Utekala som po meste. Nemohla som veriť tomu, čo som práve robila. Iba som utekala a verila, že ho zastavím. Cítila som konečne trochu adrenalínu po toľkých dňoch napätia.
Konečne som bola pred jeho domom a ešte viac som zrýchlila. No ešte som nečakala čo sa stane...
Rýchlo som zaklopala na dvere a čakala som kým mi niekto otvorí. Nikto. Nechcela som byť nezdvorilá, ale otvorila som dvere.
Neboli zamknuté a tak som vošla.
“Thom?” ozval sa môj hlások úplne jemne akoby bol oproti tomuto domu iba malý odraz. Nikto sa neozýval a začala som mať čudný pocit v bruchu.
Rozhodla som sa, že sa poobzerám po dome, možno sú niekde, kde ma nepočuť.
Vyšla som na schody a premkol ma strach. Bola som v dome, kde žili upíry. Zdalo sa mi to čudné a neuveriteľné. Nečakala som taký normálny dom na upírov. Neboli tam rakvy a ani pavučiny. Dokonca aj slnko zniesli. Možno mali rakvy niekde v komore...
Cítila som sa už naozaj naivne.
Keď som vykročila na poschodie, nikto tam nebol. Nepočula som ani jediný zvuk.
“Thom?” ozvala som sa ešte raz. Nikto.
Vtedy som to pochopila.
Odišiel.
Rozhodla som sa, že utečiem niekam preč. Veľmi ma to zabolelo, keď som zistila, že tam už nie je a nikdy už ani nebude. Ako som zoskočila zo schodov narazila som do niekoho.
Hneď som sa pozrela na neho a zľakla som sa.
“Čo tu robíš?” vyšlo zo mňa, aj keď to bola nesprávna reakcia.
“To isté by som sa mal opýtať ja teba...” odpovedal Denis a o krok ustúpil.
“Čudné, veď celkom v pohode znášaš, že sú okolo teba upíry, neviem, prečo sa rozhodol odísť.” zamumlal a zapozeral sa niekde na neurčité miesto.
“Kde je? A ty tu ostávaš?”
“Nie... Idem aj ja preč.” cítila som sa naozaj previnilo.
“Nemohol by si aj ty prejsť na tú stravu, ktorú Thom?” opýtala som sa v nádeji, že ho zastavím aby nešiel a aby zavolal naspäť aj Thoma.
“Nie!” povedal posmešne a zrazu sa objavil za mnou. Kráčal hore po schodoch. Otočila som sa a začala ma premáhať panika.
“Nie! Nechoď!” zakričala som na neho. Ale on si ma zrejme nevšímal. Vzdychla som si a ľutovala som, že som sa vôbec nechala prehovoriť na to, čo práve chcem urobiť.
Rozbehla som sa po schodoch hore a utekala som za ním. Hľadala som ho, lebo som si nebola istá, že do ktorej izby vošiel.
“Nechoď!!!” znovu som zakričala, keď som stála vo dverách izby, v ktorej bol. Nevšímal si ma.
“Počuješ?!!” podišla som ku nemu a zdrapila som ho za ruku. No hneď som mu ju pustila.
Pozrel na mňa dosť podráždeným pohľadom a rozhodla som sa, že ho už nebudem rozrušovať.
“Prečo zrazu taká zmena?” opýtal sa a znovu sa otočil.
“Lebo nechcem aby odišiel...”
“Aha takže tu ani nejde o mňa...” prešiel popri mne von z izby.
“Ako to myslíš?”
“No maj sa ja už idem... A daj si pozor nech ťa nezožerie niečo..” povedal posmešne a chcel vyjsť von z domu. Rozbehla som sa za ním a zastavila som ho.
“Nikam nechoď! Zastav ho! Prosím!” za prosíkala som sa mu. Pozrel na mňa.
“A načo?”
“Lebo... nechcem aby odišiel.”
“Už je neskoro.... Je preč. Tak sa maj.” vytrhol si svoju ruku z mojej a už aj bol preč, aby som ho ani náhodou znovu nezastavila.
Vtedy to na mňa doľahlo. Je preč. To nie je fér!
Chytila som mobil a rozhodla som, že mu napíšem.
Thom prosím vráť sa! bolo to trochu nepresvedčivé, ale nechala som to tak. Teraz bolo najhlavnejšie to, aby mi odpísal niečo pozitívne- jasné, že som chcela jedine to, aby sa vrátil.
Lenže neodpisoval. Myslela som, že zošaliem. Nemohla som si ani pripustiť, že ho viac neuvidím. No neviem, ako by som vydržala bez neho tie dni, keď som s ním nechcela ani len hovoriť. Pre neho je toto asi jediná možnosť. Odchod -ísť a zabudnúť.
Lenže pre mňa to bolo nepredstaviteľné mučenie a trápenie sa.
Pomaly a bez duše som kráčala domov. Pozrela som na hodiny, aby som neprišla domov, keď ešte matka tam bola.
Bolo už pól druhej. To znamená, že každú chvíľu sa pohne na vlak.
Snažila som sa dýchať pravidelne a nemyslieť na to, čo sa udialo posledné dve hodiny a hlavne na to, čo ma najbližšie dve hodiny čaká.
Skutočne som sa nevedela rozhodnúť. Milovala som ho! Ale bála som sa. Niečo ma držalo od neho, niečo ma ku nemu nepustilo. Žeby znovu ten hlások?
“Do čerta s tým!!!” zanadávala som si nahlas a vtedy som si až uvedomila, že sú okolo mňa aj ľudia. Poobzerala som sa okolo, či ma niekto nepočul, ale zdalo sa, že všetci sú zaneprázdnený vo svojich povinnostiach.
Iba som si nahlas vzdychla a znovu som sa pozrela do zeme.
Si preč... chcela som sa prefackať, že ako som to mohla dopustiť. Nechala som ho odísť len tak. Ale veď ja som na vine- ako inak. Keby som nebola taká tvrdohlavá, tak by som ho nedonútila ku tomuto rozhodnutiu...
Doma som hodila tašku do kúta a zapla som si telku. Išla som si urobiť niečo jesť. Aj keď som nemala veľmi chuť, ale aspoň aby som sa trochu oklamala, že všetko je ok.
“Dnes sme našli ďalšie dve obete. Nevieme si predstaviť, čo za zviera to je. Je to čím ďalej, tým horšie.” začula som hovoriť redaktorku v televíznych novinách. To ma naozaj zaujalo a vyskočila som do obývačky.
“Naši policajti pátrajú a dokonca sa do toho zapojili aj ochranári zvierat.” prežúvala som jedlo v ústach a myslela som, že sa mi iba sníva.
“Veď sú preč..” zamumlala som s plnými ústami a zapozerala som sa do telky.
Kto teda vraždi, tých ľudí? Žeby tu bol aj iný upír?
To ma vystrašilo. Keďže sú upíry z mesta preč, musí sa sem nasáčkovať iný krvilačný upír.
Do frasa! Takže vraždy pokračujú.
Okamžite som schmatla mobil a vytočila som Thoma.
“No tak zodvihni to!!!” hovorila som si pre seba, aj keď som tomu nedávala bohvieakú pravdepodobnosť.
“Prosím?” ozval sa Denis. To ma sklamalo, ale neodradilo.
“Denis! Musíte sa vrátiť! V meste je nejaký upír!” hovorila som rýchlo a vydesene.
“Veroni upokoj sa. Je to len upír. A odkiaľ vieš, že napadne práve teba?” hovoril pokojne, ale mne sa táto situácia nezdala až tak pokojná.
“Ale zase budú zomierať iný... Daj mi Thoma..” naliehala som.
“Nie je doma.” zložil. Ostala som s vyvalenými očami.
“To nie je pravda! Ten idiot!!!” zakričala som a hodila som mobil o sedačku. Vrátila som sa do kuchyne. Nedochádzalo mi, že niekto je taký sebecký.
Lenže problém číslo jedna bol, že kto toho upíra stadeto vyženie? Alebo lepšie zneškodní?
Neprešlo ani 10 minút a už som znovu započula redaktorku hovoriť o ďalšom brutálnom napadnutí.
Ten upír musí mať naozaj apetít. Dokelu! Toto je čim ďalej, tým horšie.
Znovu som skúsila zavolať na to číslo. Lenže teraz ako naschvál nikto nezodvihol.
Skúsila som to ešte raz a potom ešte tri krát.
“Veronika! Prosím ťa čo chceš?” ozval sa rozdráždený Denis.
“Prestaň! Dobre vieš, že to nie je len tak!” naliehala som.
“Bože tak tam máte upíra. Aj teraz ste mali, až dvoch. No.”
“Lenže nechápeš? Za 10 minút zabil 4 ľudí. Ani som sa nestihla poriadne vrátiť ku jedlu a už zase to hlásili. Tu nejde o nejakého obyčajného upíra. Tu ide o poriadneho nenažranca!”
“Ale no tak. Možno má väčší apetít no a čo? Veď o chvíľu ho to u vás prestane baviť a nájde si iné útočisko.”
“Jasné, potom keď už každý bude mŕtvy..” zahundrala som a oprela som sa o kuchynskú linku.
“Prosím ťa..”
“Nie to je pravda. A čo keď sa rozmnožia?”
“No to môže byť. Potom to už bude vážne...” zamyslel sa.
“Presne a to môže urobiť len jediný upír. Predstav si, že sa rozmnožia a pôjdu do sveta zabíjať.”
“Och vo svete je veľa takých upírov. Ale nemyslím, že by bolo dobré pre vaše mestečko toľko upírov.... Hm.”
“Áno vidíš..”
“Ok uvidím, čo s tým urobíme. Neboj sa.. Maj sa.” zložil ešte skôr ako som sa mohla niečo opýtať. Bolo pre mňa nemysliteľné, aby som sa len tak nebála.
Nemohla som si ani len predstaviť, že čo sa stane, keď tu bude toľko upírov. Z tej myšlienky ma striaslo a urobilo zimomriavky.
Ale bola tu aj možnosť, že sa Thom vráti. Aspoň na chvíľu a ja ho budem môcť prehovoriť, aby tu ostal. Kiež by som tak mala pravdu...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
fallangel
21. 10.októbra 2010 19:27
dúfam,že sa vráti!!! musí sa vrátiť!! =D super !
Napíš svoj komentár