O Malej Fatre II

Mala by som písať teoretickú časť diplomky, ale rozhodla som sa oklamať mozog a spíšem len zážitky z Malej Fatry, nech mám túto líniu hotovú ešte pred Tatranskou magistrálou (trikrát klopem, aby to nestihlo spadnúť dovtedy a skutočne sa to uskutočnilo ).

Každopádne prvá časť skončila pod Chlebom, ak sa nemýlim a v podstate mi ostáva spísať zbytkovú časť, ktorá by mala byť kratšie. mala, uvidím, ako moc budem obkecávať nedôležité veci. 

Na Chate pod Chlebom sme sa teda rozhodli nevystúpiť na Chleb a radšej to stočiť  hneď na Veľký Kriváň. zbalili sme všetky pakšamenty, narvali opäť do batohov a začali stúpať. cesta zo začiatku je v podstate reálna cesta takmer, spája hronú časť lanovky s Chatou, slúži ako zásobovacia a dôchodci a kočíky sú úplne bežným prvkom. na rázcestí sme obtelefonovali rodičov, ubezpečili ich, že sme nažive aj po tej noci, občerstvili sa orieškami a šli sme ďalej. popri ceste som Lucke ešte dávala malú prednášku o tom, ktoré rastlinky sú jedlé. tesne pred záverečným stúpaním sme sa zložili na chodník. ona sa zložila ladne, ja - neladne. ja som si sadla a váha batohu ma prevážila a doslova som sa zložila. áno áno, nastal smiech, chvíľu som sa hrala na korytnačku, ktorá leží na pancieri. ukľudnili sme sa, že veď predsa ešte dnes chceme dosiahnuť vrchol. po veľa minútach sme ho dosiahli. famózny výhľad, plno psov (hafofóbia pracovala na plné obrátky). potom sme si s luckou len tak sadli a reku - pozri, hento celé sme včera prešli v noci, chápeš?! no nechápali sme, ale boli sme rady. ľudia, čo nás stretali deň predtým sa čudovali, že sme živé a zdravé a že sme to reálne stihli na chatu a tak. podpora a vlastný fanklub je zaručený akonáhle je obrovský batoh na chrbte .

Cesta z Kriváňa bola pomerne kľudná, deň krásny, prešli sme Pekelník, došli pod Malý f. Kriváň. a tak reku, hladné sme boli. neťahali sme so sebou nejaké veľké množstvo pečiva, za to sme mali so sebou kuskus. ten sme si krásne uvarili na variči, ktorým sme rozhodne nešťastnou náhodou takmer nezapálili celú Malú Fatru (nedramatizujte, nebolo to také desivé ale že vôbec), primiešali kukuricu a zeleninu z konzervy a papali. nie všetko sa zjedlo, tak veď nevyhodíme to predsa - pekne sme to dali do zipovacieho sáčku a chladili na vzduchu.




Po čase sme došli k prameňu a k lavičke, kde boli dvaja českí turisti. boli ohúrení faktom, že študujeme geológiu a úprimne mi je ľúto, že si nepamätám celú tú debatu už, fakt boli skvelí a dosť dobre sme si s nimi pokecali.




Začalo stúpanie k Malému K. Lucka že tam bola kedysi a že si pamätá, že to bolo peklo, že každá vyvýšenina sa zdala ako vrchol. a ja že nie kámo, isto nie, veď pozri, tak už krásne vidno vrchol. jj, veronka, samozrejme. samozrejme, že sme potom vystúpali asi k 3 falošným wannabe vrcholom a už to bolo tak na smiech zúfalé. ale!! ak k tomu skutočnému sme sa dostali. nikde naokolo nebol nikto, v podstate od Veľkého Kriváňa sme putovali samé dve. na Malom sme sa vyvalili, fotili, reálne si užívali tú horskú samotu. magická atmosféra, keď tam nie je ani vtáčika letáčika skoro. 

ako áno, ako nie, postupne sme prichádzali do časti MF, v ktorej som ani ja nikdy predtým nebola. nasledovali úžasné scenérie, ktoré pripomínali kanadskú divočinu, úžasný hrebeň, malé mokrade. absolútna očista pre myseľ. síce sme si pomaly šli doničiť na niektorých klesaniach kolená, ale proste stálo to za to. prešli sme stratenec a nasledovné vrcholy. začalo sa stmievať zas pod Bielymi Skalami sme si povedali, že to proste trhneme už cez les k Chate pod Suchým, keby si to predĺžime o stúpania aj na Skaly, aj na Suchý, bolo by to ďalšie klesanie k chate cez les a už sme predsa len mali z toho rešpekt. hlavne vo viac zalesnenej oblasti, v ktorej sme sa vyznali omnoho menej. 







a tak sme sa vnorili do lesa. ja viem, že som už s tým trápna, ale tie farby, kmene, stromy, aké boli v tom lese! niečo neopísateľné. znovu ticho, len vtáky niekde v pozadí štebotali, naokolo bolo úplne cítiť atmosféru už takú ospalú, unavenú, energia však stále ako blázon, to už srdce nedokázalo pojať celú tú nádheru. 

(bohužiaľ rozmazaná, ale budeme sa tváriť, že vďaka tomu má väčšie čaro)

vynorili sme sa nakoniec niekde pod Suchým a následne klesali starou zjazdovkou (asi?) ku Chate. 




akonáhle sme tam došli, zotmelo sa. vnútri sme si dali kofolu a aspoň trochu nabili už takmer mŕtve mobily. zavolali rodičom, že teda nakoniec budeme prespávať ešte pod Suchým a prídeme až na ďalší deň. pozbierali sme sa ešte voľajako z lavice a šli hľadať miesto určené na stanovanie. sme to samozrejme nevedeli už v tme nájsť tak nás jedna teta nasmerovala popri ohrade s ovečkami a dole. k starému ratraku. ako, vyzeralo to trošku desivo, ale bolo nám to úplne jedno, vyčerpaním sme takmer hneď zaspali.

ráno sme sa pozviechali, naraňajkovali, nejakým spôsobom sa aspoň trošku poľudštili pred príchodom do civilizácie a začalo sa klesanie až k Strečnu. zas sme stretali plno turistov, tí všetci ale šli smerom nahor. kto tam bol, vie aké klesanie/stúpanie je tam dosť sebevražedné, to rozhodne. šli sme extrémne pomaly, využívali viac spevnený trávový terén všade, kde to bolo možné. 

viete také tie myšlienky, ktoré máte, keď vám telo fyzicky pracuje ale myseľ si ide svoje? mne vtedy napadlo, že si musím zobrať za manžela niekoto, kto býva v nejakom škótskom zámečku s vežičkou a že by som potom tam bývala a by som šla s krikom do jedálne, že: Troll je v hradnej vežííí... Len to som chcel. O tejto časti sa nebudeme ďalej rozprávať  

Každopádne, potom sme okolo Starhradu zostúpili na asfaltku a pokračovali ďalej, až sa nám na pohľad vystavil hrad Strečno. následne sme sa vyše hodinu predierali porastom, kríkmi, kadejakou háveďou - proste cestou, ktorá ani nevyzerala ako reálne turistická vyznačená trasa, no skutočne ňou bola. 

prišli sme do civilizácie, nejak sme sa popýtali na cestu na stanicu, počkali na vlak do Kraľovian, kde nás čakali moji rodičia. potom sme šli na chatu, pili domácu a bolo nám dobre, z toho, že je nám dobre.

a tak skončilo putovanie po Malej Fatre. pac a pusu. 

 Skutočný príbeh

4 0 0 1 2

Komentuj

8 komentov k blogu