(20-deň)
Večer som sedela pri telke a hľadala som v nej niečo. No nič nešlo. Tak som ju vypla a sadla som si radšej pred počítač. Chcela som pochatovať s Betkou, no nebola tam.
Na chvíľu som sa zamyslela a potom som už nedokázala prestať myslieť.
Thom bol dnes v škole pre mňa. Nedávalo to zmysel. No bola som tak trochu pripravená na to, že sa znovu neozve niekoľko dní.
Zavibroval mi mobil. Okamžite som ho zodvihla a pozrela sa, že kto to je. Bol to Thom. Skoro som vyletela z kože, keď som videla, že mi napísal. Nedokázala som pochopiť, že prečo sa tak náhle rozhodol napísať. Možno ho omrzelo to robiť, keď ma videl takú nešťastnú. Lenže nemal si to ako všimnúť.
-Ahoj, premýšľal som o tom, či nechceš ísť na internet si trochu pokeckať...J- zasmiala som sa, akoby by mi čítal myšlienky. Okamžite som odpísala.
-Dobre. Pošli mi tvoj skype meno a ja si ťa pridám.- vedela som, že má skype, pretože sme o tom hovorili. Bola som nadšená, že si môžeme popísať. Takto mu môžem povedať veci, ktoré by som mu za iných okolností nepovedala.
Netrvalo dlho a už sme písali.
-Tak, čo si sa rozhodla dnes robiť?- ´pýtal sa ma. Celý čas som sa usmievala no potom som prišla na to, že by som sa ho mala pýtať inak nikdy odpovede nedostanem.
-No momentálne si chcem písať s tebou.J- nenapadlo ma ako by som mala začať tú tému. Potrebovala som odpovede, no ako sa zdalo on mi ich ešte veľmi nechcel poskytnúť.
-To je milé...-
-Thom?-
-Áno?-
-Môžem sa ťa na niečo opýtať?-
-Jasné, pýtaj sa.-
-Hm, vo veci je to, že kedy mi povieš tie veci, čo si sľúbil?-
-Veroni, ešte nie je čas.-
-Ja viem, ale.. -
-Prosím pochop ma.. Všetko sa dozvieš, sľubujem... J a už sa ma na to nepýtaj, lebo ti to nepoviem -
Usmiala som sa no až sem som cítila, ten odstup a vážnosť napísanej vety. Vedela som si presne predstaviť, ako by to znelo z jeho úst.
Chvíľu som premýšľala, že čo by mohlo byť také zložité na napísaní sms, keď to vie aj inokedy, ale neprišla som na to.
- Čo ťa unášajú ufóni? :: xD-
-Haha to je naozaj smiešne. A čo keby sa to naozaj stalo? -
- Nie to by som nedovolila... -
-No len aby.. J-
-Napíš mi niečo o tvojej rodine..- bol dosť utajený a každá malá informácia o ňom ma naozaj potešila.
-No to nie je až také zaujímavé. Mám brata a ten je naozaj neznesiteľný. A ku tomu má babu, ktorá po mne ide. Je totálne mimo to dievča. Už som jej to toľkokrát vysvetlil nech ma nechá a je s ním, no ona nepočúva. A môj brat je kvôli tomu na mňa fakt nahnevaný...- ako som to tak čítala, pomyslela som si, že čo môže byť také strašné na celej tej situácii. Aj keď mňa by to rozčuľovalo.
-Ale veď to nie je až také zlé. Možno bude nahnevaný, ale nie večne...- v tej chvíli som si neuvedomila vážnosť tej vety. No ja som to ešte nevedela.
-Kiežby bolo všetko také jednoduché, ako ty myslíš...-
-Neboj sa, to ho prejde. Nájde si inú a bude šťastný..-
-Ak si nájde inú, lebo ju naozaj miluje.. Hm a čo tvoja rodina?- jasne som si všimla zámer tejto vety. Nechcel preberať svoju rodinu ako so všetkým, čo sa týkalo jeho.
-No bývam s maminou, ktorá to má fakt ťažké. Otec býva v Anglicku a má tam svoju priateľku. Mamina prežíva teraz dosť búrlivé obdobie, pretože sa s ňou rozišiel jej priateľ, ktorého fakt miluje. Čo je fakt najhoršie na mne si vybíja zlosť. Ale už som zvyknutá.-
-Uf nechcel by som. No moji rodičia tak povediac sú v pohode, ale neriešim ich život veľmi. Oni žijú svoj a ja svoj.-
-To akože žiješ inde ako oni?-
-Nie, v tom istom dome.. Nanešťastie..-
-Asi sa veľa hádajú, čo?-
-Ani nie... Len je tu aj brat a ich pravidlá.. -
-Hej chápem.-
-Pôjdem off dobre?..-
-Och škoda. Zajtra?- nebola som si veľmi istá odpoveďou, ale za pokus to stálo.
-Dobre..J ozvem sa . maj sa. Pekné sny. -
-Aj tebe. Ahoj.-
(21-deň)
Ráno bolo už celkom dobré, pretože som sa dnes v noci nezobudila. Bola som rada, že sme si aspoň trochu písali a dnes sa ozve. Nebola som si sto percentne istá, či to bude aj tak, ale cítila som, že bude.
Celý deň som sa usmievala až ma napokon Betka zastavila a pozrela som mňa nedôverčivo.
“Aha. Koho to tu máme. S akým chalanom si sa to včera poobede obšmietala tamto vonku? A ktorý ťa to bral domov na aute?” nahlas sa zasmiala a hovorila hlasnejšie ako mala. V triede nebol skoro nikto a tých pár ľudí, čo tam bolo náš rozhovor pekne počuli. Bol tam aj Kristián a sedel za nami. Myslím, že počúval, no aj tak som sa to snažila ignorovať.
“No chalan, ktorý mi zmenil život...” začervenala som sa, pretože teraz som si toho bola vedomá. Prešlo už dosť času na to, aby som sa s ním spoznala.
“Oooo, Veve sa nám nejako nezdá..”
“Ale prestaň..” chcela som ju trochu upokojiť, ale to sa zrejme nedalo.
“A čo? Chodíte?” myslím, že pri ňom sa nedá ísť až tak prirýchlo.
“No niečo sa rysuje.. A je to len dobré.” nadchla som ju.
“Aj dnes príde pre teba s autom?”
“Ale Beba, mne tu nejde o jeho auto, či iné. Mne ide o neho. Jeho oči, slová a správanie a, a, a... o jeho povahu..” hovorila som úplne zasnene. No aj to bol skoro ako sen.
“Ale Veve. No ale aj to je krásne. Joj ja ti to tak prajem.” objala ma. Počas objatia som sa pozrela na Kristiána, ktorý sa na mňa jasne pozeral.
“Veve poď so mnou na WC.”
“Nie. Musím sa ešte pripraviť na angličtinu. Prídem za tebou choď zatiaľ.” usmiala som na ňu a ona trochu neochotne išla na záchod. Sadla som si na svoju stoličku a vybrala som si veci z tašky.
“Veve?” započula som Kristiánov hlas. Otočila som sa na neho.
“Čo je?” neznelo to nezdvorilo, ale tak normálne.
“Mali sme nejakú domácu?” vytiahla som jedno obočie.
“Nie...” zamumlala som a chcela som sa otočiť. No on sa ešte raz ozval.
“Takže máš chalana?” vyvalila som na neho oči.
“Ehm, ešte nie. Prečo to zaujíma práve teba?” zmiatlo ma to, no nenechám ho kým mi pekne neodpovie. Aj tak mám dosť tých tajností, čo budem musieť u Thoma ešte chvíľu trpieť.
“Ja sa len pýtam, som započul.”
“No a vieš, že sa nepatrí počúvať iných rozhovor?” cítila som sa ako bohyňa. odpovedala som mu úplne so sebavedomím a myslím, že ho to nadchlo. Ale aj tak mal smolu, bolo neskoro mal to urobiť skorej, alebo radšej s tým ani nezačínať.
“Počul som, boli ste hlučné.” prekrútila som oči a otočila som sa. Našťastie už odo mňa nechcel nič. Asi pochopil. Také sklamanie pre neho. No on mi spôsobil ešte väčšie a to si nikdy neuvedomil.
Doma som sa len vyvaľovala na gauči. Čakala som kedy sa ozve. Bol znovu pre mňa v škole, ale musel ísť niečo vybaviť. Trochu ma to zarmucovalo no sľúbil mi, že sa ozve. A teraz som čakala ako blázon a on nič. Je pravda, že prešla len hodina, ale ja som predsa len nedočkavá.
Keď mi zazvonil mobil, skoro som spadla s gauču. Vyskočila som na nohy a zodvihla som.
“Prosím.”
“Veroni? Za 10 minút som u teba.”
“Ok.” položila som. Utekala som do kúpeľne a rýchlo som sa ponaprávala. To ani netrvalo tak dlho ako som čakala a už zase som sedela na gauči. Ach tak som sa niekedy za toto nenávidela.
Našťastie mu to netrvalo ani 10 minút a už zvonil pri dverách. Skoro som utekala otvoriť.
Keď som otvorila, skoro som sa zľakla. Ten pocit deja vú mi prebodával žalúdok. Prižmúrila som oči.
“Ja ťa od niekadiaľ poznám...” zamumlala som a vtom mi to zaplo.
Ty už bdieš.. skoro som sa mi pri tej myšlienke podlomili kolená.
“Čo tu chceš? A kto si?” skoro som až kričala. Cítila som, že z tohto nebude nič dobré.
Oči som mala od strachu už skoro vonku a o srdci to ani nehovorím.
“Ahoj..” zasmial sa šibalsky ako v tom sne. Skoro som až vyskočila, keď sa ozval.
“A to ma ani nepozveš dnu? Aké nepríjemné.”
“Načo by som ťa mala pozývať dnu? Ani ťa nepoznám.” skoro som kričala. Chcela som sa upokojiť, no nešlo to. Vedela som, že tu nie je preto, aby mi povedal niečo pekné, alebo ponúkal hlúpe veci na predaj.
“Ale no, tak sa budem musieť pozvať sám...” zamyslel sa, ale ja som už chcela zatvoriť dvere. No vtom bol vedľa mňa a iba sa na mňa zapozeral ako nechápavý pes. Zodvihol prst a urobil s ním pohyb, akoby ma chcel strčiť s tým jedným prstom asi 20 cm odo mňa. Čudovala som sa, že čo robí v byte, keď som jasne videla, že zatváram. No vtom som z letela niekde dozadu. Cítila som silnejší náraz do chrbta od stoličky. Vyvalila som oči a zajachtala som.
“No takto to nemuselo byť. Ach, keď sa sem dostane môj braček, tak už bude neskoro.” usmial sa na mňa. Vtedy mi to došlo. To bol Thomov brat. Úplne vyvedená z miery z jeho zvláštnej schopnosti som na neho civela ako blázon.
V momente na mňa divoko pozrel a v druhom zase som visela vo vzduchu. Silno ma držal za krk a nedostávala som vzduch.
“Pusť ma!!” chcela som kričať no môj hlas znel ako zachrípnutý a nebol dosť silný. Ako v tých snoch, keď chcete kričať a nie ste dosť hlasní. No toto bola skutočnosť a ja som nemala inú možnosť len sa pokúsiť dostať z jeho rúk. Lenže to skoro nebolo možné. Jeho sila bola taká veľká, že by kľudne zvládol aj nejakého suma.
Už bolo nepríjemné to škrtenie. No v tom sa všetko zmenilo. Otočil sa ku mne a ja som videla, že jeho tvár sa zmenila. Už nebol ten hnedovlasý a modrooký sympaťák, ale jeho oči boli naozaj divoké a ústa roztvorené, akoby jeho zuby boli väčšie ako majú. A dokonca aj boli. Pozrela som sa na jeho zuby a skoro som odpadla. Jeho očné zuby boli špicaté, jeho oči mali divoký výraz. Vtedy mi to došlo...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár