v septembri minulého roku sme s tou istou kamoškou - Luckou, s ktorou som bola v jeseníkoch, zahájili ďalšiu fázu putovania. našim cieľom bol hlavný hrebeň Malej Fatry, pracovne nazvaná túra "od Zázrivej po Strečno."
z domu sme vyrážali s prvými rannými lúčmi, peši rovno z ústredia Zázrivej, smer Terchová, aby sme sa plynule napojili na turistickú trasu. začalo hneď stúpanie, po čase sme vyšli na lúku, z ktorej bol krásny výhľad na inverziu.
pri výhľade sme si odpočinuli na obrovskom kameni, aby sme potom s energiou začali stúpať do brutálne strmého kopca, červenou značkou na medzirozsutcie.
síce sme chceli pekne začať hrebeň a pokračovať, nedalo nám to, aby sme nezdolali najprv Malý Rozsutec, hoc to znamenalo, že vyjdeme a zlezieme rovnakou trasou. povedali sme si však, že ten Malý bude taký pokusný, chceli sme otestovať, ako sa nám s 60l batohmi bude dať zliezať reťazami. prekvapivo to šlo celkom dobre. jedinou nevýhodou by som povedala je, že niektoré úseky bohužiaľ nie sú stavané pre ľudí s výškou 160 cm + pár kíl navyše na chrbte. v týchto situáciách šlo o veľmi vtipné momenty prekonávanie prekážok, kedy som ja Lucke podávala batoh, aby som sa následne po kolenách a s použitím snáď všetkých svalov vydriapala hore.
od prírody som veľký milovník reťazí, skál a podobne, pokladám preto výstup na Malý Rozsutec za jeden z tých najkrajších, naposledy som tam bola v detstve a vpamäti som mala len vyšmýkané skaly, tentokrát to bolo oveľa lepšie. asi som to len inak vnímala.
každopádne, Malý sme vyliezli, úspešne, neladne a neobratne aj zliezli, trošku (trošku!) sa nám klepali od vysilenia kolená a tak už s kus rešpektom sme pozerali na ten Veľký Rozsutec. ale, sme predsa silné emancipované žena (hej hej, fakt), vrátiť sme sa nehodlali, neostávalo nám nič iné ako sa trochu posilniť a pokračovať.
okay, bez okolkov priznám, že výstup na Veľký Rozsutec je jeden z najkrajších, aké som doteraz podstúpila. akoby zas až toľko ich nebolo, ale Rozsutec je proste moja domovina skoro, takže ho mám celkom hlboko v srdci. šlapali sme naň neskutočne dlho, potom už samozrejme došli reťaze (juch!) a nám to šlo prekvapivo lepšie ako poľským turistom. (fun fact: z toho, čo som odpozorovala, som tam bola skoro jediná Slovenka a jediná rodáčka, ostatok to boli Česi a Poliaci). ja s mojimi 160 cm som mala kvalitne dodrané kolená, ktorými som si pomáhala po skalách, Lucka (kamoška) si to dávala ako pani. dorazili sme na vrchol a stretli našich prvých fanúšikov, yay. ľudia sa pýtali, ako prečo, kam až. my hrdo len tak, peši a ku chate pod chlebom. "a stihnete to?" no jasné.
pokochali sme sa nádherným výhľadom, jeden z tých naj je výhľad na majestátny Stoh, a pomaly šli reťazami nadol. faktom, ktorý som doteraz nepriznala mamke je, že som skoro umrela. viete, keď idete nadol, vždy by ste mali mať batoh nižšie ako hlavu. nerobte to ako veronka a nechoďte dole reťazou po hlave, môže sa stať, že vám batoh bude chcieť skĺznuť predkom a vás poslať pár stoviek metrov nadol. taká malá rada do života (the more you know.) cestou nadol si hlavne uvedomíte, aké je chodenie po skalách úžasné, tvrdé a keď zídete dole, ďakujete za tú mäkkú trávu. túry majú svoje čaro v každom okamihu.
ocitli sme sa na medziholí za nami zdolaný Veľký Rozsutec, ktorý nám zožral 4 hodiny čistého času a pred nami Stoh. Stoh. najkrajší výhľad. najhorší výstup. pustili sme sa smerom nahor, Lucka, rodená Ostraváčka, tam stretla spolužiačku z Ostravy, Veronka, rodená Zázrivka... tam nestretla nikoho. šli sme nahor a nahor, a nahor. nekonečno nekonečné. začala ma bolieť noha, začali padať žarty, že ja som poistená a keby sa niečo stalo, tak si proste dáme niečo žiarivé na seba a Lucku nájdu vďaka mne a podobne. keď som povedala, že Stoh má najhorší výstup, myslela som toto: bolí vás noha, v tele máte niekoľko stoviek výškových metrov, ranné vstávanie, nepríliš kvalitné jedlo a Stoh si ešte dovolí, aby vyzeral tak, že vrchol je už na dosah. Lucka teda zapojila psychické milosrdné klamstvá: "jo, já už vidím vrchol, pojď!" "neboj, to je už on, to už vím nastopro" "víš, já ti předtím lhala, ale todle je už skutečně vrchol!" vrchol to nebol nasledujúcu polhodinu. po tej polhodine nadávok a tak, sme sa konečne vyvalili na lúku so značkou označujúcou vrchol Stohu (skutočný vrchol) a jedli. lebo sme si povedal, že bez jedla nepokračujeme proste. vynadívali sme sa na všetky strany a šli sme smer Poludňový Grúň.
jedna vec je, keď idete na túru a máte všetko naplánované (nie my). druhá vec je, keď už ste zažili viacdňovú túru a boli ste v časovej tiesni (presne my). tretia vec je, keď to zas časovo nevychytáte (zas presne ako my). a tak sa nejak stalo, že nám slnko začalo zapadať. a my sme mali pred sebou ešte Poludňový Grúň. tak sme pridali do kroku, vytiahli prepašovaný sprej proti medveďom z kanady, nasadili čelovky. ten, kto šiel trasu Stoh - Poludňový Grúň tak vie, aký krásny jarabinový les je tam. vskutku krásny je, keď sa stmieva, je ruja a vy sa nachádzate niekde, kde je príliš veľa jedla pre medveďov. a tak sme si vykračovali, dokonca sme sa odvážne vystriedali a odskočili si a ku tomu všetkému je proste úžasné, keď prší pár dní predtým a celý terén je bahnitý a šmykľavý. a vy viete, že už po prvom dni budete vyzerať ako totálny prasák, pretože absolvujete priam akrobatické pády do blata.
vymotali sme sa z lesa a začali stúpať na P. Grúň. za tmy. poviete si, že veľa ľudí chodí tú trasu za tmy. ja poznám nespočetne veľa ľudí od nás z dediny, ktorí v kľude idú o 4 ráno na Rozsutec, aby stihli východ, plno ľudí samých prespáva v stanoch a tak. my asi nie sme ešte na takej úrovni ako oni, rozložiť stan sme sa proste na polceste na P. Grúň neodvážili, hrdo sme teda šli napred a svietili čelovkami všade. do celkovej kľudnej (čítaj psychické tornádo, nervové zrútenie, etc.) atmosféry sa pridala spomínaná ruja. a keď poviem zo všetkých strán, tak myslím zo všetkých strán. pľúca nám vypínali, po čase sa nám začali strácať značky. našťastie som mala v mobile stiahnutú appku so značkami a turistickými trasami, ktorá mala aj GPS, takže sme sa ako tak vedeli navigovať. inak by sme sa stratili, príp. putovali do hlbokej noci.
to je to také, keď vám mamka napíše správu: no čo, už v stane? a vy jej napíšete: nie, ešte ideme. chce sa vám v sekunde revať, smiať sa zo zúfalstva, chcete si sadnúť a proste sa zložiť, aby ste si v druhej sekunde dali facku, že preboha, to nič nevyrieši predsa, nikto ma na miesto spánku nedotiahne, nikto to za mňa neodkráča, tak proste si musím pohnúť kostrou, nemazniť sa a šlapať. ja netuším, čo sa dialo vtedy v Luckinej hlave, v mojej prebiehala najmotivačnejšia reč aká kedy bola a žiadne TedTalks jej nesiaha ani po päty.
po čase sme začali klesať, značky sa menili zo žltej na modrú, prechádzali sme húštinami, kosodrevinami, aby sme po celej ceste videli svetlá chaty.
poviete si, uf, dali sme to, už len kúsok a sme tam. lenže! cesta k chate = močarisko. voda všade. voda po členky. a dve svietiace oči pred vami...ehm..doteraz netuším a asi ani nechceme vedieť, čo to bolo. prekonali sme šok, pokračovali sme k chate. aby následne na nás vybehli dva obrovské strážne psy. pre ujasnenie: mojou jedinou dosť veľkou fóbiou sú práve psy. lucka sa ich pre zmenu nebojí vôbec, ale po minúte strachu, kedy vôbec nechceli ísť od nás preč, začala byť aj ona kus neistá, ale našťastie ich chatári zavolali naspäť a zavreli so slovami: no, my sme si už mysleli, že nikto nepríde. bolo desať hodín večer, na Chate pod Chlebom sme sa ládovali štrúdľou a radlerom a vraveli sme si, čo za šialenstvo sme práve podnikli. čakalo nás ešte stavanie stanu v tme, mačka, ktorá nám žrala štrúdľu a ako taká večerná hygiena. v noci zima, ale naobliekali sme sa, tak sme si v kľude spinkali. až kým na mňa niečo neskočilo. blbý pocit, keď spíte, úplne vyčerpaný a zrazu vás prebudí to, ako niečo škriabe na stan a hádže sa na vás. jop, bola to tá mačka. potom sme zvyšok noci prežili v ako-takej symbióze, ráno sa prebudili, uvarili raňajky, vykašlali sa na stúpanie na Chleb, dosť nám stačilo, ako nás demotivoval v noci a pokračovali v hrebeni - smer Malý Kriváň
Blog
Komentuj
11 komentov k blogu
1
tomtoylc
26. 1.januára 2019 21:22
parada ... par krat som rozmýšlal, že by som.niečo.malo napísal a doplnil fotkami ale nejak som sa neodhodlal, a neviem tak dobre písať
2
@tomtoylc skús a uvidíš možno ťa to písanie zážitkov chytí a napr. v písaní takýchto zážitkov sa riadim tým, že to píšem presne tak, akoby som to rozprávala niekomu
a ďakujem samozrejme
a ďakujem samozrejme
3
Pekny blog aj fotky su vydarene. Skoda len ze nie su zabery z toho jarabinoveho lesa, ten by som si rada pozrela.
5
ja ale väčsinou chodím len kratke trasy do 15 km a nebolo by tam tolko toho na opis ... skôr by bolo viac fotiek ako popisu ... ale môžem skusiť
6
@tomtoylc ja mám zas menej fotiek a viac popisu, nestíham fotiť cez krízové situácie a tie ja v mojom živote zažívam veľa, mňa milujú nepriaznivé a komplikované veci a však čo, tak pospájaš dačo dokopy a dačo dobré už len z toho vznikne
8
@antifunebracka Malý a Veľký Rozsutec, Stoh a Poludňový Grúň druhý deň ich bolo viac, ale to len preto, že tie vrcholy neboli tak vysoké a šli pekne po hrebeni
Napíš svoj komentár