Dážď

Prší. Počúvam to jemné klopkanie na podobločnici. Zhlboka sa nadýchnem a s výdychom prichádza aj blesk. Zahrmelo. V diaľke zašveholili mladé stromy a načúvajú prekrásnej piesni vetra.

Slnko sa na malú chvíľu predralo cez ťažké čierne oblaky a s jarným, hrejivým úsmevom sa poobzeralo po šírej Zemi, svojej ochrankyne. Jeho čistým zrakom sa mihli starosti. Továrne, skládky a lenivosť všetkého tvorstva ho pobúrila. Náhle ako závoj prikryli slnečnú tvár mraky.

Tiene sťa hrozivé tvory obopínali šíre, neznečistené pláne. Na svet zaľahla tma. Moje vlasy voľne povievali vo vetre, avšak už zaťažené kvapkami dažďa.

Milujem dážď. Mám rada pocit, keď kvapky ako malé dýky vrážajú do mojej pokožky a ja sa zatiaľ bezstarostne smejem. Veď mi nemôžu ublížiť. Zvonivý smiech narušilo ďalšie hrmenie. Nad vrcholcami hôr môjho milovaného Rozsutca sa mihajú blesky ako vojaci na pláni s vedomím výhry.

Cítim sa ako vodná nymfa. Ach! ako rada by som v tú chvíľu vystúpila na mohutný Olymp, ku starodávnym bohom antiky. Jesť s nimi ambróziu, smiať sa na ľudskej hlúposti.

Z úvah ma vytrhli mamine výkriky. Nechápu, že ja sa lepšie cítim medzi svojimi. Pobehnem. Som pri dome. Popri božskej kráse Olympu vyzerá ošumelý. Ďalší deň vo svete ľudí, bez nich.

Posledné spevy dažďa sa končia. . . .

 Blog

5 0 0 0 0

Komentuj

4 komenty k blogu