Do nosa mi vráža vôňa palaciniek a perníka. Hoci už všetko spí, tieto vône akoby sa pomaly privtierali spoza škár oblokov. Ovládajú ma. Opantávajú všetky moje zmysly. Sú hmatateľné. Vidím tú vôňu, sviežu, zvíjajúcu sa pri divokom tanci tak, aby sa vyhla čoraz väčšiemu množstvu prachu rozvíreného prevracaním rozohriatej periny.
Nádychy uväznené v zaspávajúcich predstavách. Komplikovaná literatúra položená vedľa postele vôbec nie je prelúskaná, a predsa sa mi v takýchto chvíľach zdá, že namáhavá genetika, dobrodružné cesty a príbehy A. C. Doyla sú zhmotnené. Priam vidím svietiace oči Psa baskervillského a zároveň vnímam, že korene reality sú vrastené ďaleko od týchto úkazov.
Cítim už tú ospalosť. Som si vedomá toho, že za chvíľu budem úplne ponorená do noci snov a nebudem vedieť nič o svojej existujúcej osobe. Budem ja, to áno, ale korešpondenčne s tým bude moje telo prenesené do predstáv. Síce tam budem zažívať strastiplné cesty plné prekážok s vysneným cieľom, ale napokon sa prebudím a budem zas len ja, to isté nevýrazné dievča, ktorého jediným šťastím je schopnosť ukladať slová a utešovať sa slovami, že som iná ako ostatní. Aspoň jedna časť mňa si myslí, že by o nej mal niekto vedieť, že by mal niekde jestvovať niekto, kto pochopí tým prepleteným osudom jej osobností.
Je to krásne. To, že cez deň, keď svieti slnko a vidím ľudí, by som pri takýchto myšlienkach mala ohromne depresívnu náladu, ale teraz, keď sú pri moci všetky nadpozemské bytosti, ožívajú hračky a mesiac si užíva milostný vzťah s trblietajúcim jazierkom, mi to pripadá ako spasenie. To, že viem, že sa mi nič nemôže stať a slobodne si môžem vymýšľať situácie, ktoré sa normálne nedejú. I keď je všetko až intímne prepojené viem, že vo všetkom má hlavné slovo akási nedotknuteľnosť, čistota.
A sny ožívajú. Bezmocné čakanie na neočakávateľné už konečne nemusí mať tento prívlastok. Chcem, aby všetko, čo som si vymyslela v hlave pobláznenej snahami, ktoré neboli ocenené, snami, ktoré v reáli nebudú nikdy dosnívané a osobami, ktoré nikdy nebudú patriť do môjho života, tak ako chcem, bolo aspoň tu, v tejto podvedomej túžbe mať všetko, splnené.
Prebieha mnou triaška. Pripadá mi to, akoby mi podával ruku môj anjel strážny. Prítomnosť, ktorou plápolá jeho telo, je fascinujúca, famózna. Mám pocit, že do mňa vstupuje, no nie je to bolestivé, veď všeobecne je známe, že človek je mocnejší tvor ako anjel, keďže oni nemajú telo ako my. Ich vysoký intelekt a inteligencia si každopádne spomína na časy, kedy sa udialo to osudné. Vtedy, keď sa v histórii po prvý krát objavil pojem "padlý anjel".
Oslepuje ma žiara. Nie som schopná vravieť, i tak mám hrdlo poriadne vysušené a hlas zaspatý. Prežívam osobný západ slnka. Červenosť pozadia je vzletná. Akosi som schopná ešte svojím vedomím postrehnúť odchod predstáv, ktoré som vytvárala ja. Ako výbuch slnka sa dostávam do niečoho abstraktného. Už nevnímam, už neviem kto som. Už iba jestvujem niekde v Krajine snov.
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
2
jaj...bolo to dobré..myslim ten blog..nie text od Rammstein...
Napíš svoj komentár
haf