ako druhé: ak to radi máte a máte radi hory a chcete/boli ste v Hrubom Jeseníku, dajte sa do toho a kľudne to po prvom odstavci vypnite, ak to bude nudné.
___________________________________________________________________
keď človek zažije toho veľa, asi má prirodzenú chuť to všetko dokopy spísať. a hlavne si uvedomuje, že to rozprávanie tým istým ľuďom stále dookola asi dokonale lezie na nervy. z Veronky, ktorá písala kus depresívne a surreálne veci, sa stala pani bakalárka (áno, až tak extra nie je byť na čo hrdý, ale my ľudia máme asi prirodzený zmysel byť tak trochu chválenkárski pre hocičo). a hlavne, Veronka tento rok začala chodiť. chodila aj predtým, ale nie tak často, nie tak veľa a nebolo to tak namáhavé. lebo tento rok prešla Jeseníky a Malú Fatru a teraz sa prepne do ja-osoby, aby to nebolo všetko zmätené a neosobné.
poznáte ten pocit, keď hrozne dlho chcete niečo urobiť, ale proste ste trošku zbabelý a nepôjdete do toho sám a čakáte, kým sa vám naskytne vhodný, podobný magor ako vy? ja som čakala celkom dlho. čakala som na to, aby som zistila, že takého magora mám hneď pri sebe od prváku. ona je z jeseníkov, ja z fatry. ona si chodí s priateľom už tretí rok na 3 týždne peši prechádzať Kanadu, ja si len tak snívam, lebo zatiaľ nemám guráž niekam nadlho ísť sama. každopádne raz sme si tak sadli na wafle a kávu, slovo dalo slovo, po štátniciach vyrazíme smer Hrubý Jeseník.
prvým problémom ani nebolo úspešné zloženie štátnic, skôr to, že som nikdy nevlastnila žiadne riadne turistické topánky, vždy som žila na tom "co dům dal". ale povedala som si, že asi neprejdem jeseníky v číňanoch. ale nebol čas. takže som topánky skúšala deň pred odjazdom a kupovala v deň odjazdu. s batohom na chrbte, spacákom v ňom a karimatkou pripútanom na ňom sme teda nasadli na vlak a šli.
všetko sme mali presne rozplánované, dokonca sme mali záložné plány, keby máme čas ešte niečo pozrieť, tak odbočíme kúsok a prejdeme sa tam. ale viete ako... plány niekedy sú na dve veci a pri horách (a neskúsených tuláčkach) je to ťažšie. takže sme zablúdili. nie v lesoch, kdeže. my sme stihli zablúdiť na asfaltke v dedine, ktorá bola štartovacím miestom. krásny začiatok. slnko pražilo a my sme si už nadávali, prečo si to robíme. potom sme ale našli našu značku a hneď bolo lepšie.
vstúpili sme do lesov. prvou zastávkou bol vrch šerák. vedú naň neskutočne protivné serpentíny, neskutočne dlhé, prudké a asi to bola najhoršia časť. ešte ako si človek len začína zvykať, hľadá tempo a podobne, tak stonásobne. serpentíny skončili a podľa gps sme boli na vrchole. lenže - na vrchole mala byť veľká chata, turisti. na vrchole mala byť značka a nemala tam byť lúka a srnky a lesy. áno, tesne pod šerákom sme zas zablúdili a skončili na inom vrchole, ale reku, nevadí, tak prejdeme viac vrchov ako sme očakávali.
na šeráku sme doplnili zásoby, pofotili sa a pokračovali na keprník. táto časť cesty bola asi najkľudnejšia a veľmi krásna. vedie ňou hlavný jesenický hrebeň, takže o turistov tiež nebola núdza. vrchol keprníku je v podstate terasa, výhľad je krásny. hlavne sme z neho videli, čo všetko nás ešte čaká, kým zložíme večer hlavy. Z keprníku na Vozku. Vozka je nádherný vrchol, je chránený a prístup naň je zakázaný.
zišli sme z vozky do tzv. japonskej záhrady. kamenné mosty cez potok (čistá voda, všetku vodu z prameňov a podobných potokov sme mali ako zdroj vody), paprade, drobné stromky. po teplom dni sme si proste sadli na most a diskutovali, či by sa nedalo prespať aj tam. usúdili sme (rozumne), že by nám tam bola asi obrovská zima. takže nám neostávalo nič iné, ako zdvihnúť zadky a započať finálnu fázu prvého dňa - výstup na Červenú horu. tam, pri Vřesovej studánke sme rozložili pri zapadajúcom slnku stan, uvarili sáčkové čínske polievky a vďačne zvierali v rukách ešusy s teplým jedlom - k večeru sa dosť kvalitne ochladilo.
(zaujímavosť - červená hora ponúka krásne výhľady a kedysi tam stála kaplnka a bola tak trochu pútnickým miestom. kaplnka tam už nestojí, zničila sa, chcú tam postaviť ozrutný kostol a už v čase, keď sme tamboli my, tak v nevinnej prírode, všade naokolo rastliny a vres, stál na kamennej terase oltár. taký klasický, aký vidíte v kostoloch. priatelia jeseníkov vytrvalo bojujú proti takémuto zásahu, úplne by tam stačilo znovu vybudovať kaplnku).
ráno sme sa zobudili, vyšli kúsok vyššie, rozhliadli sa, usúdili, že je dosť teplo na kraťasy a pobrali sa ďalej.
červenohorské sedlo. ozrutný turistický úľ, lyžiarske centrum, to je to, čo si prajete vidieť v horách. každopádne sme to využili, sadli na kafičko, zistili, že našu kožu obsadili kliešte, naučili sa kliešte vyberať rukami a dezinfekovať to antibakteriálnym gélom, lebo proste divočina si žiada rýchle rozhodnutia. nakoľko sme rýchlo chceli zmiznúť z toho ruchu naspäť do lesov a ticha, vykročili sme ďalej.
nasledovala fáza, najkrajšia z celého výletu. plno pahýľov stromov obielených vetrom, kvety, rašeliništia a cez to všetko vedúce drevené chodníky. rozhodne veľmi fotogenické miesto a najlepšie na ňom bolo, že sa zdalo, že nemalo konca. človek úplne cítil ten severský pôvod (jeseníky sa pyšnia tým, že pri ústupe ľadovca z ČR sa tu zanechala príroda práve taká, akú nájdeme v Škandinávii).
a potom prišiel asfalt. ak ste niekedy šlapali na praděd v lete, asi ste mali z toho rovnaké pocity. horúco zhora zo slnka, horúco zdola z prehriateho asfaltu, naokolo netrpezliví rodičia, urevané deti, protivné deti, rozmaznané deti, kričiaci turisti, hluk, premávka, cyklisti, deti, rodičia, deti, etc. hlavne sa mi páči fakt, ako si vážime prírodu. najprv si urobíme dokonalý asfalt až na vrchol, postavíme tam vysielač a potom si zvesela chodíme mimo asfalt po chodníkoch, lebo však čo, sú to skratky a rozhodne tam nemôžu byť ohrozené druhy rastlín a podobne. big up.
totálne znechutené všetkým naokolo sme sa len rýchlo stavili na civilizovaný záchod, vytýčili ďalšie ciele a bežali čo najďalej od toho veľkolepého vrchu severnej moravy (našťastie z neho nie je dobre vidieť Dlouhé Stráně, to by sme už psychicky nepobrali a boli by sme naštvané až do večera, stačili nám tie ozrutné lyžiarske svahy a holiny).
Zišli sme do Ovčárny, prešli okolo hotela a stúpali OKOLO petrových skal (prístup do ich okolia a NA ne je zakázaný, je to miesto so vzácnou flórou a faunou, ktoré pamätá mamuty, samozrejme, že tam lezú turisti a neuvedomujú si, aké je to vzácne). a stmievalo sa. pomaly, pomaličky, ale stmievalo. a my sme ešte neboli na našom meiste, kdeže. kamoška volala priateľovi, ten nám zničil sebavedomia vyhlásením, že to isto nestíhame, nech rozložíme stan čo najskôr a tak. ale my sme tvrdohlavé ženy a proste sme si verili. tak sme sa hecli. dokopali sme svoje kostry na vysokou holi, oslavovali fakt, že haha, už tu sme to dali rýchlo, isto to dáme až do konca. vyhecovali sme sa kus, šlapali (krásny krebeň, žiadne stúpanie, dokonalé na koniec dňa) a úspešne došli až k Jelenej studánke. rozložili stan, pozreli západ, navarili jedlo, napili vody z prameňa a zakončili druhý deň v jeseníkoch.
tretí deň bol viac-menej oddychový. Stačilo nám prejsť Ztracené kameny, vrch Pecný a finálna destinácia bol Skřítek. Po vystúpaných metroch však nie je žiadna sláva mať pred sebou ostré klesanie, takže ako úplný začiatok, tak aj úplný koniec bol plný nadávok, bolesti a tak. ale prežili sme, živé a zdravé, dali si nakoniec Holbu, kofolu, a odobrali sme sa každá svojim smerom - Ostrava a Brno.
A to bol záver poštátnicového putovania, po ktorom sme si povedali, že nebudeme niektoré veci riešiť tak nezodpovedne a viac budeme plánovať a narábať s časom, ale - nevedeli sme, čo na nás celý ten čas čakalo v Malej Fatre.
Skutočný príbeh
Komentuj
10 komentov k blogu
1
ajus19
16. 12.decembra 2018 19:35
Jeseniky su krasne, tiez by som ich rada raz presla cele
3
@Ajus19 sú nádherné, bohužiaľ však extrémne pociťujú zásahy človeka, o čom svedčia práve lyžiarske strediská, Dlouhé stráně a holiny smutné je, že nerešpektujú hranice CHKO ..v podstate je to posledná moravská divočina a odporúčam tam ísť čo najskôr
@Drazoal joj ty
@Drazoal joj ty
6
Ďakujem, motivovala si ma vrátiť sa k písaniu o mojich potulkách po horách
9
@tequila ešte stále, minulý rok padlo Albánsko stopom z Brníčka do Albánska, tam hory, a naspäť do ČR
10
do albanska chcem ist aj ja, tak daj vediet, ako bolo, hlavne, ci si sa citila bezpecne
Napíš svoj komentár