Nahlas som dychčala. Toto nemohla byť pravda... Ale prečo ma to nenapadlo skorej? A možno to tak ani nie je... Len ja si to namýšľam.
Myslím, že je najvyšší čas napísať Thomovi správu.
Neozývaš sa niekoľko dní po tom, čo sme spolu. Držíš si odo mňa naozaj veľký odstup, aj keď viem, že to nechceš. postavíš sa tvojmu bratovi upírovi, aj keď vieš, že si oproti nemu slabí. Si naozaj rýchly a a a .... viem čo si! stlačila som tlačidlo poslať. ruky sa mi pri tom naozaj triasli a dúfala som, že moje presvedčenie je len ďalší klam mojej mysli. Aj keď som v to dúfala, cítila som, že je to všetko pravda.
Všetko sa okolo mňa krútilo. Nemohla som si poriadne usporiadať myšlienky. Bála som sa, že je všetkému koniec.
Čo ak ma aj on chcel zabiť? Čo ak sa dohol s Denisom? Aj keď to je málo pravdepodobné, nedokázala som vyhodiť z hlavy túto možnosť.
Krvilačný upír... Šialené oči a špicaté zuby.... Zabijacké inštinkty... Vražedné myšlienky.... Strava- krv...
Zatočila sa mi hlava. Toto mi naozaj nerobilo dobre. Cítila som sa ako v nočnej more. Nechcela som aby toto všetko krásne malo taký hrozný koniec. Ale veď čo sa čudujem? To krásne muselo mať nejaký háčik....
Vyšla som von z izby a zapla som si telku na upokojenie. Lenže pokoj nejako neprichádzal a ja som bola čím ďalej, tým nervóznejšia.
Správa od neho neprichádzala a už toho bolo aspoň 5 minút, čo som mu ju poslala. Nikdy netrvalo dlhšie ako 3 minúty, že by mi neodpísal. Bola som naozaj rozrušená, čo v posledných dňoch som bola stále. Myslela som, že mi bude lepšie s Thomom, ale teraz som sa presvedčila.
Sedela som v obývačke a pozerala do blba. Ani som sa nesústredila na telku, no zrazu sa niekto ozval vedľa sedačky. Zhíkla som a strhla som sa.
“Prepáč...” zamumlal Thom a ja som myslela, že dostanem infarkt. Nie nechcela som aby prišiel za mnou. Bolo to pre mňa až príliš nové a hrozné než aby som s ním hovorila.
“Nechaj ma!” zakričala som a chcela som utiecť preč, ale zatarasil mi cestu.
“Prosím vypočuj ma...”
“Nie!” nedala som sa a s plačom som sa chcela dostať do izby. Zatvorila som dvere a silno som ich držala, aby sa tam nedostal. Vedela som, že pre upíra to bude hračka ma odstrčiť od dverí, ale bol to iba pud sebazáchovy.
“Veronika...” ozval sa za mnou a ja som sa okamžite otočila.
“Prosím choď preč!” moja reakcia nedávala bohvieaký zmysel, ale naozaj som sa bála.
“Ja ti nechcem ublížiť! Prosím pochop ma!”
“Pochopiť? Nie prosím daj mi pokoj!” cítila som sa trochu blbo, pretože bol ku mne naozaj milý aj pred tým, ale čo ak to bola iba pasca?
“Nechcem ti ublížiť!” zmeravel a zvážnel.
“Choď odo mňa preč!” zakričala som a otočila som sa mu chrbtom. Chcela som otvoriť dvere, no keď som sa otočila, že sa pozriem, či je ešte tam, nebol tam. Zošmykla som sa na zem a všetko na mňa doľahlo.
Bála som sa spomenúť si na tie slová, ktoré som mu povedala. Bála som sa pomyslieť na to, že je upír....
(26- deň)
Už sa skoro stmievalo, keď som išla domov od Betky. Musela som sa s niekým porozprávať a trochu sa odreagovať. Bolo toho na mňa až priveľa a bála som sa to povedať mojej najlepšej kamarátke. Nechcela som ju vystrašiť, aj tak by si asi myslela, že mi šibe. Aj keď ma ona stále pochopí, nemyslím, či by toto pochopila.
Keď som ku nej prišla, mala som zámer, že jej to poviem, ale ako náhle som ju uvidela žiť si kľudný život bez upírov, cítila som sa ako podrazák. Načo by som ju mala zaťažovať s upírmi? Bolo toho už aj na mňa priveľa a nechcela som toto trápenie dať aj na ňu.
Trochu som sa bála ísť sama po ulici, pretože ma mohli kedykoľvek prepadnúť. Stále som sa obzerala ako šialenec z psychiatrie, ale napokon som sa dostala domov, kde na mňa čakala mama. Vydýchla som si, keď som zabuchla dvere a oprela sa o ne.
“Už si doma? Bol tu nejaký Thom a chcel s tebou hovoriť...” hovorila matka a mne vtedy stuhla krv v žilách.
Bol tu a chcel sa rozprávať so mnou. Ale neprišiel ma hľadať, alebo?
“A čo chcel?” hlas mi znel akoby sa mi niečo zaseklo v hrdle.
“Neviem, len povedal, že ti mám povedať, že tu bol. A kto to vlastne je? Zase zatajuješ mame.” prišla ku mne a buchla ma do ramena. Mykla som sa a pozrela som na ňu akoby mi práve povedala, že niekto zomrel.
“Čo ti je?”
“Nič...” zamumlala som a pohla som sa do kuchyne. Nemala som chuť jesť. Nemala som chuť premýšľať, nemala som chuť žiť. Chcela som sa uzatvoriť do nejakej bez myšlienkovitej miestnosti, kde by som nemohla premýšľať.
“Poď sa najesť..” povedala mama a potiahla ma naspäť z obývačky.
“Nie som hladná...” odpovedala som celá stuhnutá a vydesená.
“Bola si celý deň vonku nehovor, že nie si hladná!” týmto ma vždy vedela dostať. Nemohla som viac odvrávať a musela som sa ísť najesť.
Urobila som si iba jeden rožok v maslom a salámou a pomaly som prežúvala každé sústo.
Vtom mi zavibroval mobil. Až som vyskočila a narazila kolenom do skla stola.
“Čo zase robíš?” ozvala sa mama.
“Nič..” povedala som vydesene a pozrela som na mobil. Bol to on.
Musíme sa porozprávať. Prosím ťa je to dôležité a nechystám sa ťa zabiť! jedlo, ktoré som mala v ústach sa mi zaseklo v hrdle a ja som sa začala dusiť.
“Veronika! Preboha čo stváraš s tým rožkom?” povedala vydesene a aj výsmešne mama.
“To skôr, čo stvára ten rožok so mnou...” zamumlala som a rozhodla som sa, že mu neodpíšem. Nechcela som sa s ním stretnúť a to ani náhodou. Prečo by som aj mala? Sme v slobodnej zemi a on je upír.
Lenže o tri minúty na to prišla druhá sms-ka.
Prečo neodpisuješ? Prosím ťa pochop ma, ja ti nechcem ublížiť!!!! nadýchla som sa a tak som odpísala.
Ak chceš, aby som vás nevyzradila tak dobre. Ale stretnúť sa s tebou nedokážem. Prepáč a pochop aj ty mňa. Prosím už nikdy nechoďte za mnou... poslala som a hnusné slzy sa spustili tvárou ako vodopády.
Bola pravda, že som ho milovala, ale keď som si pripomenula, že čo vlastne je, tak ma to odrádzalo....
(30-deň)
Práve zazvonilo na prestávku, keď som sa konečne prebrala z myšlienok. Betka si prisadla ku mne a drgla do mňa.
“Ozval sa?” vymyslela som si historku, že sme boli spolu vonku a potom sa už neozval. Aspoň tak si to myslela Betka. Nechcela som jej klamať v tom. Ona mi hovorila všetko a ja som jej nemohla povedať o tomto tajomstve.
“Nie.” odpovedala som bez duše, aspoň moja nálada ma neprezradila, lebo naozaj mi z toho bolo na nič.
Každý deň v správach hovorili o divokom útoku nejakého zvieraťa a nevedia prísť na to, že odkiaľ sa zobralo také krvilačné zviera. Veď sme boli na nížine, kde naozaj nie sú lesy. Ja som si len pomyslela, že akí sú naivní. Keď som si to premietla v hlave znovu mi len prišlo zle. Thom a vraždí ľudí? Nedávalo to zmysel a rozhodla som sa, že mu napíšem.
“Veve!” potriasla mnou Betka a ja som sa len trhla.
“Čo ti je?” vyvalila som na ňu oči.
“Ehm nič prepáč... Čo si hovorila?”
“Mali by sme si urobiť babskú jazdu. Presne to by ti teraz pomohlo...” usmiala sa na mňa, ale mne naozaj nebolo do smiechu. Tak mi chytila kútiky úst a vytiahla ich do úsmevu.
“No takto je to hneď lepšie...” musela som sa aj ja zasmiať, no potom som znovu sklesla.
“Vieš čo Veve? Sadnem si ku tebe, aj tak tu nie je Sára.” ani som nestihla súhlasiť a už tu bola aj s vecami. Otočila sa ku Kristiánovi a pozrela na neho posmešne.
“Čo ťa baví na tom, že robíš tie pohyby akoby si ty hral na bubnoch?” opýtala sa ho s úsmevom a trochu ironicky. Pozrela som na neho, no on sa na mňa ani očkom nepozrel. Prekrútila som oči a pozrela som sa na Betku ako sedí na lavici.
“Je to sranda...” zapojil sa do toho ešte viac. Samozrejme medzitým počúval hudbu inak by to už nedávalo zmysel.
“Veď tu máš jedno slúchadlo. Je to naozaj chyták.” podal jej ho a ja som si len vzdychla. Určite si to ani jeden z nich nevšimol.
Trochu som žiarlila na ňu, pretože sa baví s chalanom, do ktorého som ešte nedávno bola zabuchnutá. Síce ešte sa mi páčil, nechcela som si obnovovať city. Milovala som niekoho iného a na to som už naozaj nechcela myslieť.
Teraz som mala prioritu číslo jedna: napísať mu a vynadať, že zabíjajú nevinných ľudí. Čo ak bude obeť aj moja mama? To ma striaslo a donútilo mu napísať ihneď.
Thom toto je už naozaj neľudské! Pozri sa na to ako zabíjate nevinných ľudí! A keď si to nevšimnete a bude medzi nimi aj moja mama alebo niekto, koho mám rada?! poslala som a bola som naozaj nedočkavá. Potrebovala som aby mi odpísal a to ihneď. Ani som nemusela čakať a prišla sms-ka.
Presne preto som sa s tebou chcel rozprávať! Je nepijem ľudskú krv. Snažím sa žiť zo zvieracej a to už dosť dlho. Denis je ten, čo sa kŕmi ľuďmi. Preto sa chystáme preč! myslela som, že sa mi zastavilo srdce. Ostala som ako obarená a ani som sa nepohla. Vyvaľovala som oči na sms-ku a nechcela som tomu veriť.
Thom odchádza a ja ho nikdy neuvidím. To som nechcela dopustiť, ale nechcela som sa s ním ani stretávať. Bola som zmätená sama zo svojich myšlienok a pocitov. Nechápala som tomu celému. Nechcela som ho vidieť, lebo som sa ho bála ale na druhú stranu som o neho nemohla prísť.
“Veve si v pohode?” ozval sa Kristiánov hlas. Až ma myklo.
Pozrela som na neho vydesene a prikývla som. Bolo to neisté a zvláštne.
Dokonca aj Betka sa na mňa pozrela a potriasla mnou. Lenže ja som nedokázala na to zareagovať iba som vyvaľovala oči. Akoby som mala práve odpadnúť.
Nahlas som začala dýchať a roztriasla som sa.
On chce odísť. No nechápala som svojej reakcii. Bolo to asi najlepšie riešenie keďže som ho už nikdy nechcela vidieť.
Vtedy mi všetko pomaly došlo. Nechcel by mi ublížiť, ja to viem, iba jeho brat. Ale nechcela som ho. Z určitej strany som sa ku nemu nechcela približovať, ale iná možnosť nebola. Musím ho zastaviť! Nesmie odísť!
Vyskočila som zo svojej stoličky a všetci sa na mňa pozreli akoby mi šibalo.
“Veve si v pohode?” zopakovala otázku teraz Betka.
“Áno. Musím ísť niečo vybaviť! Prosím povedzte, že mi bolo zle a odišla som.” rýchlo som schmatla tašku a skoro som až utekala preč. Cítila som nechápavé pohľady na sebe. No moja prvá priorita bola, zastaviť ho aj napriek tomu, že som sa ho bála a nechcela som s ním byť. Ale napriek tomu som ho milovala a neprežila jeho odchod...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
fallangel
20. 10.októbra 2010 17:09
supeeer =D už sa teším... =D kedy bude 9.??? =D
Napíš svoj komentár