No vtom som pocítila poriadny úder do chrbta, ktorý mi vyrazil dych. Neotvorila som oči, lebo som na to nebola dosť silná, ale zato som jasne cítila, že ten muž už nie je v mojej izbe.
(21-deň)
Cítila som sa ako v zlom sne. Ako v tých, v ktorých nedokážete nič urobiť preto, aby ste sa zachránili. Akoby ten váš osud bol predurčený.
Pomaly som otvárala oči. Nahlas som raz vydýchla a zacítila som bolesť v chrbte a na krku. Nedokázala som si vysvetliť, prečo ten neznámy ma hneď nezabil a prečo zmizol. Bola som zmätená, ale vedela som, že sa pre mňa ešte vráti.
Zamyslela som sa hlbšie a vtom som uvidela znovu tie tesáky a šialené oči. Myklo ma a zvrtla som sa do klbka aby mi nikto nemohol ublížiť. Akoby som nechcela vidieť okolo seba to, čo bolo pre mňa neuveriteľné.
Upír.... To predsa nie je možné. To predsa nedáva žiadny zmysel. To je úplne proti ľudskej mysli. Všetky tie mýty, žeby teraz mali skutočnú históriu a podklad? Žeby všetko to, čo bolo len v rozprávkach bolo teraz skutočnosťou?
Thom!... Okamžite som vyskočila.
Veď tu už mal byť... Čo ak sa mu kvôli mne niečo stalo? Čo ak mu ten upír ublížil? rýchlo som schmatla kabát a obula som sa.
Netrvalo dlho a už som utekala po chodníku v meste. Každý sa na mňa pozeral ako na blázna. Veď som si tak už pripadala. Na zemi sú milióny ľudí, prečo práve ja som terč toho jedného? Alebo ich je viac? To ma vydesilo ešte viac. Premietla som si situáciu, čo by bolo so mnou s 12- krát väčším počtom upírov? Tak táto myšlienka ma vydesila ešte viac.
“Thom!!” kričala som keď už som bola pred jeho domom. Snažila som sa byť rýchla, ale keby som sa pohla rýchlejšie potkla by som sa o rovný chodník. Tak som sa musela uspokojiť so svojou rýchlosťou, ktorá ma tiež doviezla na správne miesto.
Zvonila som, klopala som, no nikto neotváral.
“THOOOOM!!!!” už som skoro vrieskala. Bola som úplne rozrušená, veď len pred pár minútami ma napadol upír. Alebo? Bolo to viac než niekoľko minút?
“THOM!” skúsila som ešte raz, no márne.
“Toto mi nerob. Prosím..” začala som plakať a pri tom som sa skoro dusila.
“Thom..” tentoraz som šepkala, pretože od plaču môj hlas neznel bohvieako dobre.
Hlavou som sa oprela o dvere a pošmykla som sa k zemi.
Kde si? z úst som nedokázala nič dostať von. Už som premýšľala, ale aj to nie dosť dlho.
Niekto mnou potriasol. Okamžite som sa mykla a otvorila oči.
“Veronika čo tu robíš?” videla som, že je celý vyvedený z miery. No aj ja som bola. Keď som si uvedomila, že som zaspala vonku, kde som bola ľahký terč pre upírov, iba mnou znovu trhlo.
“Všade som ťa hľadal!” no tomuto tónu som už ani ja sama nerozumela.
“No to ja som ťa hľadala..” povedala som a môj hlas znel aj teraz vystrašene.
“Čo sa ti stalo?” vyvalil na mňa oči a pomohol mi postaviť sa.
“Kde si bol? Chcela som aby si...” začala som plakať. Oprela som sa o jeho plece a on ma objal.
“Upokoj sa prosím. Dýchaj pekne..” hovoril mi a ja som ho poslúchla. V jeho náručí vyzeralo všetko v pohode. No keď som si uvedomila, že v akom nebezpečenstve sme.
“Thom! Toto nebude v pohode! V meste máme upíra!” vyvreskla som, žeby ma mohli počuť aj susedia, no našťastie on nemal susedov.
Pozrel na mňa zarazene akoby som mu teraz povedala vec, o ktorej by som nikdy nemala vedieť. Aj som čakala jeho reakciu, ale nie takúto.
“Čo je?” ozvala som sa a chcela som sa spýtať či je v pohode, ale on sa mi vytrhol z náručia a mieril preč.
“Kam ideš? Thom! Je to nebezpečné!” kričala som, no on sa ani neotočil a ani sa neozval.
“Do kelu!!!! Nenechávaj ma tu!!! Bojím sa..!” Posledné dve slová som zašepkala, vedela som, že ma nebude počuť, ale on sa zastavil akoby ma jasne počul. Pozrela som sa na neho neveriacky a on sa otočil.
“Choď domov....”
“Nie! Bol u mňa v dome!” prerušila som ho v polovici vety celá rozrušená.
“Len choď domov a ja ti sľubujem, že sa ti nič nestane...” prišiel ku mne a pohladil ma na tvári.
“Thom, ale je to nebezpečné a kam vlastne ideš? Čo sa ideš s ním porozprávať? Alebo ho chceš zbiť? No ja ti niečo poviem.. Je to upír!!! A nad ním šancu nemáš..” bola som celá v panike, ale on ma nepočúval. Nedokázala som si predstaviť, prečo je zrazu taký.. .taký... Iný.
“Všetko ti vysvetlím..”
“Nie ja to chcem počuť hneď teraz!”
“Ver mi. Nie je na to ten pravý čas!” teraz bol už aj on nahnevaný. No ja som sa nedala odbiť.
“Lenže ja nechcem aby sa ti niečo stalo! A kam vlastne ideš? Povedz mi to! Čo je to tvoj kamoš?!” pozrel na mňa trochu rozzúrene, ale potom sa otočil.
“Potom sa o tom porozprávame. Sľubujem ti!” povedal a rozbehol sa preč odo mňa. Pozerala som na neho ako mizne medzi stromami a nechcelo sa mi veriť, že do čoho sa vlastne púšťa.
Rozklepala som sa. Veď ho zabije! Chcela som sa rozbehnúť za ním, ale nedokázala som sa pohnúť.
Zrazu som necítila nič. Nedokázala som registrovať nič. Od tej paniky som sa asi úplne zbláznila. Ostala som tam stáť ako človek bez ducha. Akoby som nemala myseľ, s ktorou registrujem veci okolo seba. No teraz som nevidela nič, len čierno. Nepohla som sa a ani som sa nechystala pohnúť sa.
Zobudila som sa v mojej posteli. Pomaly som sa poobzerala po izbe a uvidela som ho. Moje zreničky sa rozšírili a posadila som sa. Vtedy som si uvedomila, že som vlastne nemala byť v izbe.
“Čo tu robíš? A čo sa stalo?” vydýchla som a môj hlas znel naozaj predpotopne.
“Denis je môj brat.” ozval sa. Nechápala som.
“Kto je Denis? Ja neviem o čom hovoríš. Bolí ma hlava. Idem si pre nejaké lieky.” chcela som sa postaviť, ale v momente bol pri mne a podržal ma.
“Seď. Pri tom čo ti poviem si myslím, že budeš musieť sedieť.” nechápala som jeho tónu. Bol úplne vážny. Rozhodla som sa počúvnuť ho, aj keď som nemala chuť sa s ním rozprávať o hocičom.
“Hovor rýchlo, lebo ma naozaj bolí tá hlava..” zamumlala som a prekrížila som si ruky na hrudi. Pozrel na mňa naozaj čudným pohľadom.
“Denis?” opýtala som sa ešte raz aby som mu naznačila, že už počúvam.
“No. Už si mala tú NEČESŤ sa s ním spoznať..” slovo nečesť naozaj zvýraznil. Akoby to malo byť to hlavné vo vete.
Denis, Denis, Denis.. Aký Denis? S nikým som sa nespoznala za tieto dni, samozrejme okrem Thoma.
Vyvalila som oči. Zaplo mi.
“No už to vieš..” zamumlal a pozeral sa na mňa, že akú mám na to reakciu.
Nahlas som preglgla. Nemohla som si ani len náhodou predstaviť, tú hroznú vec, ktorá sa odohrala pred... Niekoľkými hodinami? Nebola som si v tom istá, no na ten zážitok do smrti nezabudnem.
Thom sa nahlas nadýchol a pozeral sa hlboko do mojich očí. Roztriasla som sa. Znovu som pocítila znaky paniky a teraz naozaj silnej.
Nie zastav to ! kričala som sama na seba v mysli, no nedokázala som prestať myslieť na to, čo sa mi stalo.
“Tvoj brat je upír?!!!!” v momente sa mi hlas zasekol...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
fallangel
18. 10.októbra 2010 19:46
vuáá kedy bude ďalšia časť?? =D =D super! =D
Napíš svoj komentár