruku a ťahal ma za sebou. Ja som sa samozrejme nechala, aj tak boli moje nohy už slabé. Pri tej myšlienke som sa sama na sebe musela zasmiať.
“Čo sa smeješ?” opýtal sa nadšene a tentoraz to neskrýval. Trochu ma zmiatli jeho spôsoby a rýchlo som si vymyslela odpoveď.
“No len, že ešte pred niekoľkými dňami si sa ma ani nedotkol a teraz ma držíš.” znovu som sa usmiala.
“Ja môžem aj inak..” ozval sa trochu vážnejšie, ale potom sa usmial a pustil ma.
“Nie. Ja nemám proti tomu nič...” snažila som sa byť zdvorilá.
Doviezol ma až ku jeho autu. Uškrnula som sa a nasadla som na predné sedadlo. Všetci sa pozerali zrejme na mňa a hlavne Kris. Bola som nadšená, že ma vidí s niekým ako je Thom. Zamyslela som sa nad tým a usmiala som sa.
“Kedy sa o tebe dozviem tie čudné veci?” opýtala som sa. No myslím, že on tú tému naozaj nemá rád, lebo zvážnel.
“Keď príde ten správny čas...” zamumlal a tým túto tému ukončil. No aspoň na teraz...

 Blog

6 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu